ROZPRÁVKA POŠTÁRSKA

To by som rád vedel: keď môžu byť rozprávky o rozličných iných ľudských remeslách a povolaniach, ako o kráľoch a princoch a zbojníkoch, pastieroch a rytieroch a čarodejníkoch a obroch a drevorubačoch a vodníkoch, prečo by nemohla byť raz aj rozprávka o poštárovi? Veď taký poštový úrad, to je skoro ako začarované miesto; máte tam samé nápisy, že „fajčiť je zakázané“ a „psov so sebou brať je zakázané“, a mnoho iných výstražných tabuliek – hovorím vám, toľko vyhlášok a zákazov nemajú vo svojich úradovniach ani čarodejníci, ani draci. Už z toho je vidieť, že pošta je miesto tajomné a mocné. A potom, deti, kto to kedy videl, čo sa deje na pošte v noci, keď je zatvorená? Veru, na to by sme sa chceli pozrieť! Však jeden pán – aby ste vedeli, bol to pán Kolbaba, povolaním poštár a listonoš – sa na to naozaj pozrel a povedal o tom ostatným listonošom a poštárom a tí to zase povedali ďalej, až sa to dostalo ku mne; a ja nie som taký neprajný, aby som to nechal len pre seba. Tak len s tým von a už sa začína.

Tak teda pána Kolbabu, povolaním listonoša a poštára, akosi omrzelo jeho poštárske remeslo: čo sa taký listonoš vraj nachodí, nabehá, naštuduje, nalieta, nahoní a našliape, že vraj deň čo deň musí prejsť dvadsaťdeväťtisíc sedemsto tridsaťpäť krokov, v čom je zahrnutých osemtisíc dvesto štyridsaťdeväť schodov hore a dole, a že tie listy, čo roznáša, sú aj tak samé tlačivá a účty a iné zbytočnosti, ktoré nikomu nepripravia ani trochu radosti, a že aj ten poštový úrad je také neveselé a nijaké miesto, kde sa ani žiadne rozprávky nedejú. Tak a všelijako inak si sťažoval pán Kolbaba na svoje poštárske povolanie. A raz si vám zo samého smútku sadol na pošte pri kachliach a zaspal a ani si nevšimol, že už je šesť hodín; a keď odbila šiesta hodina, odišli ostatní poštári a listonoši a zatvorili poštu a pán Kolbaba tam zostal zamknutý a spal.

Mohlo byť k polnoci, keď ho zobudil taký šramot, ako keď myši cupkajú po podlahe. Počkať, povedal si pán Kolbaba, máme tu myši; mali by sa na ne nastražiť pasce. A keď sa tak pozerá po tých myšiach, vidí, že to nie sú žiadne myši, ale poštoví škriatkovia. To vám sú takí malí a fúzatí mrňavci, asi takí veľkí ako menšia sliepka wyandotka alebo ako veverička alebo ako lesný králik, tak asi; a na hlavách majú poštárske čiapky ako praví poštári a nosia pelerínky ako praví listonoši. Do paroma, povedal si pán Kolbaba, ale inak ani nemukol, ani necekol, ba ani nešepol, aby ich nevyplašil. A hľa, jeden ten poštový škriatok prerovnával listy, ktoré mal ráno pán Kolbaba rozniesť; druhý triedil poštu; tretí vážil balíčky a lepil na ne lístočky; štvrtý hundral, že táto škatuľa nie je zviazaná podľa predpisu; piaty sedel pri okienku a prepočítaval peniaze, ako robia poštoví úradníci. „Veď som si to myslel,“ brundal ten škriatok, „tu sa ten poštový človek zase prepočítal o jeden halier; musím mu to opraviť.“ Šiesty škriatok sedel pri telegrafnom aparáte a vyklepkával na ňom depešu, asi takto: taktak tak tak taktaktak ták. Ale pán Kolbaba rozumel, čo telegrafuje; v obyčajnej reči to bolo: „Haló, ministerstvo pôšt? Tu poštový škriatok číslo sto tridsaťjeden. Hlásim všetko v poriadku stop. Kolega elf Matlafúsik má kašeľ hlási sa chorý nenastúpil službu stop. Čau stop.“

„Tu je list do mesta Bambolimbonandy v Kanibalskom kráľovstve,“ ozval sa siedmy trpaslík. „Kde to je?“

„To je cez Benešov,“ povedal ôsmy mužíček. „Pripíš tam, kolega, Kanibalské kráľovstvo, stanica dráhy Dolní Trebizon, posledná pošta Kočičí Hrádek. Leteckou poštou. Tak a sme hotoví. Čo, páni, nezahráme si teraz trochu v karty?“

„Prečo nie,“ povedal prvý škriatok a odpočítal tridsaťdva listov. „Tak tu sú kartičky a môžeme začať.“

Druhý škriatok vzal tie listy a zamiešal ich.

„Snímam,“ povedal prvý škriatok.

„Tak rozdávaj,“ riekol druhý.

„Ale, ale,“ bručal tretí, „to som dostal zlý list!“

„Nesiem,“ povedal štvrtý a plesol listom na stôl.

„To ti prebijem,“ vravel piaty a položil svoj list na tamten.

„Chlapci, to je na mňa slabé,“ riekol šiesty a prihodil svoj list.

„Ho ho,“ povedal siedmy, „ja mám ešte vyššiu kartu.“

„A ja mám trumfové eso,“ zvolal ôsmy a hodil svoj list na tie ostatné.

Toto, deti, už pán Kolbaba nemohol vydržať a vyhŕkol: „Neráčte sa, páni, vyrušovať, ale aké to máte karty?“

„Á, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok. „My sme vás, pán Kolbaba, nechceli budiť, ale keď ste sa už zobudili, poďte si zahrať s nami. My totiž hráme iba obyčajný mariáš.“

Pán Kolbaba si to nenechal dvakrát povedať a sadol si medzi škriatkov.

„Tak tu máte karty,“ riekol druhý škriatok a podal mu niekoľko listov, „a môžete začať.“

Pán Kolbaba sa pozrel na tie listy, čo mu dali do ruky, a povedal: „Neráčte mi to mať za zlé, páni mrňavci, ale ja nemám v ruke žiadne karty, ja mám len nedoručené listy.“

„No práve,“ odpovedal tretí mužíček, „to sú naše hracie karty.“

„Hm,“ riekol pán Kolbaba, „neráčte sa hnevať, páni, ale karty na hranie majú mať najnižšiu sedmičku, potom osmičku, potom deviatku a desiatku, spodka a svrška, kráľa a najvyššie eso. Ale tu v týchto listoch nič také nie je.“

„A to sa veľmi mýlite, pán Kolbaba,“ povedal štvrtý mužíček. „Aby ste vedeli, každý ten list platí viac alebo menej podľa toho, čo je v ňom vnútri napísané.“

„Najnižšia karta,“ vykladal prvý škriatok, „takzvaná sedmička alebo minelka, to sú také tie listy, v ktorých si ľudia niečo nahovárajú a predstierajú.“

„Druhá najnižšia karta je osmička,“ pokračoval druhý trpaslík, „a to sú také listy, čo ľudia píšu len z núdze a povinnosti.“

„Tretia nízka karta je deviatka,“ povedal na to tretí mrňous, „a to sú listy, čo si ľudia píšu len zo zdvorilosti.“

„Prvá vysoká karta je desiatka,“ povedal štvrtý. „To sú také listy, v ktorých si ľudia píšu niečo zaujímavé a nové.“

„Druhá vysoká karta je spodok,“ riekol piaty. „To sú lístočky, čo si posielajú, keď chcú tomu druhému urobiť radosť.“

„Tretia vysoká karta je svršok alebo chlapec,“ hovoril šiesty. „A to sú listy medzi dobrými priateľmi.“

„Štvrtá vysoká karta sa volá kráľ alebo aj dáma,“ dodával siedmy. „A to je taký list, ktorý je napísaný z lásky.“

„A tá najvyššia karta alebo eso,“ doložil ôsmy starček, „to je taký lístok, ktorým dáva človek tomu druhému celé svoje srdce. To je karta, ktorá prebije čiže pretrumfne všetky ostatné. Aby ste vedeli, pán Kolbaba, taký list sa nájde, keď píše mamička svojmu dieťaťu alebo človek človeku, ktorého má radšej ako seba samého.“

„Ale,“ povedal pán Kolbaba. „Ale teraz by som rád vedel, ako ozaj poznáte, čo stojí vnútri v tých listoch napísané. To by som, páni, veľmi nerád počul, že ich azda otvárate a čítate. To sa nesmie, ľudkovia, to by ste porušili listové tajomstvo a ja by som vás, lotrov, musel udať na polícii. Pánboh s nami, to by bol obrovský hriech, keby niekto otvoril list, ktorý mu nepatrí!“

„To my, pán Kolbaba, tiež vieme,“ povedal prvý škriatok. „Ale my, chlapče, my cítime hmatom cez zatvorenú obálku, čo v tom liste je. Tie ľahostajné listy sú na dotyk studené, ale čím viac lásky je v liste, tým je ten lístok teplejší.“

„A keď si my škriatkovia zatvorený list položíme na čelo,“ dodal druhý, „môžeme vám povedať slovo za slovom, čo tam stojí napísané.“

„To je teda iná,“ riekol pán Kolbaba. „Ale keď sme už tu takto pohromade, tak by som sa vás rád na niečo spýtal. Azda vás to, páni, neurazí.“

„Že ste to vy, pán Kolbaba,“ odpovedal tretí škriatok, „tak sa môžete spýtať, na čo chcete.“

„Ja by som rád vedel,“ povedal pán Kolbaba, „čo vlastne škriatkovia jedia.“

„To je všelijaké,“ povedal štvrtý mrňous. „My škriatkovia, čo žijeme v rozličných úradoch, sa živíme ako šváby, tým, čo vy ľudia upustíte: takto omrvinku chleba alebo kúsok žemle – To viete, pán Kolbaba, veľa toho nie je, čo vám ľuďom od úst odpadne.“

„Ale my škriatkovia od pošty,“ povedal piaty trpaslík, „to nemáme také zlé. My si niekedy varíme tie telegrafné pásky ako rezance a masťame si ich poštovým lepidlom; ale to musí byť lepidlo z dextrínu.“

„Alebo môžeme oblizovať známky,“ podotkol šiesty. „To je dobré, ale veľmi sa nám tým zlepia fúzy.“

„Ale najviac papáme omrvinky,“ vykladal siedmy mužíček. „Viete, pán Kolbaba, preto sa v úradných miestnostiach tak zriedka zametá, aby nám zostali nejaké tie omrvinky.“

„A že som taký smelý,“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba, „kdeže vy tu vlastne prenocujete?“

„To vám, pán Kolbaba, nepovieme,“ riekol ôsmy dedko. „Keby ľudia vedeli, kde my škriatkovia bývame, tak by nás odtiaľ vymietli. Kdeže, to nesmiete vedieť.“

Veru, keď mi to nepoviete, tak si to nechajte, myslel si pán Kolbaba. Však ja dám pozor, kam pôjdete spať. – A sadol si zase pri kachliach, aby dával pozor. Ale len sa tam usadil, už sa mu začali akosi zlepovať na očkách viečka, a skôr než by si riekol päť, pán Kolbaba zaspal a spal ako zabitý až do bieleho rána.

*

Takže toto, čo videl, pán poštár Kolbaba nikomu nepovedal, lebo, to viete, na pošte sa vlastne nesmie prenocovať. Len odvtedy ho už neomrzievalo roznášať listy ľuďom. Tento list, vravel si, je taký vlažný, ale tento tu práve hreje, aký je teplý; to asi je list od nejakej mamičky.

A raz na pošte triedil listy, čo vybral z poštovej schránky, aby ich roznesol ľuďom. „Počkať,“ povedal zrazu, „tu je list v zalepenej obálke, ale na tej obálke nie je ani adresa, ani známka.“

„Aha,“ riekol pán poštmajster. „To zase niekto hodil do schránky list bez adresy.“

Bol tam práve na pošte jeden pán, aby poslal svojej mamičke doporučený list; ten pán to počul a vraví: „No, to musí byť ťuťmák, trdlo, chlapík, vrece, dromedár, budižkničomu a boží dopust, kto posiela list a nenapíše naň ani adresu.“

„Ba nie,“ povedal pán poštmajster, „takých listov, pane, sa za rok nájde celá kopa. To by ste neverili, pane, akí sú ľudia roztržití. Napíšu list, pane, a potom s ním horkýže slýže bežia na poštu a zabudnú sa, pane, pozrieť, že ešte nenapísali adresu. Jaj, pane, to sa stáva častejšie, než si myslíte.“

„Ale, ale,“ čudoval sa ten pán, „a čo vy s takými listami bez adresy robíte?“

„Necháme ich ležať na pošte, pane,“ povedal poštmajster, „lebo ich nemôžeme, pane, doručiť.“

Pán Kolbaba zatiaľ obracal v ruke ten list bez adresy a bručal: „Pán poštmajster, tento list je taký teplý, v tom je určite napísané niečo úprimné. Ja si myslím, že by sa ten list mal predsa len doručiť tomu, komu patrí.“

„Keď tam nie je napísaná adresa, tak to nejde, a basta,“ namietal pán poštmajster.

„Tak azda by ste mohli ten list otvoriť,“ radil ten cudzí pán, „a pozrieť sa, kto ho posiela.“

„To nejde, pane,“ povedal pán poštmajster prísne, „lebo to by, pane, bolo porušenie listového tajomstva a to sa nesmie.“ A tým bola tá vec pre neho vybavená.

Ale keď ten cudzí pán odišiel, obrátil sa pán Kolbaba k pánovi poštmajstrovi: „Že som taký smelý, pán poštmajster, ale pokiaľ ide o ten list, mohol by nám azda poradiť niektorý pán poštový škriatok.“ A potom rozprával, ako raz v noci videl úradovať poštových škriatkov a akože si škriatkovia vedia čítať listy, aj keď ich neotvoria.

Pán poštmajster sa zamyslel a potom povedal: „Do kelu, to by šlo. Tak to skúste, pán Kolbaba; keď nám ten pán škriatok povie, čo v tom zatvorenom liste stojí napísané, poznáme azda, komu ten lístok patrí.“

Tak tej noci sa dal pán Kolbaba zatvoriť na pošte a čakal. Mohla byť polnoc, keď počul také cupky cup po podlahe, ako keď myši behajú; a potom zase videl škriatkov, ako triedia listy a vážia zásielky a počítajú peniaze a odklepkávajú depeše. A keď boli so všetkým hotoví, posadali si na zem a hrali s listami mariáš.

V tú chvíľu sa pán Kolbaba ozval: „Dobrý večer, páni mrňavci.“

„Á, to je pán Kolbaba,“ povedal ten najstarší mrňous. „Tak poďte si s nami zahrať v karty.“

Pán Kolbaba si to nenechal dvakrát povedať a sadol si s nimi na podlahu.

„Nesiem,“ povedal prvý škriatok a položil svoju kartu na zem.

„Prebíjam,“ vravel druhý.

„Dávam fleka,“ vraví tretí.

Teraz prišiel rad na pána Kolbabu a on položil ten zatvorený list bez adresy na tie tri ostatné.

„Tak ste vyhrali, pán Kolbaba,“ povedal prvý škriatok, „lebo ste niesli tú najvyššiu kartu alebo srdcové eso.“

„Že som taký smelý,“ odpovedal pán Kolbaba, „ale viete to iste, že to je takáto vysoká karta?“

„Aby som to nepoznal,“ riekol škriatok. „To predsa je lístok, čo píše mládenec dievčine, ktorú má radšej ako seba samého.“

„To sa mi nezdá,“ povedal naschvál pán Kolbaba.

„A práve že je to tak,“ odpovedal trpaslík. „Keď tomu nechcete veriť, ja vám ten lístok prečítam.“ A vzal ten list, položil si ho na čelo, zavrel oči a takto čítal:

„Moja najmilejšia Marienka, tak ti pýšem (tu je pravopisná chyba, povedal ten škriatok, správne má byť mäkké i) žesom dostal miesto za šoféra tak esli by si chcela mohli by sme mať svadbu napýš mi esli mi máš ešče rada pýš mi skoro tvoj verný Frantík.“

„Tak vám ďakujem, pán škriatok,“ povedal pán Kolbaba, „to som potreboval vedieť. Veľmi pekne vám ďakujem.“

„Niet začo,“ riekol mužíček. „Ale aby ste vedeli, je tam osem pravopisných chýb. Veľa sa ten Frantík v škole nenaučil.“

„Len by som sa rád dozvedel, ktorá je to Marienka alebo ktorý Frantík,“ bručal pán Kolbaba.

„Nemôžem poslúžiť, pán Kolbaba,“ povedal ten maličký panáčik. „To tam už nie je napísané.“ –

Ráno nato hlásil pán Kolbaba pánovi poštmajstrovi, že ten list bez adresy písal nejaký šofér Frantík nejakej slečne Marienke a že si ten pán Frantík chce tú slečnu vziať za ženu.

„Ach jaj,“ zvolal pán poštmajster, „to je nesmierne dôležitý list, ten by tá slečna mala dostať!“

„Ja by som jej ten lístok hneď zaniesol,“ povedal pán Kolbaba, „keby som len vedel, ako sa tá slečna Marienka volá vlastným menom a v ktorom meste, ktorej ulici a ktorom súpisnom čísle býva.“

„To by, pán Kolbaba, dokázal každý,“ vravel pán poštmajster. „Na to by ani nemusel byť poštár. Ale ja by som veľmi rád videl, aby tá slečna ten list dostala.“

„Dobre, pán poštmajster,“ zvolal pán Kolbaba, „tak ja tú slečnu adresátku budem hľadať, aj keby som mal rok behať a prejsť celý svet.“

To povedal, prehodil si cez plece poštársku tašku s tým listom a s krajcom chleba a vydal sa do sveta.

*

Tak pán Kolbaba chodil a chodil a všade sa pýtal, či v tom kraji nežije nejaká slečna Marienka, čo čaká lístok od nejakého pána šoféra Frantíka. A tak prešiel celé Litoměřicko a Lounsko a rakovnický okres a Plzeňsko a Domažlicko a Písek a Budějicko a Přeloučsko a Táborsko a Čáslavsko a hejtmanství hradecké a okres jičínský a Boleslavsko; bol v Kutnej Hore, Litomyšli, Třeboni, Vodňanoch, Sušici, Příbrami, Kladne a Mladej Boleslavi a vo Voticiach a v Trutnove a v Sobotke a v Turnove a v Slanom a v Pelhřimove, ba aj v Dobruške a v Úpici a v Hronove a u Siedmich Chalúp, aj na Krákorke bol, aj v Zálesí, no skrátka všade, a všade sa vypytoval po tej slečne Marienke. Tých slečien Marienok, čo v Čechách našiel, bolo veľa, dohromady štyridsaťdeväťtisíc deväťsto osemdesiat, ale žiadna z nich nečakala lístok od pána šoféra Frantíka; niektoré z nich síce čakali na lístok od nejakého pána šoféra, ale ten sa nevolal Frantík, ale Toník alebo Ladislav alebo Václav, Jozef alebo Jarolím či Lojzík alebo Florián, tiež Jirka alebo Johan alebo Vavrinec, ba aj Dominik a Vendelín a Erazim, len Frantík nie; a iné tie slečny Marienky zase čakali na lístok od nejakého pána Frantíka, ale ten zase nebol šoférom, ale zámočníkom alebo šikovateľom alebo stolárom alebo sprievodcom, prípadne aj drogistom, čalúnnikom, holičom alebo krajčírom, ale práve že nie šoférom.

A tak ten pán Kolbaba už prešiel rok a deň, ale nemohol ten list doručiť tej pravej slečne Marienke. Spoznal veľa vecí: videl dediny aj mestá, polia aj lesy, východ aj západ slnka, návrat škovránkov a príchod jari, sejbu aj žatvu, hríbiky v lese a dozrievajúce slivky, videl v Žatci chmeľ a na Mělníku vinice a v Třeboni kapre a v Pardubiciach perník, ale keď mu už to márne hľadanie trvalo rok a deň, sadol si skľúčený pri ceste a povedal si: „Tak to je už márne, to už azda tú slečnu Marienku ani nenájdem.“

Bolo mu skoro do plaču od ľútosti. Ľutoval slečnu Marienku, že nedostala list od mládenca, ktorý ju mal radšej ako seba samého; ľutoval šoféra Frantíka, že ten jeho list nemôže doručiť; a ľutoval aj seba samého, že si s tým dal takú robotu a toľko sa nachodil v daždi a horúčave a mraze a nečase a že to bolo nadarmo.

A ako tak sedel pri ceste a ľutoval, videl, že po tej ceste ide nejaké auto. Išlo pomaličky, tak asi šesť kilometrov za hodinu a pán Kolbaba si povedal: No, to musí byť nejaký starožitný voz, že sa to vlečie tak pomaly. Ale keď to auto prišlo bližšie, videl, že to je, ježišmária, krásna osemvalcová bugatka a že za volantom sedí smutný, načierno oblečený šofér a vo voze smutný, načierno oblečený pán.

A keď ten smutný pán uvidel pri ceste zarmúteného pána Kolbabu, dal zastaviť a povedal: „Poďte, poštár, ja vás kúsok cesty odveziem.“

Pán Kolbaba bol rád, lebo ho po takom dlhom putovaní už boleli nohy, sadol si k tomu smutnému čiernemu pánovi a voz sa dal pomaly a smutne do pohybu.

Keď tak prešli asi tri kilometre, ozval sa pán Kolbaba: „Že som taký smelý, pane, ale vy asi idete na pohreb, však?“

„Nejdeme,“ povedal dutým hlasom ten smutný pán. „Prečo si myslíte, že ideme na pohreb?“

„No,“ povedal pán Kolbaba, „lebo vy, pane, ráčite byť taký smutný.“

„Ja som taký smutný,“ vravel hrobovým hlasom ten pán, „lebo to moje auto tak pomaly a smutne ide.“

„No jo,“ povedal pán Kolbaba, „ale prečo vám taká krásna bugatka tak pomaly a smutne ide?“

„Pretože ju riadi smutný šofér,“ riekol zronene čierny pán.

„Aha,“ povedal pán Kolbaba. „Dovoľte, vašnosť, prečo je vlastne ten pán šofér taký smutný?“

„Pretože nedostal odpoveď na lístok, ktorý dal na poštu pred rokom a dňom,“ odpovedal čierny pán. „Vidíte, on písal svojej najmilšej, ale ona mu neodpísala; tak si myslí, že ho už nemá rada.“

Keď to pán Kolbaba započul, vyhŕkol: „Že som taký smelý, nevolá sa váš pán šofér Frantík?“

„Volá sa pán František Svoboda,“ odpovedal smutný pán.

„A tá slečna sa volá Marienka, však?“ pýtal sa ďalej pán Kolbaba.

Tu sa ozval smutný šofér a povedal so žalostným vzdychom: „Slečna Marie Nováková sa volá tá nevernica, čo zabudla na moju lásku.“

„Aha,“ vykríkol pán Kolbaba radostne, „človeče drahý, tak to vy ste ten trubiroh, ten blázon, ten ťuťumuťu, ten popleta, ten trúba, ten vŕtal, ten truhlík, to nemehlo, to trdlo, to pometlo, ten tulipán, ten jelimánek, ten šalát a ten prerazdielo, ten splašený, ten strelený, ten pobláznený, ten sekaný a ten vrecom udretý, ten nafúkanec, ten nešikovník, ten neborák, ten ňuňo, ten slimák a ten bambula, ten kašpar, ten janek, ten matej a ten popleta, čo nám hodil do poštovej schránky ten lístok bez známky a bez adresy? Jemine, to som rád, že mám tú česť vás poznať! Akože vám mohla slečna Marienka odpísať, keď ten váš list dosiaľ ani nedostala?“

„Kde, kde je ten môj list?“ zvolal pán šofér Frantík.

„No,“ povedal pán Kolbaba, „až mi poviete, kde slečna Marienka býva, tak ten list bude, aby ste vedeli, rovno na ceste k nej. Môj ty tondo, už rok a deň nosím ten list v taške a hľadám po celom svete tú pravú slečnu Marienku! Mládenec zlatý, hneď teraz a šup, bez odkladu a cvalom mi dajte adresu tej slečny Marienky a ja pôjdem a doručím jej ten lístok.“

„Nikam, pán poštár, nepôjdete,“ povedal pán, „ale ja vás tam odveziem. Tak, Frantík, teraz pridať plynu a ide sa k slečne Marienke.“

Len čo to dopovedal, pridal pán šofér Frantík plynu, voz sebou trhol a teraz vám to, ľudkovia, mazalo šesťdesiatkou, sedemdesiatkou, osemdesiatkou, stovkou, stodesiatkou, stodvadsiatkou, stopäťdesiatkou, stále rýchlejšie, až motor spieval, výl, jasal a burácal samou radosťou a čierny pán si musel oboma rukami držať klobúk, aby mu neodletel, a pán Kolbaba sa oboma rukami držal sedadla a pán Frantík kričal: „Pán šéf, to nám to ide, čo? Sto osemdesiat kilometrov! Jemine, veď my už ani nejdeme, my letíme na priamy záber vo vzduchu, pozrite sa, pán šéf, kde sme nechali cestu! Pán šéf, pán šéf, veď my sme dostali krídla!“

A keď tak nejakú chvíľu leteli rýchlosťou sto osemdesiatsedem kilometrov, ukázala sa taká pekná biela dedina – naozaj, veď to bol Libňatov – a pán šofér Frantík vraví: „Pán šéf, tak by sme boli na mieste.“

„Tak zastavte,“ povedal čierny pán a auto sa zniesolo na zem na kraji tej dediny. „Ale že tá bugatka dobre ide, čo?“ pochvaľoval si pán. „A teraz by ste, pán Kolbaba, mohli tej slečne Marienke doručiť ten lístok.“

„Azda pôjde so mnou pán Frantík,“ myslel si pán Kolbaba. „Ja si myslím, že by ju rád videl.“

„Čo vám je,“ bránil sa pán Frantík, „ja sa jej hanbím prísť na oči, lebo takú dobu odo mňa nedostala žiadny lístok. A potom,“ dodával zachmúrene, „kto vie, či ma ešte má rada. Len choďte, pán Kolbaba, sám. Pozrite sa, ona býva v tamtom domčeku, čo má okienka také čisté ako studnička.“

„Tak ja idem,“ povedal pán Kolbaba, zatrúbil si pekne na ústa „Ide, ide poštársky panáčik, ide, ide poštársky pán“ a vykročil pravou nohou k tomu domčeku. A tam za tým čistým okienkom sedelo bledé dievča a šilo si šatôčky.

„Pozdrav pánboh, slečna Marienka,“ zavolal pán Kolbaba. „To si šijete svadobné šatôčky?“

„Ba nie,“ riekla smutne slečna Marienka, „to si ja šijem rubáš do truhlice.“

„Ale, ale,“ povedal súcitne pán Kolbaba, „jaj, jajaj, jemine, jemináčik, ježišku, azda to nebude také zlé? Čo vy, slečna, chorľavejete?“

„Nechorľavejem,“ zavzdychla slečna Marienka, „ale srdiečko mi puká žiaľom.“ A pritom si položila ruku na srdce.

„Pánboh s nami,“ zvolal pán Kolbaba, „slečna Marienka, počkajte ešte s tým puknutím! Že som taký smelý, prečo vlastne vás srdce bolí?“

„Pretože už rok a deň,“ povedala potichu slečna Marie, „už deň a rok čakám na jeden lístok, ktorý neprichádza.“

„Nič si z toho nerobte,“ tešil ju pán Kolbaba. „Ja zase rok a deň nosím tuto v taške jeden lístok a nemám komu ho odovzdať. Viete čo, slečna Marienka, ja ten lístok dám vám.“ A pritom jej podával ten list.

Slečna Marie zbledla ešte viac. „Pán listonoš,“ riekla tichým hlasom, „ten list azda nie je pre mňa, veď na ňom nie je adresa!“

„Len sa pozrite dovnútra,“ prikázal pán Kolbaba, „a keď to nebude pre vás, tak mi to vráťte a je to.“

Slečna Marie otvorila trasúcimi sa prstami ten list, a ako ho začala čítať, ružoveli jej líca.

„Tak čo,“ pýtal sa pán Kolbaba, „vrátite mi ten list, alebo nie?“

„Nevrátim,“ vydýchla slečna Marie a oči sa jej zaliali slzami radosti. „Pán poštár, veď to je ten lístok, na ktorý som čakala rok a deň! Pán listonoš, ja ani neviem, čo by som vám za to dala!“

„Tak ja vám to poviem,“ riekol pán Kolbaba. „Dáte mi dve koruny pokuty za to, že ten list nebol náležite frankovaný, rozumiete? Pre Pána, veď len preto s tým lístkom behám rok a deň, aby pošta dostala tie dve korunky porta! Tak ďakujem pekne,“ povedal, keď dostal tie dve koruny, „a na vašu odpoveď, slečna, tamto niekto čaká.“ A pritom pokynul na pána šoféra Frantíka, ktorý už stál za rohom.

A kým pán Frantík dostával tú odpoveď, sadol si pán Kolbaba s tým čiernym pánom a vravel mu: „Rok a deň, vašnosť, som s tým lístkom behal, ale stálo to za to: už preto, čo všetko som videl. To vám je taká pekná a krásna krajina, nech je to pri Plzni, alebo pri Hořiciach, alebo pri Tábore – A hľa, pán Frantík sa už vracia. Ona sa halt ústne taká záležitosť dá vybaviť rýchlejšie než listom bez adresy.“

Pán Frantík nehovoril nič, len mu svietili oči. „Tak ide sa, pán šéf?“ pýtal sa.

„Ide sa,“ povedal ten pán. „Najprv odvezieme pána Kolbabu na poštu.“

Pán šofér skočil do voza, stlačil štartér a šliapol na spojku a plyn a voz sa rozbehol tak hladko a ľahko ako vo sne. Hneď vám ručička na tachometri ukazovala sto dvadsať kilometrov.

„Ale že ten voz krásne ide,“ pochvaľoval si čierny pán. „To si to tak hasí preto, že ho riadi šťastný šofér.“

A všetci šťastne došli a my tiež.