Vyberavá Lenička

Pred dávnymi predávnymi časmi žil dobrý uhliar Ondrej. Ťažko si naňho budete pamätať, pretože to ešte aj vaše prababičky boli malé dievčatká a pradedkovia len zlobiví chlapci. Tak ten dobrý muž býval v malej chalupke so svojou ženou a tromi dcérami. Najmladšou Liduškou, prostrednou Barunkou a najstaršou Leničkou. Všetky to boli dievčatá krásne, až radosť pozrieť, ale len Lenička bola ako rozkvitnutý ružový kvet. Veď sa vie, že za ňou chodili mládenci zo širokého ďalekého okolia, ale ona si stále nevedela vybrať. Jeden bol pre ňu príliš hlúpy, druhý zasa príliš škaredý, ten ďalší mal krivé nohy a iný bol chudobný ako kostolná myš.
Príbeh, ktorý vám budem rozprávať, sa naozaj stal … verte či neverte. Bolo to vtedy na začiatku leta, keď všade kvitli čerešne a vtáčikovia radostne trilkovali. Lenička utekala a za ňou ešte doliehali hlasy rozjarených mládencov. Končil sa totiž jarmok a nejeden sa za ňou obzrel a oči na nej nechal. Lenže ona sa na všetkých veselo usmievala, a keď sa sláva chýlila ku koncu, rýchlo bežala domov. Celá udychčaná, ale veselá, zastavila sa až na čistinke uprostred lesa. Ľahla si do vysokej trávy a odpočívala. Ako tam ležala, zrazu začula, že niekto prichádza. Zvedavá, ako bola odjakživa, hneď vyzerala, kto sa blíži. Po ceste, práve medzi brezami, kráčal akýsi mládenec. Pekný bol, čo je pravda, ale veľmi nóbl oblečený … žiadne vidiecke šaty, ale pekne ušité nohavice, snehobiela košeľa a vyšívaná vesta. Ako kráčal, stále si hundral:
„Kam sa asi podela? Kam sa asi podela?“
Lenička vôbec nebola hlúpa, a tak jej hneď bolo jasné, že je to jeden z jej nápadníkov. Určite ju musel sledovať cestou k lesu a tu sa mu stratila.
„Počkaj, ja ti dám,“ pomyslela si.
Počkala, kým mládenec prejde, a ľahkým krokom bežala lesom za ním. Cestou schmatla niekoľko šišiek a pri prvej príležitosti jednou hodila po tom nápadníkovi.
„Kto tu ide o môj život!“ preľakol sa ten pocestný, a keď sa nikto neozýval, pokračoval ďalej.
Lenička to dlho nevydržala a o chvíľu hodila ďalšiu.
„Na zábavu tu nikomu nebudem!“ vykríkol mládenec a hneď sa pustil tam, odkiaľ šiška priletela. Nech Lenička utekala, ako chcela, o chvíľu ju mládenec dobehol a to bolo prekvapenie.
„Tak tu sa nám schováva naša pekná holubička,“ povedal pocestný. Ešte chvíľu sa hneval, ale Lenčina krása ho čoskoro natoľko okúzlila, že jej odpustil. Chvíľku sa prechádzali a z mládenca sa vykľul pomocník nákupcu Miloslav. Leničku celú okúzlil, až chudera dievča zabudlo, že deň pomaly končí a vtáčikovia idú spať. Keď si to uvedomila, rýchlo utiekla a náhlila sa domov.
Teraz si iste hovoríte, že ju dvakrát veselo neprivítali, a máte pravdu. Ale spať sa jej išlo ľahko, pretože mala hlavu plnú toho nového nápadníka. Nebola by to však Lenička, o ktorej tento príbeh rozpráva, aby rýchlo pomocníka nákupcu zo svojich snov nevyhnala a svoje srdiečko pred ním neuzavrela. Ďalej veselo žila, mládencom hlavy motala a na Miloslava si nijako nespomenula. A keď za ňou raz prišiel až pred bránku, otočila sa k nemu chrbtom a ani mu neodpovedala na pozdrav.
Uplynulo ani nie tridsať dní a tridsať nocí a Lenička musela s listom do mesta. Obliekla si pekné šaty a s veselou pesničkou vyrazila. Cestička jej pod nožkami rýchlo ubiehala a skôr ako prišlo poludnie, dievča už prechádzalo bránou. Radostne sa usmievalo, ako bolo celé unesené z toho mestského ruchu, a nevšimlo si, že ho už dosť dlho sleduje Miloslav. Lenička odovzdala list, za sladký cukrík zamotala hlavu obchodníkovi a vracala sa domov. Tentoraz ju nesprevádzali hlasy mládencov, len v diaľke bolo počuť kukučku.
Ako Lenička prišla na čistinku, kde prvýkrát stretla Miloslava, vidí, že na tráve pri ceste sedí babička. Vyzerala takmer ako z rozprávky, len ten košík jej chýbal. Slušne babku pozdravila a hneď sa jej pýta, či niečo nepotrebuje … však to poznáte, človek nikdy nevie, a čo keby bola naozaj z rozprávky!
„Dobrý deň, babička, čo sa vám stalo, že tu pri ceste sedíte?“
„Predlhou cestou som unavená a starosti mi tlačia plecia,“ odpovedala starena. „Môj syn nie a nie si nájsť nevestu.“
„Však on tú pravú raz stretne,“ povedala Lenička.
„Veď aj stretol, ale ona mu srdce zlomila a chudáka samého nechala,“ posťažovala si starenka.
„Tá by si zaslúžila, neverníčka jedna,“ prikývla Lenička.
„Pravdu máš, zaslúžila by si,“ hlas starenky zhorkol, a keď dievča zdvihlo oči, už tam nesedela dobrá babička, ale zlá a škaredá bosorka.
„Ty si odmietla môjho syna,“ zahrmela tá strašná baba jaga, „ty si tá, čo moju krv urazila!“
Lenička sa vyľakala. Bosorka povstala do hrozivej výšky a slniečko zašlo za mrak.
„Ale babička …“ zajakalo sa dievča.
„Mlč! A počuj moju kliatbu! Tvoja krása nech sa stratí, pohľad na teba nech sa každý odvráti; v každom hrôzu budiť budeš, výsmechom prenasledovaná, kam len pôjdeš; to je moja pomsta na tebe, zadosťučinenie spáchané na tvojej osobe!“ Hrozivá kliatba zahrmela vzduchom a bosorka zmizla.
Vystrašená a preľaknutá Lenička s plačom utekala k domovu. S nikým neprehovorila a celú noc ňou zmietali hrozivé sny. Znova a znova počula tú strašnú reč.
Presne o polnoci, keď bola noc najtemnejšia, Lenička sa prebudila a bežala k zrkadlu. Zhrozila sa a ako mŕtva padla na zem. Jej koža sa zdala byť hnijúca, plná chrastov a vredov, vlasy premenené na steblá trávy. Keď sa tá nešťastnica znova k vedomiu dostala, s krikom a plačom z rodnej chalupky utiekla.
Uhliar aj jeho žena, zobudení tým krikom, našli už len rozbité zrkadlo. Hľadali svoju dcéru, ale márne. Ako keby sa prepadla do zeme. Tak ubiehali dni a týždne, a oni svoju dcérku považovali za mŕtvu.
Premoknutá a utrápená blúdila Lenička po kráľovstve. Bála sa stretnúť živú dušu, pretože stále narážala na odpor a nepochopenie. Občas sa vkradla do opustenej izby, aby sa napila mlieka alebo zjedla kôrku chleba. Odevšadiaľ ju vyháňali a správali sa k nej horšie ako k žobrákom. Budila vo všetkých odpor a nenávisť. Tak putovala po cestách aj necestách, nevidená a opustená, sama so svojou nešťastnou dušou.
„Čo som urobila také zlé, že ma postihol tento trest?“ pýtala sa sama seba.
Po dlhých mesiacoch znova putovala lesmi, nablízku svojej rodnej chalupky, a dostala sa na čistinku, kde toho nešťastného Miloslava stretla. Zase tu sedela v tráve, ale neodpočívala, plakala nad svojím nešťastím. Keď tu zrazu, rovnako ako kedysi, počuje, že niekto prichádza. Teraz skôr zo strachu ako zo zvedavosti začala vyzerať pocestného. Aké bolo jej prekvapenie, keď cestou hrdo kráčal Miloslav.
„Miloslav, prosím, odpusť mi a zruš to hrozné prekliatie,“ vybehla kričiac Lenička.
Mládenec sa zarazil a chvíľu s odporom hľadel na to utrápené stvorenie pred sebou. Potom povedal:
„Ach, to si ty … neposlušnica. Konečne si poznala, aká bolesť ma zasiahla. Moja matka svoju odplatu dobre vykonala!“ Pohŕdavo sa zasmial a nešťastnicu nechal jej osudu.
V tom čase práve kráľovstvom prechádzal princ Radomír so svojou družinou. Neviem, či to bola náhoda, alebo osud, ktorý zaviedol mladého kráľoviča do týchto končín, kde práve Miloslav úbohú Leničku svojimi slovami pokoril.
Celá družina princa Radomíra práve rozmýšľala, kde si zložia kosti a dožičia dobrý obed, keď v diaľke uvideli čistinku. Až po chvíli si všimli človeka kráčajúceho po ceste. Ten, ako sa zdalo, ich tiež zbadal a hneď sa dal do behu.
„Stoj, dobrý človeče, a povedz, aký čert ťa ženie!“ zastavil neznámeho princov páža.
„Dobrí rytieri, pomôžte nešťastníkovi, ktorého zlý osud postihol,“ zaklamal prichádzajúci, „na tej čistinke pred vami ma napadla hrozná príšera. Človeku podobná, ale krvilačná, a takmer ma zabila. Som Miloslav, pomocník nákupcu, a štedro vám zaplatím za moju ochranu,“ povedal a ukazoval potrhanú košeľu.
„Pekný pomocník. Nie je ešte ani poludnie a ty sa potuluješ po lesoch,“ povedal rázne princ, ktorý sa pridal k pážaťu.
„Bol som na ceste s tovarom môjho majstra,“ ospravedlňoval sa Miloslav, „keď ma tak hrozne napadli.“
„Dobre teda,“ odpovedal princ, „tvoje dukáty nepotrebujeme, radi ti poskytneme ochranu.“
Opatrne sa teda priblížili k čistinke a Miloslav ukázal princovi to strašné stvorenie, ako vo vysokej tráve krčilo svoje kosti.
„Zabi ho, zabi ho, prosím,“ šepkal pomocník nákupcu kráľovičovi.
Princ vytasil svoj meč, pobádal svojho valacha do behu a vyrazil v ústrety krvilačnej obludi.
Lenička medzitým klesla do trávy a nariekajúc bedákala nad svojím osudom. Keď tu zrazu začula zvuk konských kopýt a s preľaknutím sa otočila. Tesne predtým, ako kráľovič dosiahol tú príšeru, tá sa otočila a s nešťastnými očami pozrela na princa. Potom sa ako podťatá zrútila na zem. Mladý následník trónu sa zarazil, zastavil koňa a zoskočil k netvorovi. S odporom si prezrel to utrápené zviera, ktoré naozaj pripomínalo človeka, a kopnutím ho obrátil, aby si pozrel tvár tej obludy.
„Princ Radomír,“ ozvalo sa za ním. „Cudzinec utiekol!“
„Čo to bol za čudák,“ pomyslel si princ, „čo, nechcel našu ochranu?“
Otočil sa späť k zvieraťu a pozrel mu tam, kde majú ľudia tvár. V tej chvíli sa zhrozil. Príšera sa prebudila. Princ rýchlo zdvihol svoj meč, ale z netvorskej tváre naňho hľadeli dve vystrašené a nešťastné oči, bez akéhokoľvek výrazu krvilačnosti. Tvor sa hneď dal na útek.
Celá družina márne stíhala toho tvora, ale ten sa im čoskoro stratil. Nastražili množstvo pascí a vrátili sa na čistinku, kde rozložili tábor. Svoje jedlo jedli mlčky, rozmýšľajúc o tých zvláštnych udalostiach, ktoré ich stretli. Najviac zo všetkých bol zamyslený princ. Čakal hrozné monštrum a nakoniec našiel vystrašené stvorenie.
„Nie, to neboli oči monštra, ale človeka,“ pomyslel si kráľovič. Ponorený do svojich myšlienok princ zaspal. Nebol jediný, ale stráž bedlivo strážila svojho pána.
„Vstávajte, môj pane,“ zobudil ráno princa páža, „poďte sa pozrieť, čo sa nám v noci chytilo do pasce.“
Kráľovič rýchlo vstal a bežal sa pozrieť, čo je to za úlovok. Keď vám poviem, že nebol ani veľmi prekvapený, budete mi veriť. Zbadal totiž toho tvora, ktorého včera takmer zabil. Tá odpudivá živá bytosť tam ležala zviazaná, od strachu sa trasúc.
„Čo si zač?“ snažil sa princ hovoriť so zvieraťom, ale márne. Stále mal pocit, že to nie je zviera, ale človek. Ale odporný vzhľad a bezmocné vzlyky ho stále presviedčali o opaku.
Keďže sa ďalej nechceli zdržiavať na čistinke, spútali zviera. Prehodili mu cez hlavu vrece, aby neplašilo kone, a na povraze ho viedli ďalej svojou cestou. Keď slnko ukazovalo takmer poludnie, prišli k cudziemu mestu. Okolo nich sa hneď vytvoril húf zvedavcov, ktorí chceli vedieť, čo to vlečú za prekvapenie. Družina ich odháňala, ale márne.
„Pozrite sa, princ,“ upozornil jeden vojak kráľoviča, „nie je tamto ten čudák z lesa!“
„Máš pravdu,“ odpovedal následník trónu, „sleduj ho, možno sa dozvieš niečo, čo nám pomôže odhaliť tú záhadu!“
Vojak sa nenápadne zmiešal s davom a sledoval Miloslava. Ten spočiatku chodil bezcieľne po meste, ale potom konečne zašiel do akéhosi domu. Náš špeh medzitým pod oknami naťahoval uši, ako len mohol, aby sa dozvedel čo najviac. Keď vypočul veľmi zvláštny rozhovor, vrátil sa k princovi a všetko mu vyložil. Kráľovič sa nevedel vynadívať.
„To je ako nejaká rozprávka, ktorú mi rozprávala pestúnka,“ pomyslel si princ a rozkázal: „Priveďte mi toho lotra aj s jeho matkou, nech sám môžem posúdiť, či majú nejakú vinu.“
Medzitým tú utrápenú osobu schoval medzi kone a čakal, kým zlomyseľníkov privedú.
„Osoba,“ oslovil princ bosorku, keď ju predviedli, „ako následník trónu vám nariaďujem, aby ste mi vypovedali všetko, čo viete o zakliatí úbohej panny Leničky.“
Bosorka stuhla, ale keďže poznala, že tu nič nezmôže a všetko je prezradené, zvalila vinu na syna. Ten sa rozzúril a hneď prosil o odpustenie. Sľuboval princovi vernosť a služby až do konca svojho života, ale márne. Kráľovič neustúpil. Vediac, že ide o vlastný život, vyložil Miloslav celú pravdu.
Keď to bosorka počula, mohol ju čert vziať. Očervenela, začala prudko dýchať … až praskla. Rana to bola, to vám poviem, a síru bolo cítiť na míle ďaleko. Keď sa všetci spamätali, spustilo sa bľabotanie a každý mal zrazu čo povedať. Princ, prekvapený a rád za ten dobrý skutok, nariadil, aby sa družina vydala na ďalšiu cestu … preč z toho zhonu.
„A čo to zakleté dievča,“ zavolalo páža.
„Chudera,“ povedal princ, „ak nenájdeme, ako ju vyslobodiť, bude musieť čeliť svojmu ťažkému osudu.“
Pozrel na nešťastnicu, schovanú medzi koňmi, a zostal zarazene stáť. Na rukách už mala kožu ako zamat. Rýchlo strhol vrece a nestačil sa čudovať. Pred ním stála panna krásna, až oči prechádzali, plačúca od šťastia.
To bol príbeh o vyslobodení Leničky múdrym princom Radomírom, ktorý rozprávajú rodičia svojim dcérkam. Tie potom, poučené, vedia, že si človek nemá vyberať a pyšne zdôrazňovať svoju krásu, ale naopak, prinášať radosť a šťastie do života obyčajných ľudí.
Aký je to koniec? Pýtate sa?
No zamilovali sa do seba, bola svadba, aká v tom kráľovstve dlhé roky nebola. A tej radosti. Uhliar a jeho žena sa znova stretli so svojou dcérkou a boli radi, že sa ich dcéra poučila, a tak dobrého muža našla.