Robota

V svojej dobe patrili sedliaci pánom aj so svojimi statkami; museli robotovať na panských poliach, a kto sa vzpieral, keď pán prikazoval pracovať viac, než určoval zákon, bol bitý aj zatvorený, práva sa nedovolal. Páni tak kruto trýznili sedliakov, až sa o tom dozvedel cisár Jozef a chcel sa sám presvedčiť, či je pravda, čo sedliaci na pánov žalujú.

Zavolal svojho starého sluhu, prikázal mu, aby doniesol kožený lajblík, starú kazajku s olovenými gombíkmi, hrubé pančuchy, črievice aj sedliacky klobúk. Sluha už to poznal, veď cisár nešiel prvýkrát utajene, nezabudol ani na režnú košeľu a na fajku s mechúrnicou. Keď sa cisár vystrojil, dal zapriahnuť a vyrazil ďaleko za mesto do polí. Tam vyliezol z koča a prikázal, aby po neho zajtra pred obedom prišli. Potom sa koč vrátil do cisárskeho hradu a cisár Jozef išiel ako sedliacky paholok po humnách do dediny.

Prišiel do krčmy, prosil o nocľah, že si ide hľadať službu. Sedliaci sedeli za stolom, narekali na zlé časy a jeden z nich, mladý Kudrna, vraví tomu paholkovi: „Márne si prišiel, tu u nás žiaden paholok nevydrží. Veď dnes ráno mi môj Kubo ušiel bohvie kam; včera išiel o chvíľu skôr z panského, ako dovolil poklasný, a dnes tu už bol po neho dráb. Lenže Kubo bol rýchlejší, stratil sa ešte pred východom slnka. Musel som ísť na robotu sám a ešte som rád, že ma nebili.“

Ten paholok Jozef — veď to bol sám cisár pán — vraví: „Gazda, ja by som to chcel skúsiť, veď sa práce nebojím.“

„No, keď chceš, Jozef, tak choď s pánom Bohom k nám do maštale. Kone som už upratal, gazdiná ti dá chleba a mlieka; hľaď čoskoro zaspať, musíš zajtra zavčasu vstávať.“

Paholok Jozef poďakoval sedliakovi za službu, išiel do statku. Gazdinej sa mladý chasník zapáčil, dala mu na privítanie do vývaru vajíčko, ale smiala sa mu, keď videla, aké má biele nechty a ako drží lyžicu; čo si vraj zajtra počne na poli. Keď sa najedol, začala sa zhovorčivá gazdiná Jozefa vypytovať, odkiaľ je, kde slúžil; ale chasník sa vyhováral, že dlho išiel, je unavený a zajtra musí zavčasu na robotu.

Na druhý deň ešte pred východom slnka otvárala gazdiná pitvor, aby mohli lastovičky von — veď mali v pitvore hniezdo — ale v maštali sa ešte nehýbalo. Pomyslela si: Nech si poleží, veď bude do piatej času dosť, a išla na dojenie. Po chvíli vyšiel sedliak, nazrie do konskej maštale, vidí paholka zaryteho v sene, spí ako zabitý. Pichol doň fajkou a vraví: „Jozef, vstávaj, slnko už lezie z hory a panský dráb je ako britva; kto príde neskoro, dostane karabáčom.“

Čeľadín Jozef si mädlil oči, vraví: „Dobré ráno, gazda, veď cisárska práca sa koná od siedmej do siedmej, to ja dobre viem, a dráb nie je väčší pán ako cisár!“ S tým sa obrátil v sene k stene. Sedliak ho chvíľu nechal, ale o šiestej išiel znova budiť, čeľadín už bol hore, chystal kone, sedliak hneď videl, že koňom rozumie — cisár pán a nerozumieť koňom! — ale zdalo sa mu, že sa čeľadín naschvál s tým babre, aby naschvál prišiel neskoro. Zas ho napomínal, toho čeľadína Jozefa, aby si pohol, že od drába vydrží. Ale Jozef nedbal, zašiel ešte do kuchyne, dal gazdinej dobrý deň, dostal krčah cmaru, chlieb, aj obed v uzlíku. Bolo už poriadne po šiestej, keď konečne vyrazil. Sedliak hľadí za ním, ako si dobre s koňmi vedie, vraví gazdinej: „Je mi ho ľúto, je to pekný chasník, ale hlupák; veď skúsi, čo je to robota!“

Jozef si pekne ide poľnou cestou, škovránky štebocú, obláčiky putujú po nebi, hmyz bzučí na zemi, tak mu bolo ľahko, tomu čeľadínovi, veď samému cisárovi Jozefovi. Vyjde, zatočí okolo božích múk, vidí pod skalkou lipu, pod lipou drába s poklasným, po poli sa len hemží ľudí, dráb už z diaľky hrozí palicou a kričí.

Jozef nedbal na krik, pomaly došiel, a keď sa naňho dráb hnal, vytiahne z vrecka hodinky, pozrie sa na ne a vraví: „Je zákon, že panská práca sa koná od siedmej do siedmej, a ešte nie je sedem hodín.“

Všetci ľudia, čo sa tam hemžili, zastali ako na povel, hľadeli na toho divného chasníka, mráz im behal po chrbte, čo z toho bude. Dráb vyvalil oči, tak sa zarazil, až otvoril hubu dokorán, a nevedel, čo sa s ním deje. Paholok má hodinky, vykladá zákon, učí drába, ako sa má konať panská práca! Ale potom sa rozzúril, zareval, až mu preskočilo v hrdle, a fik! paholka palicou po chrbte: „Ja ti dám zákon, chám jeden!“

Paholok ani okom nemihol a povedal prísne: „Zadrž! Nevieš, koho si udrel!“

Ale dráb, ako bol v ráži, rozpažil sa druhýkrát a zas fik! paholka palicou po chrbte. Vtedy cisár znova zvolal: „Zadrž! Nevieš, koho si udrel!“

Ale keď sa dráb rozohnal tretíkrát, rozopol cisár kazajku, na prsiach mu zažiarila cisárska hviezda. Všetok ľud padol dookola na kolená, aj s poklasným, dráb ako keď skamenie. Cisár povedal: „Cisár bol tebou dvakrát udretý, ty budeš zajtra v meste obesený!“ Potom sa obrátil a odišiel so záprahom späť.

Kudrna, keď videl paholka vracať sa so záprahom domov, vybehol mu naproti a volal z diaľky: „Nešťastný Jozef! Čo si to narobil, veď ma ešte dnes zavrú do temnice! Odísť z roboty domov!“ Gazdiná lomila rukami, plakala, ale cisár vošiel do izby a povedal prísne: „Ukáž mi svoje papiere, kde máš zápis na statok a výpočet svojej roboty!“ Kudrna myslel, že Jozefa chytila horúčka, prišiel mu nejako čudný, celkom inakší ako včera. Bál sa, aby mu niečo nevyviedol, tak išiel k truhlici, hrabal sa v nej, chcel získať čas, počkať, čo sa stane ďalej. Vtom vrazí gazdiná do izby a volá: „Zachráňte dušu, je zle! Husári idú, celá dedina je hore, na panskom sa stalo čosi strašné. Matej, uteč! Idú po teba!“ Kým Matej skočil k oknu, zazneli podkovy, na dvor vletel zlatý koč, za ním eskadróna husárov, dvere sa rozleteli a do izby sa hrnulo panstvo v zamate, v zlate a hodvábe. Všetci sa hlboko sklonili a čakali. Matej hľadí, vidí, komu sa klaňajú — paholkovi Jozefovi. Paholok Jozef prehovoril, povedal: „Podajte mi pero!“ Pristúpil pisár, Jozef vzal Matejovi jeho papiere z ruky, sadol za stôl a pripísal zlatým písmom, že sa Matej Kudrna navždy zbavuje roboty. Potom vyšiel na dvor a povedal všetkému ľudu: „Pamätajte, aby ste držali zákon. Aj keď je ťažký, kým platí, dovtedy chráni aj úbohého. A každý má právo žiadať, aby zákon platil rovnako pre pána ako pre chudáka.“ S tým cisár odišiel a za ním jeho družina. Od tých čias však nebolo počuť, aby páni žiadali viac, než žiada zákon, a sedliaci pochopili, aj keď sú robotníci, že majú svoje právo. Keď to pochopili, nadobudli dôveru v seba a tak dlho stáli na svojom práve, až bola robota zrušená.