Synček, ktorý sa učil triasť od strachu

Jeden otec mal dvoch synov. Starší bol múdry a rozumný, vedel o všetkom a rozumel všetkému. Mladší bol hlúpy, ničomu sa nevedel naučiť, nič nepochopil. Ľudia o ňom hovorievali:
„S tým bude mať otec ešte veľa trápenia!“ Starší múdry syn všetko všade obstaral, zariadil a vybavil, len v noci nechcel nikam chodiť. Vyhováral sa:
„Ach, otec, ja sa trasiem od strachu!“
Mladšiemu to prišlo čudné. Niekedy sa zišli susedia a rozprávali pri peci príbehy, z ktorých naskakovala husia koža.
„Človek sa práve trasie od strachu,“ vraveli si.
Mladší syn sedel v kúte, počúval a nemohol pochopiť, čo to vlastne znamená:
„Stále hovoria: trasiem sa od strachu, trasiem sa od strachu, a ja sa od strachu netrasiem; tomuto nerozumiem.“
Jedného dňa si otec mladšieho syna zavolal:
„Sedíš stále len v kúte a nič nerobíš. Si už dosť veľký a silný, mal by si sa niečomu naučiť. Ako si len chceš zarábať na chlieb? Pozri sa na brata, ten sa s učením namáha. Ale ty? Škoda reči.“
„Ale otec,“ odpovedal mladší syn, „ja sa rád niečomu naučím, a ak si môžem vybrať, tak by som sa rád naučil triasť od strachu. To vôbec neviem.“
Starší syn sa usmial, keď to počul, a pomyslel si: To by človek neveril, aký je môj brat hlúpik, do smrti z neho nič nebude.
Otec si vzdychol a povedal:
„Triasť sa od strachu, to sa ešte naučíš, ale na chlieb si tým nezarobíš.“
Čoskoro nato prišiel na návštevu kostolník. Otec sa mu posťažoval, aké trápenie má so synom.
„Len si pomyslite, keď som sa ho opýtal, čomu sa chce vyučiť, želal si, aby sa naučil triasť od strachu.“
„To je maličkosť,“ odpovedal kostolník, „tomu sa u mňa naučí raz-dva. Len ho pošlite ku mne, ja si ho vezmem na zub.“
Otec bol rád a poslal mladšieho syna s kostolníkom. Synček musel každý deň na veži zvoniť. O niekoľko dní ho kostolník o polnoci zobudil a prikázal mu, aby išiel na vežu a zvonil. Však sa naučíš triasť od strachu, myslel si. Prehodil si plachtu a šiel potajomky vopred. Synček vystúpil na vežu a chcel zvoniť. Tu vidí na schodisku bielu postavu, ako tam stojí a nič nehovorí.
„Kto je tu?“ vykríkol, ale postava mlčala, mlčala a nehýbala sa.
„Odpovedz!“ volal synček, „alebo sa pozeraj, aby si zmizol. Tu v noci nemáš čo robiť!“
Kostolník sa ani nepohol, aby si synček myslel, že pred ním stojí strašidlo. Synček zavolal druhýkrát:
„Čo tu chceš? Hovor, ak si čestný chlap. Že ťa zhodím zo schodov dolu, ak nebudeš hovoriť!“
Kostolník si myslel, však to nebude také zlé, stál a ani nemukol, ako by bol z kameňa. Synček zavolal tretíkrát, a keď aj to bolo márne, rozbehol sa, vrazil hlavou do strašidla, až sa skotúľalo po schodoch a zostalo dolu ležať. Potom zvonil, vrátil sa do postele a zaspal. Kostolníčka dlho čakala na svojho muža, a keď neprichádzal, dostala strach, zobudila chlapca a opýtala sa:
„Nevieš, kde je môj muž? Išiel pred tebou na vežu.“
„Neviem,“ odpovedal synček, „ale niekto stál na schodoch, a pretože neodpovedal a nechcel odísť, myslel som, že je to nejaký darebák, a zhodil som ho dolu. Len sa choďte pozrieť. Ak to bol kostolník, bolo by mi to ľúto.“
Žena vybehla a našla muža ležať dolu pod schodmi a nariekať. Mal zlomenú nohu. S krikom bežala k otcovi vydareného učňa.
„Váš chlapec,“ kričala, „narobil peknú vec, zhodil mi muža zo schodov, až si úbožiak zlomil nohu. Ten darebák musí od nás preč!“
Otec sa zľakol, rozbehol sa za synom a vynadal mu.
„To ti čert napískal, či čo?“
„Otec,“ odpovedal synček, „ja som nevinný; kostolník sa postavil v noci na schody, ako by chcel urobiť niečo zlé. Nevedel som, kto to je, a trikrát som sa ho na to pýtal.“
„Ach,“ vzdychol otec, „mám ja s tebou život, choď mi z očí, nechcem ťa vidieť.“
„Rád pôjdem, otec, počkajte len, kým sa rozvidnie. Pôjdem do sveta a naučím sa triasť od strachu. Tak budem v niečom vyučený.“
„Vyuč sa, čím chceš,“ povedal otec, „mne je to jedno. Tu máš päťdesiat toliarov a choď. Len nikomu nehovor, kto je tvoj otec. Musel by som sa hanbiť.“
„Ako chcete, otec, to môžem ľahko splniť.“ Len čo nastal deň, zastrčil synček päťdesiat toliarov do vrecka a vydal sa po ceste do širokého sveta. Cestou si bručal: ‚Len keby som sa naučil triasť od strachu, len keby som sa naučil triasť od strachu!‘
Stretol ho muž a počul, čo chlapec hovorí. Ukázal na kopec, kde stáli šibenice, a povedal:
„Tamto slávi sedem chlapíkov svadbu s oprátkou a učia sa lietať; posaď sa pod nich a počkaj, kým sa zotmie. Stavím sa, že sa naučíš triasť od strachu.“
„Ak nemusím urobiť viac,“ odpovedal synček, „toto nie je ťažké. A ak sa tak rýchlo naučím triasť od strachu, tak ráno príď a ja ti dám päťdesiat toliarov.“
Synček zamieril k šibenici, posadil sa pod ňu a čakal, kým slnko zapadne. A pretože mu bola zima, urobil si ohníček. Ale o polnoci fúkalo tak chladno, že sa ani pri ohni nemohol zohriať. Synček si hovorí:
„Ja mrznem dolu pri ohni. Aká asi je zima tým hore!“ Bolo mu ich ľúto. Vyliezol na šibenicu a jedného po druhom odviazal a pekne zniesol všetkých sedem dolu. Potom prikladol do ohňa, posadil ich dokola, aby sa zohriali. Ale sedeli a nehýbali sa a oheň im podpaľoval šaty. Synčeka to nahnevalo:
„Dajte si pozor, alebo vás zase obesím.“ Mŕtvi nepočuli, mlčali a nestarali sa o to, že im šaty tlejú. Synček už nečakal:
„Keď si nechcete dať pozor, nemôžem pre vás nič urobiť, nechcem zhorieť s vami,“ a obesil jedného po druhom zase na šibenicu. Potom sa posadil k ohňu a zaspal.
Na druhý deň prišiel muž, ktorý mu včera radil, a žiadal od neho päťdesiat toliarov.
„Teraz už vieš, čo je to triasť sa od strachu, čo?“
„Nie,“ odpovedal synček, „ako by som to mohol vedieť? Tu títo hore mlčali a nepovedali mi nič, ani keď som ich posadil k ohňu.“
Muž sa začudoval:
„Takého, ako si ty, som ešte nestretol.“
Synček putoval ďalej a zase si bručal:
„Ach, len keby som sa naučil triasť od strachu, ach, len keby som sa tomu naučil!“
Vozataj, ktorý šiel za synčekom, začul tú čudnú reč a opýtal sa:
„Kto si?“
„Ja neviem,“ odpovedal synček.
Vozataj sa opýtal znova:
„A odkiaľ?“
„Ja neviem.“
„Kto je tvoj otec?“
„To nesmiem povedať.“
„A čo si stále pobrukúvaš?“
„Ale,“ odpovedal synček, „chcel by som sa naučiť triasť od strachu a nikto mi v tom nevie poradiť.“
„Nehovor hlúposti,“ povedal vozataj, „poď so mnou, azda ti pomôžem.“
Synček šiel s vozatajom a večer dorazili do hostinca na nocľah. Ako synček vstupoval do izby, zopakoval si, čo ho trápilo:
„Len keby som sa naučil triasť od strachu!“
Hostinský to začul, usmial sa a povedal:
„Ak ti ide o toto, u nás by si mal príležitosť!“
„Prečo nemlčíš,“ okríkla hostinského jeho žena. „Už toľkí prišli o život a bola by škoda, keby oň prišiel aj tento mládenček.“
Synček sa nedal odradiť:
„Nech je to ako je to, ja sa tomu chcem naučiť, preto som sa vydal do sveta.“
A vypytoval sa a vypytoval, až hostinský povolil a povedal:
„Prezradím ti to, ale len aby si nelitoval! Kúsok cesty od nás stojí zakliaty zámok. Zlí duchovia v ňom strážia obrovské poklady. Sám pán kráľ sľúbil svoju dcéru za ženu tomu, kto v zámku vydrží tri noci. Chodili tam mládenci, a žiaden sa nevrátil. Dnes sa tam už ani nikomu nechce. Chlapče, taká noc na zakliatom zámku naučí iste aj najväčšieho hrdinu triasť sa od strachu.“
„Toto by sa mi hodilo,“ hovoril synček.
Na druhý deň sa ponáhľal ku kráľovi:
„Ak mi, pán kráľ, dovolíte, chcem ísť na tri noci do zakliateho zámku.“
Kráľ sa na synčeka pozrel. Páčil sa mu, a preto povedal:
„Smieš si vyprosiť ešte tri veci, ty si smieš vziať do zámku so sebou, ale nič živé.“
A synček požiadal:
„Tak to by som prosil o kresadlo, sústruh a rezaciu stolicu s nožom!“
Kráľ dal všetko cez deň odniesť na zámok. Len čo sa začalo stmievať, šiel synček do zámku, urobil si v jednej izbe oheň, postavil rezaciu stolicu s nožom vedľa ohniska a posadil sa na sústruh.
„Ach, len keby som sa triasol od strachu,“ hovoril si, „ale tu sa tomu asi tiež nenaučím.“
Okolo polnoci chcel rozdúchať oheň, zohol sa a vtom sa ozval za ním krik:
„Au, mňau, to je nám zima!“
„Blázni,“ zakričal synček, „čo mi tu kričíte? Ak vám je zima, posaďte sa k ohňu a ohrejte sa!“
Len čo to dopovedal, skok a priskočili dve veľké čierne mačky. Posadili sa vedľa neho po oboch stranách a divoko si ho merali ohnivými očami. O chvíľku, keď sa ohriali, začali ho zvádzať:
„Priateľček, nezahráme si karty?“
„Prečo nie?“ odpovedal, „ale ukážte najprv labky.“
Mačky vystrčili pazúry.
„Á pán,“ povedal, „však vy máte ale dlhé nechty! Počkať, musím vám ich trochu ostrihať.“
Schmatol mačky, zdvihol ich na rezaciu stolicu a priskrutkoval im labky.
„Pozrel som sa vám na prsty,“ hovorí synček, „a prešla ma chuť na karty.“
Zabil ich a vyhodil z okna. Keď sa s nimi vyrovnal a chcel si zase sadnúť k ohňu, tu sa vyrojili vo všetkých kútoch a na všetkých stranách čierne mačky a čierne psy na ohnivých reťaziach a šli bližšie a bližšie, takže sa pred nimi už nemohol ukryť. Mňaukali, štekali a vyli, robili strašný rámus, šliapali mu do ohňa a chceli mu ho uhasiť. Chvíľu sa pokojne pozeral, potom ho to omrzelo a schmatol rezaciu stolicu.
„Háveď, nech ste už preč,“ rozkričal sa a začal ich biť.
Niektorí utiekli, iných pobil a hodil zase z okna. Vrátil sa, rozdúchal oheň a ohrieval sa. A ako tak sedel a bolo mu teplo, začali sa mu oči zatvárať a bol by si s chuťou zdriemol. Obzrel sa okolo seba a vidí v rohu veľkú posteľ. To sa mi práve hodí, povedal si a ľahol si do nej. Ale ešte ani nezažmúril oči a už začala posteľ sama od seba jazdiť a jazdila po celom zámku.
„To je správne,“ hovoril synček, „len tak ďalej.“
A posteľ uháňala, akoby ju ťahalo šesť koní, cez prahy a po schodoch hore a dolu a zrazu hop, prevrhla sa a čo bolo skôr hore, bolo dolu a synček ležal naspodku. Nečakal už, čo sa bude diať ďalej, vyhrabal sa spod prikrývok a podušiek a vydýchol si:
„Teraz nech jazdí, kto má chuť.“
Radšej si ľahol pri svojom ohni a spal až do rána. Ráno prišiel kráľ, a keď uvidel synčeka ležať na zemi, myslel si, že z neho duchovia vytriasli dušu, že tu leží mŕtvy.
„Škoda ho,“ povedal, „taký pekný človek.“
To začul synček, zdvihol sa a hovorí:
„Ba nie, pán kráľ, tak zle na tom ešte nie som!“
Kráľ sa čudoval, ale mal radosť a vypytoval sa, ako sa mu v noci darilo.
„Výborne,“ odpovedal synček, „jednu noc mám za sebou a tie dve ďalšie budú za mnou ani sa nenazdám.“
Keď prišiel k hostinskému, mohol sa hostinský čudovať. Krútil nad synčekom hlavou.
„A či si sa,“ hovorí, „naučil triasť od strachu?“
„Nie,“ odpovedal synček, „je to márne, len keby mi niekto poradil!“
Druhú noc šiel zase hore do starého zámku a posadil sa k ohňu a uvažoval, čo to asi môže byť, triasť sa od strachu. Pred polnocou sa spustil strašný hluk, rástol a rástol, potom sa urobilo trochu ticho, nakoniec s hrozným jačaním vypadla z komína polovica človeka.
„Pozrime sa!“ zvolal synček, „a kde je druhá polovica? Toto je na človeka málo.“
Tu sa začal rámus znova, v komíne to zadunelo, a druhá polovica spadla za tou prvou.
„Počkaj,“ povedal synček, „ja ti trochu posvietim,“ a prihodil poleno do ohňa. Obzrie sa a vidí: obe polovice zrástli a na lavici sedí strašný muž.
„Tak som to nemyslel,“ hovorí synček, „lavica je moja.“
Muž ho chcel vytlačiť, ale synček sa nedal, oprel sa doňho, odsunul ho a posadil sa zase na svoje miesto. Z komína začali padať po kúskoch ešte ďalší muži. Keď ich bolo deväť, vytiahol každý z vrecka čiernu kolku, odniekiaľ sa prikotúľali dve smolné gule a všetkých deväť mužov začalo hrať kolky. Krákali pritom ako havrany. Synček dostal tiež chuť a opýtal sa:
„Počúvajte, môžem sa pridať?“
„Pridaj sa, ak máš peniaze.“
„Peňazí mám dosť,“ odpovedal synček, „ale vaše gule nie sú dosť guľaté.“
Vzal pekelné gule, nasadil do sústruhu a osústružil ich pekne do guľata.
„Tak, teraz to pôjde na radosť,“ hovorí, „dáme sa do toho!“
Hral s nimi a trochu peňazí prehral. Len čo začala odbíjať polnoc, všetko zmizlo. Synček si ľahol a pokojne zaspal. Ráno prišiel kráľ a pýta sa:
„Ako si sa mal dnes v noci?“
„Hral som kolky,“ odpovedal synček, „a pár grošov som prehral.“
„A netriasol si sa od strachu?“
„Neviem, čo to je,“ povedal synček, „v noci tu bolo tak veselo, že som na učenie zabudol.“
Tretiu noc si sadol zase na lavicu a myslel mrzuto na to, že sa nijako nevie naučiť triasť od strachu. Bolo už neskoro, keď prišlo šesť veľkých mužov a priniesli truhlu. Synček povedal:
„To bude iste môj bratranec, ktorý pred niekoľkými dňami umrel. Len poď, bratranec, poď!“
Muži postavili truhlu na zem, synček k nej pristúpil a odkryl veko. V truhle ležal mŕtvy. Synček sa mu dotkol tváre, ale tvár bola studená ako ľad.
„Počkaj,“ povedal synček, „zohrejem ťa.“
Ohrial ruky nad ohniskom a položil ich mŕtvemu na líca. Ale mŕtvy sa nezohrieval. Vybral ho teda z truhly, posadil sa k ohňu a trel mu ramená, aby sa krv rozprúdila. Keď ani to nepomáhalo, spomenul si na posteľ. Tam by sa azda zohrial. Položil ho do postele, prikryl ho a ľahol si vedľa neho. O chvíľu sa mŕtvy zohrial a začal sa hýbať. Synček hovorí:
„Vidíš, bratranec, už je to tu, už si sa ohrial!“
Mŕtvy sa však zdvihol a kričal:
„Teraz ti zakrútim krk!“
„Čo,“ povedal synček, „takto si vďačný? Šup do truhly,“ a dal mŕtveho do truhly a prikryl vekom.
Tu prišlo šesť mužov a truhlu opäť odniesli.
„Ja sa nikdy nenaučím triasť od strachu,“ hovoril si synček.
Vtom vstúpil muž, ktorý bol väčší ako všetci, čo tu kedy boli, a vyzeral tiež strašnejšie ako ostatní. Ale bol starý a mal dlhú bielu bradu.
„Ty červ!“ kričal, „teraz sa čoskoro naučíš, čo je to triasť sa od strachu. Zomrieš!“
„Žiaden zhon,“ odpovedal synček, „keď mám umrieť, tak musím byť pri tom.“
„Však ja si ťa chytím,“ povedal muž.
„Pomaly, pomaly, taký silný ako ty som tiež, a azda silnejší.“
„Na to sa pozrieme,“ povedal starý, „ak si silnejší, tak ťa nechám. Poď, skúsime to.“
Odviedol synčeka tmavými chodbami do kováčne. V kováčni zdvihol sekeru a sekerou zarazil nákovu jedným razom do zeme.
„To viem ešte lepšie,“ povedal synček a šiel k druhej nákove. Vzal sekeru, rozmáchol sa a rozštiepil nákovu jedným razom a pricvikol do nej starcovu bradu.
„Teraz ťa mám,“ povedal synček, „teraz si na rade ty.“
Potom vzal železnú tyč a začal starého mlátiť.
Starý kňučal a prosil, aby synček prestal, že mu ukáže veľké poklady. Synček vytiahol sekeru a starého vyslobodil. Starec ho viedol späť do zámku a ukázal mu v pivnici tri debny plné zlata.
„Prvá patrí chudobným,“ hovorí, „druhá kráľovi, tretia tebe.“
Hodiny odbili dvanásť a muž zmizol. Synček stál v tme. Ráno prišiel kráľ a vypytoval sa:
„Teraz si sa už snáď naučil, čo je to triasť sa od strachu.“
„Nie,“ odpovedal synček, „čo to len môže byť? Bol tu môj mŕtvy bratranec a nejaký bradáč. Ukázal mi v pivnici kopu peňazí, ale čo je to triasť sa od strachu, to mi neprezradil nikto.“
Kráľ povedal:
„Si statočný, zbavil si zámok duchov a dostaneš moju dcéru za ženu.“
„To je všetko pekné,“ hovorí synček, „ale čo je to triasť sa od strachu, neviem.“
Potom vyniesli zlato z pivnice a bola veselá svadba. Mladý kráľ mal svoju ženu rád, ale predsa len nemohol zabudnúť na to, že sa nevie triasť od strachu. Ženu nakoniec jeho reči omrzeli. Komorná jej poradila:
„Ja by som vedela, ako to zariadiť. Hneď by sa triasol od strachu.“
Išla k potoku, ktorý pretekal záhradou, a nabrala do vedra vodu aj s malými rybkami. V noci, keď mladý kráľ spal, stiahla mu manželka prikrývku a vylila naňho vedro plné studenej vody a rybičiek. Vyskočil z postele a nevedel, čo sa s ním deje. Manželka mu povedala:
„Vidíš, teraz sa trasieš od strachu.“
Mladý kráľ sa zaradoval:
„Ach, čo hovoríš, ja že sa trasiem od strachu? Naozaj, ja sa trasiem od strachu! Teraz už viem, čo to je.“