O Smolíčkovi

Bol raz jeden malý Smolíček pacholíček a ten býval u jeleňa, ktorý sa oňho staral. Vždy, keď chodil jeleň na pašu, varoval Smolíčka, aby nikomu neotváral. Smolíček vždy poslúchol. Raz, keď sa zase jeleň pásol na paši a Smolíček zostal sám doma, ozvali sa spoza dverí lahodné hlásky:

„Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku zohrejeme,
hneď zase odídeme.“

Smolíček však poslúchol jeleňa a neotvoril. Keď sa jeleň vrátil z pasienka, všetko mu porozprával. Jeleň povedal: „To je dobre, Smolíčku, že si neotvoril. To boli zlé jaskynky, ktoré by ťa odniesli do svojej jaskyne. Nikdy im neotváraj!“
Na druhý deň, keď bol jeleň opäť na paši, sa spoza dverí znovu ozvalo:

„Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku zohrejeme,
hneď zase odídeme.“

Smolíček pamätal na rady jeleňa a jaskynkám neotvoril. Tie sa však tak ľahko nevzdali, stáli za dverami a na Smolíčka naliehali, prosili, sťažovali sa, aká je vonku zima, a čo ja viem čo ešte. Skrátka prosili a prosili, až im Smolíček dovolil vsunúť do dverí dva prstíky. Lenže to nemal robiť! Jaskynky strčili do dverí dva dlhé prsty, potom celú ruku a potom rozrazili dvere, vzali Smolíčka a už s ním utekali preč.
Smolíček začal zúfalo volať:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskynky nesú!“

Našťastie sa jeleň pásol neďaleko, a tak Smolíčka započul, pribehol za ním, zlým jaskynkám ho vzal a odniesol späť do chalúpky. Tam Smolíčka pacholíčka znovu varoval a ten mu musel sľúbiť, že už v žiadnom prípade neotvorí jaskynkám, aj keby prosili akokoľvek veľmi. Smolíček to sľúbil. Pár dní mal od jaskyniek pokoj, ale o niekoľko dní sa objavili znovu a začali svojím lahodným hláskom znovu prehovárať Smolíčka:

„Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku zohrejeme,
hneď zase odídeme.“

Smolíček sa však nedal. „Nie, vy ste zlé jaskynky a odniesli by ste ma do svojej jaskyne. Ja vám neotvorím.“ „Neodniesli by sme ťa, Smolíčku, a aj keby sme ťa vzali so sebou, u nás by si sa zle nemal. U nás je veľa jedla, boli by sme na teba dobré…“ Jaskynky Smolíčka prehovárali tak dlho, až sa im opäť podarilo Smolíčka presvedčiť, aby im otvoril. Lenže jaskynky opäť vzali Smolíčka pacholíčka a utekali s ním preč.
Smolíček znovu zúfalo volal na jeleňa:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskynky nesú!“

Lenže tentoraz sa jeleň pásol ďaleko a jaskynky nepočul. Tie Smolíčka dovliekli až do svojej jaskyne, kde ho zavreli do malej komôrky a začali si ho vykrmovať. Chceli, aby čo najrýchlejšie pribral na váhe a ony si mohli Smolíčka upiecť.
Smolíček pacholíček prosil jaskynky, aby ho nechali na pokoji, plakal, nariekal, ale nebolo mu to nič platné.
Jedného dňa jaskynky usúdili, že už Smolíčka vykŕmili dosť a že si ho upečú. Pripravili si ho a niesli ho k peci. Vtedy Smolíček ešte raz začal z plných pľúc volať:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskynky nesú!“

Našťastie ho jeleň začul, pribehol, jaskynkám ho vzal a odniesol ho späť domov. Tam Smolíčkovi poriadne vynadal. Odvtedy už Smolíček pacholíček nikdy zlým jaskynkám neotvoril.