Pánboh

V onom čase, keď Pán Ježiš so svätým Petrom chodil po „širokom svete“, všeličo sa im na ceste prihodilo. Raz prišli na noc do jednej dediny, kde im dlho nechcel nikto dať nocľah, až predsa našli sedliaka, ktorý sa ochotil dať im nocľah. Prikázal čeľadníkovi, aby im ustlal v prístodolku na slamu, a kým išli spať, ešte ich dobrou večerou pohostil. To sa Petrovi, ktorý sa hneval, že im nechcel nikto nocľah dať, veľmi páčilo a neprestal sedliaka chváliť. „Tak chváľ, Petre, ale aby si neprechválil,“ povedal mu Ježiš.
Ráno sotva sa trochu rozvidnievalo, už sa privalila čeľaď do stodoly. Peter sa prebudil z milého sna a veľmi sa hneval, že ho sedliak tak zavčasu zburcoval.
„Hej!“ skríkol sedliak, „vy tam, nocľažníci, hybaj hore, poďte nám pomôcť, kto chce jesť, musí pracovať!“ Peter sa ani nehýbal, lebo videl, že aj majster tíško leží. Čeľaď sa pustila do mlátenia; keď to bolo trikrát dokola, vraví sedliak:
„Ha, čo, necháme spať tých lenivcov? Keď sa najedli, nech idú pomôcť. Choď, Jurko, a buchni krajného po chrbte.“ Peter ležal na kraji, dostal teda cepom po chrbte. Ale ani nepípol, lebo videl, že Pán Ježiš sa nehýbe.
„Spia ako zabití,“ povedal hospodár a zase mlátili ďalej. Vtedy šepká Pán Ježiš Petrovi:
„Petre, presuň sa na moje miesto, keby sedliak prišiel, aby si nedostal zase ty.“ Peter rád poslúchol, bolel ho chrbát ešte od prvej rany.
„To sú duby,“ rozkričal sa sedliak, „hrom keby im do uší bil, nebudú počuť, počkajte, teraz buchnem toho druhého, azda ten sa pohne!“ Ako povedal, tak urobil. Že ležal Peter na Ježišovom mieste, dostal opäť on, a to poriadne. Nepovedal nič, ale myslel si: Je to predsa pekná vec, keď človek niečo vopred vie, môže sa vyhnúť všeličomu nemilému. Sedliaka budenie už omrzelo, nechal pocestných ležať, k raňajkám ich však už nevolal. Pocestní sa pekne potichu z prístodolku vykradli. Na ceste neprestal Peter sedliaka haniť, Ježiš mu však zase povedal:
„Petre, čo chváliť nemôžeš, nehaň.“
II
Keď prišli do druhej dediny, mali obaja hlad; i vraví Pán Ježiš:
„Petre, choď, kúp mlieka!“
„Ale nie mlieka, pane, radšej kúpim homôľky,“ žiadal Peter, ktorý rád jedol homôľky.
„Nech sa ti stane podľa vôle; tu máš peniaze a kúp tri homôľky.“
Peter šiel do jedného statku kupovať homôľky; o chvíľku sa vrátil a doniesol dve homôľky.
„Kde je tretia, Petre?“ pýtal sa Ježiš. „Pane, nepredali mi viac než dve,“ uisťoval Peter.
„Naozaj tak, že si dostal len dve?“
„Naozaj, pane,“ uisťoval Peter.
„Ty rád homôľky, Petre, azda si jednu zjedol, priznaj sa, aj tak patrila tebe.“
„Nie, pane, nech som nehoden tvojej lásky, ak som homôľku okúsil,“ povedal Peter. Ježiš už nepovedal nič, rozdelil homôľky jednu sebe a jednu Petrovi, a keď sa naraňajkovali, šli ďalej. Prišli do lesa, kde si chvíľku oddýchli; vtedy vraví Ježiš Petrovi:
„Petre, nemám peňazí a bude ich nám treba. Tu pod pňom, na ktorom sedíme, leží poklad. Vezmi nejaký sochor, vypáč peň a zdvihni ho.“
Ochotne Peter urobil, ako pán prikázal, a keď peň prevalil, naozaj tam ležal poklad pozostávajúci zo samých zlatých peňazí. I vyzdvihol ich a položil na kôpku pred majstra. Ježiš peniaze prepočítal, rozdelil na tri rovnaké kôpky, potom dal jednu Petrovi, jednu vzal pre seba a tretiu nechal ležať.
„A pre koho, pane, je tá tretia kôpka?“ pýtal sa Peter zvedavo.
„Tá patrí tomu, čo tu tretiu homôľku zjedol.“
Vtedy sa Peter začervenal, sklopil oči a začal sa vrtieť.
„Pane,“ vyrazil konečne zo seba, „priznávam sa ti, že som ..... zjedol ..... homôľku ..... ja. Myslel som si, že ju aj tak pre mňa chystáš. Ty, pane, nerád homôľky jedávaš. Odpusť!“
Ježiš odpustil láskavo učeníkovi svojmu, keď skrúšene prisľuboval, že sa polepší.
Nato pozhŕňal Peter peniaze a šli ďalej.
III
Šli okolo hostinca, kde mali tesári muziku.
„Pane,“ povedal Peter, ktorý veľmi rád tancoval, „poďme tam.“ Pán Ježiš mu to vyhováral, hovoriac, že sú tam opilí a opilému že sa aj Pánboh z cesty vyhýba. Peter však nedal pokoj, až mu Ježiš dovolil, aby šiel.
„Ale len na chvíľku,“ povedal, „a ja ťa tu budem čakať.“ Sadol si na drevo, ktoré tam tesári boli otesali. ..... Chvíľku sa díval Peter na tanec, počúval krik a vravu, ale potom sa mu zahrala muzika do nôh, a on sa dlho nerozmýšľajúc, vyhliadol si pekné jedno dievča a chutne sa pustil do tanca. To dievča si však priviedol jeden mladý tesár, a keď videl, že mu ju berie iný do tanca, mrzel sa, ale videl, že je to cudzinec, nechcel mu raz domlúvať. Lenže Petrovi sa tancovanie zapáčilo, a tesár sa nemohol dievčaťa dopýtať. To mu krv rozbúrilo, žlč mu prekypela, slovo dalo slovo, a skôr než sa kto nazdal, chytil sa Peter s tesárom do vlasov. Kamaráti boli ovšem hneď pri tom, a tak sa to nemohlo inak stať, než že Petrovi vybili. Najprv ho aj von vyhodili, čo sa mu ovšem nepáčilo. Peter, keď došiel k majstrovi svojmu, zvolal plný hnevu:
„Ó pane, keby bolo v mojej moci, nie drevené, ale železné suky by som tým hrubiánom natĺkol do driev.“
„Kto chodí k močidlu, neujde nádche! Rozmysli si to, Petre, kým sa chceš mstiť,“ povedal mierne Pán Ježiš a šiel ďalej. Peter celý zamračený za ním.
IV
Raz šiel Peter veľmi zamyslený vedľa majstra svojho, až tu zrazu vraví:
„Pane, musí to predsa byť krásna vec, byť Pánbohom; kiežby som len pol dňa bol Pánbohom, potom by som zase rád bol Petrom.“ Ježiš sa usmial a vraví:
„Nech sa ti stane podľa vôle, od tejto chvíle až do večera si ako Pánboh.“
Prichádzali práve k jednej dedine, z ktorej vyháňalo dedinské dievča kŕdeľ husí. Vyhnavši ich na lúku, náhlilo sa zase k dedine.
„Hej dievča, čo necháš tie husi samotné a nebudeš ich pásť?“ pýta sa Peter dievčaťa.
„Ale čo si myslíte, že by ja dnes husi pásla, ..... veď sú u nás hody,“ odseklo dievča.
„A kto ich bude pásť?“ pýta sa Peter ďalej.
„Dnes ich musí Pánboh pásť,“ odpovedalo dievča a náhlilo sa k dedine.
„Nuž, Petre, musíš pásť,“ povedal Ježiš Petrovi s úsmevom. Peter sa zdráhal, vyhováral sa, že to bol len žart, ale Ježiš nedbal na jeho vyhováranie, chtiac-nechtiac musel pásť, a Ježiš šiel zatiaľ do dediny na hody. Odvtedy už nikdy nechcel byť Peter Pánbohom.
V
Raz šli zase cez jednu dedinu, a tu počuli z jednej chalupy veselý spev a píšťalu; i pýtali sa okoloidúceho dedinčana, čo sa tam slávi, a on im povedal, že svadba chalupníkovej dcéry. Povedal teda Ježiš Petrovi:
„Poď, Petre, vojdeme k mladým manželom, zaželáme im šťastie a dáme darček do hospodárstva; avšak pamätaj, Petre, okrem chleba a soli ničoho neprijmeme, pretože to sú ľudia chudobní.“
Vošli teda do domu; hospodár ich veľmi úprimne privítal, podal im chlieb a soľ a hneď museli medzi svadobčanmi zasadnúť. Hoci však Ježiša nútili do jedla, nepožil ničoho viac okrem chleba. Peter, hoci by bol rád koláče jedol, tiež sa poďakoval, pripomínajúc si majstrov zákaz. Lenže čím viac sa na ne díval, tým väčšiu mal chuť.
Keď sa majster na chvíľku z izby vzdialil a hospodár opäť Petra nabádal, aby si len koláč vzal a na svojho druha nedbal, keď nechce jesť, nemohúc sa už premôcť, poslúchol a nechal si plné vrecko koláčov nastrkať. Jesť sa však neodvážil, bojac sa, aby ho majster nevidel. Ježiš svadobčanom štedro nadelil a šli ďalej. Peter by bol veľmi rád do koláčov sa pustil, ale pred majstrom nemohol.
Vchádzali do lesa, a Peter vidiac, že majster akosi zamyslený dopredu kráča, zostával pozadu, siahol si do vrecka po koláč a v rýchlosti si kus odhryzol. Vtedy sa však práve Ježiš po ňom obrátil. Peter prikryl ústa dlaňou, žvanec do nej vypľul, hodil za seba, a keď sa Ježiš pýtal:
„Petre, čo to žuješ,“ odpovedal:
„Nič!“ ..... Ježiš nechal ho pri tom a šiel, hlavu majúc akoby v zamyslení sklonenú, ďalej. Peter toho opäť použiť chcejúc, vytiahol si koláč a odhryzol. Sotva však začal žuť, Ježiš sa zase obrátil, a čo to žuje, sa pýtal. Peter ako predtým žvanec vytiahol, a hodiac ho za seba, povedal, že nič. ..... Tak to trvalo, až Peter všetky koláče rozžuval a za seba pozahadzoval, lebo mu požitie každého sústa Ježiš obrátením sa po ňom a otázkou, čo žuje, prekazil.
Keď posledné sústo za seba hodil, vraví Pán Ježiš:
„Petre, vráť sa a pozbieraj niekoľko tých nicov, čo si za seba hodil, ja tu na teba počkám.“ ..... Peter, vyrozumiac z tých slov, že Ježiš lož jeho prezrel, zahanbený sa obrátil do lesa. Keď sa vrátil, podávajúc Pánu Ježišovi, čo v lese našiel, povedal:
„Pane, nič iné som na ceste nevidel než toto: pri zemi sa mi zdalo, že sú to žvance, ale zbierajúc ich, videl som, že každý je zakorenený v zemi a že to nie žvanec, ale akási rastlina.“
„Je to rastlina, vyrástla z božieho daru, ktorý si, ty Petre, pozahadzoval,“ odpovedal Ježiš. Peter prosil o odpustenie a Pán Ježiš mu odpustil.
Potom šli ďalej, a keď prišli do najbližšej dediny, vošiel Pán Ježiš k jednej veľmi chudobnej žene a požiadal ju, aby mu tú rastlinu, čo Peter pozbieral, pripravila, a keď nevedela ako, Pán Ježiš jej povedal, že sa robí s octom. Jedlo to, keď bolo pripravené, Petrovi i žene chutilo, ..... a boli vraj to huby. Pretože však vyrástli zo sústov od chudobného prijatých, chcel Pán Ježiš, aby chudobným ľuďom úžitok z nich patril, a preto naučil tú chudobnú ženu ich pripravovať a povedal jej, kde ich zbierať má, a preto sa vraj huby tak veľmi množia.
Že však Peter neustále žujúc, predsa sýty nebol, preto vraj aj huby nesýtia.
„Pane,“ vravel raz Peter Pánu Ježišovi, keď sa spolu okolo mesta Jeruzalema prechádzali, „rád by som vedel takú reč, ktorej by málokto rozumel.“
„A načo ti taká reč? ..... Kým si vo vlasti, postačuje ti jazyk materinský, a keď pôjdeš ďalej, bude postarané, aby si sa naučil reči, ktorá ti bude potrebná,“ povedal Pán Ježiš.
„Ale pane, ja by som predsa len rád takú reč už teraz vedel, prosím ťa, povedz mi, ako by som sa ju naučil?“ prial si Peter.
„Nech sa ti teda stane podľa vôle,“ povedal Pán Ježiš, a zdvihnúc palicu, udrel ňou na veľký pri ceste ležiaci peň, vraviac:
„Hanserl, steh auf!“
Na tie slová sa začal peň oživovať a stal sa z neho štvorrohý chlap.
Naťahoval sa, zíval, a potom vyvaliac oči na Petra, ktorý s najväčším podivom na neho hľadel, zvolal:
„Was host mi ufgweckt, du Sapprmentr, jetzt gaj he'a unci hilf mr och aufstihn!“
„No, Petre, to je tá reč, ktorej málokto rozumie, a to tvoj učiteľ!“ povedal Ježiš.
„Ó pane, odpusť mi, nebudem mať nikdy viac také želanie a spokojný budem s mojím materinským jazykom!“
Vtedy vraj však Pán Ježiš mu neodpustil, a musel sa chtiac-nechtiac od toho chlapíka učiť po nemecky.
VI
Že je všade dobrých i nehodných ľudí, o tom sa Peter, chodiac s Pánom Ježišom, často presvedčil. Raz prišli neskoro večer do dediny. Pán Ježiš chcel žiadať o nocľah v najchudobnejšej chalupe, ale Peter prosil majstra, aby šli do niektorého z veľkých statkov, tam že býva všetkého dosť, že dostanú iste dobrú večeru a nocľah. Pán Ježiš Petrovi nebránil, hovoriac mu, aby šiel. Sám však zostal pred tou chudobnou chalúpkou sedieť. Peter šiel do statku, ktorý bol zo všetkých najväčší. „Tu bude všetkého dosť a dostaneme dobrú večeru a nocľah,“ myslel si Peter. Ale mýlil sa. Sedliačka ho hrubo odbila, hovoriac:
„že ona nevarí pre tulákov, ani pre nich lôžko nemá“.
Peter mal už veľký hlad, ale nedal sa ešte odradiť a šiel do druhého statku; však aj tam ho odbili a tak aj v treťom. Omrzelo ho to, a vrátil sa nepochodiac k majstrovi. „Poď, skúsime to tu v tej chalupke,“ povedal mu Ježiš a obaja vošli do chalupy. Zastihli ženu s deťmi práve pri večeri. Bolo vidieť na všetkom veľkú chudobu. ..... Peter si myslel:
„Tu nepochodíme, veď nemá tá vdova sama nič.“ Ale mýlil sa. Keď Ježiš o nocľah a večeru prosil, odpovedala mu vdova veľmi ochotne:
„Ak chcete vziať zavďak tým, čo vám môžem podať, rada vám poslúžim.“
Ježiš bol spokojný so všetkým a vdova hneď vstala, išla von, a netrvalo to dlho, doniesla im na miske polievku. Ospravedlňovala sa, že je polievka málo mastná, ale akokoľvek by ju rada bola viac zaomastila, že nemá viac oleja.
„Petre, počítaj tie očká, čo na polievke plávajú,“ povedal Pán Ježiš.
Peter počítal a bolo ich cez kopu, aspoň podľa povrchného počtu. Keď sa najedli a na lôžko, ktoré im vdova, ako najlepšie mohla, na podstreší ustlala, odobrať sa mali, vyložil Ježiš na stôl toľko zlatých peňazí, koľko bolo na polievke očiek, a všetky ich žene daroval. Úbohá vdova nevedela, kam sa od radosti podieť. Zavčasu ráno išla do susedného veľkého statku kúpiť mlieka, aby pocestným dobré raňajky pripraviť mohla, a tu sedliačke rozprávala, ako ju pocestní za trochu zlej polievky obdarovali, že koľko na nej očiek bolo, toľko zlatých peňazí dostala.
Sedliačka tá bola lakomá. Povedala teda žene, aby pre nich nevarila, že ona si ich sama na raňajky pozve, že má všetkého doma a že ich môže ľahšie dobrou polievkou poctiť než ona.
Žena jej odpovedala, že to pocestným vyrozpráva, ak budú chcieť prísť. Keď to žena doma Petrovi a Pánu Ježišovi hovorila, povedal Pán Ježiš, že pôjdu.
Šli, sprevádzaní dobrom chudobnej vdovy.
Bohatá sedliačka im pripravila polievku veľmi dobrú a tak ju zaomastila, že nebolo pre olej vidieť polievku. „Keď zaplatili zlú polievku tak dobre, ako mi tu dobrú zaplatia,“ myslela si. ..... Pán Ježiš však neprikázal Petrovi počítať očká ..... nebolo ani čo počítať, bolo jedno jediné oko cez celú misu. .....
„Ale pane,“ povedal Peter, „tá sedliačka by si zaslúžila, aby si sa jej za jej zdvorilosť odmenil a za tú dobrú polievku. Tá včerajšia nebola taká dobrá.“
„Petre, mne chutila lepšie než táto; chudobná vdova ju zaomastila poslednou kvapkou oleja a dala ju s úprimnosťou, nečakajúc žiadnu odmenu. Táto dáva zo zisku, a preto odmenu nezaslúži. Kto rád zo svojho udelí, tomu Pánboh nadelí,“
povedal Ježiš Petrovi. Ale sedliačka tiež počula, počúvala za dverami a veľmi ju to mrzelo. ..... Keď od stola vstali, zdvorilo sedliačke poďakovali a šli ďalej.
VII
Raz zase, keď chodil Ježiš so svätým Petrom po tom „širokom svete“, prišli na rázcestie, kde sa mnoho ciest križovalo; nevedeli, ktorou sa dať k najbližšej dedine alebo mestečku.
„Počkaj, pane, tamto vidím na poli sedliaka ležať, spýtam sa ho a on povie, kade by sme sa dali,“ povedal Peter; a ako povedal, tak urobil.
Muž ten ležal na bruchu a hovel si.
Keď sa ho Peter pýtal, nedal mu po dvakrát ani odpoveď, po tretí zdvihol lenivo nohu, hovoriac:
„Tamtadiaľ!“ a viac sa ani nepohol.
„Pane, takého lenivca a nezdvorilca som za života nevidel, ako je tento muž!“ zvestoval Peter Pánu Ježišovi a rozpráva, ako ho sedliak odbil. Šli teda naslepo.
O kúsok ďalej stretli mladé dievča, ktoré nesúc na hlave krčah, ľahkým krokom ako laň cestou kráčalo.
I spýtal sa jej Pán Ježiš, či dobre idú k dedine tu?
„Dobre, dobre, tamto sa dajte vľavo, ale ja radšej pôjdem s vami ten kúsok cesty a ukážem vám, aby ste nezablúdili,“ ochotne povedalo prívetivé dievča, a obrátiac sa, išlo s nimi kus cesty späť, až uvideli dedinu, potom vľúdne pozdravilo, náhliac sa, kam predtým mierilo.
To sa Petrovi náramne páčilo; i povedal Pánu Ježišovi:
„Pane, mal by si tomuto dievčaťu za jeho zdvorilosť nejakú milosť udeliť!“
„Dáme ju tomu lenivcovi!“ povedal Ježiš.
„To by jej bola večná škoda,“ skoro sa rozkričal Peter, „pomysli, pane, taký nezdvorilý chlap, a ona taká prívetivá, obratná dievčina, to by sa k sebe nehodili.“
„Práve, Petre ..... ona má až dosť toho, čoho sa jemu nedostáva. Keby mal ženu, ako je sám, shnili by obaja, ale táto ho napraví a dobre sa potom jej s ním povedie.“
Peter musel dať majstrovi za pravdu, ale ľúto mu bolo čiperného dievčaťa, že sa dostať má lenivcovi.
VIII
Raz zase šiel Pán Ježiš s Petrom navštíviť Martu, ku ktorej sa často so svojimi učeníkmi schádzal. ..... Keď šli po uliciach mesta Jeruzalema, stretli dievča, chudobne síce, ale čisto oblečené. Peter si ho takmer ani nevšimol, ale keď odišlo, povedal Ježiš:
„Dobrá to panna!“
O kus ďalej stretli zase dievča v drahých šatách vystrojené. ..... Keď odišlo, vraví Peter:
„To je pekná panna!“
Ježiš mlčal.
„Ale pane, keď išlo prv to dievča chatrne vystrojené popri nás, pochválil si ho, a toto dievča sa ti zdá, že sa nepáči, prečo?“
„Pozrel si tým pannám na nohy, Petre?“
„Nepozrel, pane!“
„Keby si tak bol urobil ako ja, bol by si videl, že tá panna chatrne vystrojená mala nohy umyté, biele ako z alabastru, ..... z čoho je zrejmé, že je to dievča správne, dobré. ..... Druhá naopak mala šat drahý, ale nohy nečisté, z čoho vidieť, že sama na seba nedbá ..... a preto ani peknou slúť nemôže. ..... Petre, nie všetko je krása, čo sa líči, pamätaj si to!“
Vošli k Marte. Marta ich s radosťou privítala a uviedla do siene, kde niekoľko učeníkov zhromaždených bolo a stôl prikrytý, na ktorý starostlivá gazdiná jedlá a pitie na uctenie svojich milých hostí prinášala. ..... Prišla aj sestra jej Mária Magdaléna, ale tá podľa svojho zvyku, posadiac sa na nízku stoličku k nohám Ježišovým, počúvala potichu poučné rozpravy drahého majstra svojho, ničoho okrem neho si nevšímajúc. ..... Peter na ňu hľadel a dlho na ňu hľadel, až potom sa k majstrovi obrátiac, mu šepkal celý nadšený:
„Pane, tá Mária je krásna žena, však áno?“
„Petre, zapime to!“ (od toho vraj pochádza porekadlo, keď chce niekto niečo zahovoriť, že povie: Zapime to, Petre!) ..... odpovedal mu Ježiš, a obaja zdvihnúc poháre, ťukli si ..... a zapili to.
IX
Raz zase šiel Pán Ježiš cez dedinu, a tu videl starého žobráka plačúceho vychádzať z brány veľkého statku.
„Prečo plačeš, starček?“ pýta sa ho Pán Ježiš.
„Och, pane, hlad mám a nemôžem sa kúska chleba vyprosiť. ..... Všade majú sedliačky prácu s konopou, každá ma odbíja, že nemá kedy a žiadna si nechce vziať toľko času, čo treba, aby mi krajec chleba ukrojila,“ nariekal žobrák.
Ježiš mu povedal, aby počkal, a sám vošiel do statku, odkiaľ predtým žobrák vyšiel. ..... Sedliačka bola so slúžkami zamestnaná zväzovaním konope, ktoré do močidla chystali. ..... Pán Ježiš ju prosil o kúsok chleba. ..... „Ach, to sa s vami vrece roztrhlo ..... jeden za druhým! ..... Choďte, choďte ..... nemám kedy vám slúžiť!“ osopila sa na neho sedliačka, a keď Ježiš predsa prosil, a že jej to Pánboh nadelí, čo chudobnému žobrákovi dá, vtedy sa rozkričala zlostne:
„Nepotrebujem vaše táranie, nič nedostanete ..... kvôli vám sa od práce zdržiavať nebudem.“
Ježiš odišiel z toho statku a vošiel do druhého, kde sa mu lepšie nedarilo. ..... Tak aj vo všetkých ostatných ho sedliačky odbili. ..... I povedal Ježiš sedliačke, ktorú naposledy prosil:
„Pamätajte, v budúcnosti budete mať pri konope za trest z jednej práce dve.“ ..... Po týchto slovách odišiel z dediny, berúc si žobráka so sebou.
Odvtedy je to vraj tak, že sa musí konope trhať na dvakrát ..... paskonné skôr a hlavatec neskôr.
Tieto rozprávky sú všetky z okolia Domažlíc, tak ako ich ľud rozpráva; to menovite „Ako sa Peter učil po nemecky“ pochádza z České Kubice, dediny to na samých bavorských hraniciach za Klenčím.