Biela panna

Ako po smrti nemala pokoj a po hrade blúdila ako strašidlo, aby svojmu rodu oznamovala dobré aj zlé udalosti

Na hrade Pernštejn kedysi sídlil starý moravský rod pánov z Pernštejna, ktorý svojich predkov počítal od čias Veľkomoravskej ríše. Jedna panna z tohto slávneho rodu prišla násilím o život a osud jej nedoprial pokoj ani po smrti. Väčšinou sa zjavovala v bielych šatách a v ruke niesla zväzok kľúčov. Prechádzala hradnými chodbami ako vánok, nikde po sebe nezanechala stopy, len niekedy bolo počuť jej plač alebo vzdych. Domáci ľudia už pannu poznali a kde mohli, tam sa jej vyhli. Kto ju stretol, uctivo pozdravil a ona odpovedala kývnutím hlavy. Nikto si nechcel pernštejnskú pannu nahnevať. Keď sa ukázala v čiernych šatách, veštila udalosti zlé a v bielych radostné. Páni z Pernštejna si ju vážili, nikto by o nej nepovedal neuctivé slovo. Bola dobrým duchom a strážkyňou ich starobylého rodu.
Až jedného dňa prišiel na hrad kňaz Ján Drachovius, člen Spoločnosti Ježišovej. Bol to horlivý kazateľ, ktorý hrmel z kazateľnice proti kacírskym bludom a horlivo nabádal ľud, aby sa držal jedinej viery pravej, katolíckej. Aj páni z Pernštejna mu pozorne načúvali a on si bol vedomý svojej vážnosti. Koho stretol, každému do duše prehováral, nikoho nenechal prejsť bez povšimnutia.
Keď šiel raz do kaplnky, zastavil na chodbe aj bledolíciu pannu, ktorá niekam pospiechala. Podľa šiat sa kňazovi zdalo, že patrí k pánom. Preto sa jej hlboko poklonil.
„Som Drachovius, kňaz zo Spoločnosti Ježišovej a pokorný sluha Pána. Dobre už tunajších ľudí poznám, ale Teba som na kázni ešte nevidel.“
Panna len sklopila hlavu a zväzok kľúčov dala z jednej ruky do druhej, akoby bola v rozpakoch. To pátra presvedčilo, že chytil zase jednu blúdiacu ovečku, a tým viac na ňu dotieral. Začal jej rozprávať o Ježišovi Kristovi, ktorý pre ňu na kríži umrel, a ako ona upadá do veľkého hriechu, keď na slovo božie do hradnej kaplnky nechodí a jeho nepočúva.
„Vidím, panno, že si panského rodu! To však nikoho neospravedlňuje. Tým viac by si mala byť iným príkladom. Kto sa kostolu vyhýba a len v nádhere si libuje a do závojov sa halí, diablovmu zvodu potom ľahko podlieha! Dúfam, že sa ešte dnes objavíš na kázni a zo svojich hriechov sa mi vyspovedáš!“ povedal rozhodne kňaz Drachovius, potom jej rukou pokynul a pospiechal do kaplnky.
Panna nepovedala ani slovo a išla ďalej svojou cestou. Jej kroky počuť nebolo, ani šat nezašušťal. Len ako prízrak sa zjavila a v najbližších dverách zase zmizla, pretože začula niekde hlasy.
Neďaleko na okrúhlom ochodzi veže stála stráž a z dlhej chvíle si zbrojnoši rozprávali o strašidlách. Vtom sa im zdalo, že sa vo dverách mihol biely ženský šat. Mladý Bavor chcel skočiť ku dverám, ale starší Ján ho zadržal.
„Neblázni! Chceš prísť o život? To bola iste pernštejnská panna.“
„Čo sa plašíš, kamarát? Práve preto som sa jej chcel pozrieť zblízka do tváre. Už raz som ju videl v okne a bola krásna,“ rozplýval sa Bavor blažene.
„Len nepokúšaj prízraky a radšej dávaj pozor, čo sa kde okolo hradu deje, alebo nás ešte príde napomenúť. Tej panne nič neujde. Vždy sa zjaví tam, kde by ju nikto nečakal. Ani nášho hejtmana sa toľko báť nemusíme ako jej.“
Ján už slúžil na Pernštejne mnoho rokov, raz si ho sem pán priviedol z vojny. O bielej panne počul dosť rozprávať, ale nikdy ju nestretol tvárou v tvár. Mladý Bavor, to bola horúca hlava. Keď si niečo umienil, nikdy nechcel od toho ustúpiť.
„Koľkokrát som už išiel za ňou chodbou, ale kým som jej mohol cestu zastúpiť, vždy mi zmizla. Je krásna a oči má vždy sklopené, akoby sa na mňa ani nechcela pozrieť. Ale ja dokážem, že sa raz predsa pozrie, a potom ju za to pobozkám.“
„Ty si sa zbláznil, Bavore!“ desil sa Ján. „Čo Ťa to len posadlo? Ak chceš prísť o život, skoč tu z veže dolu a máš to odbavené. Ale pernštejnskú pannu nechaj na pokoji! Dobre Ti radím, kamarát!“
Ale zbrojnoš trval stále na svojom. Dlho sa potom títo dvaja spolu dohadovali, kým ich nová stráž vystriedala.
Zatiaľ páter Drachovius počítal v kaplnke svoje ovečky, ale bledolíciu pannu hľadal márne. To ho veľmi mrzelo a hnevalo, pretože sa mu nikto neodvážil odporovať a všetci ostatní poslušne prišli. Umienil si, že keď pôjde z kaplnky, pannu nájde a znovu s ňou prehovorí. A ak ho neposlúchne, bude si na ňu sťažovať u samotného pána z Pernštejna.
„Keď sa jedna neposlušná ovečka nájde, celé stádo nakazí.“
Drachovius pospiechal s kázňou a nemohol sa ani dočkať, kedy bude môcť panne domlúvať. Stále sa mu v mysli vracala jej pobledlá tvár. Keď potom odslúžil omšu, pospiešil do paláca. Prechádzal komnatu za komnatou, ale nikde pannu nevidel. Až stretol pána a ten sa ho pýtal, koho hľadá. Páter Drachovius sa mu poklonil a slávnostne vyhlásil:
„Hľadám jednu zblúdilú ovečku, ktorá sa svojho stáda nedrží, a preto ju musím napomenúť!“
„Si dobrý kazateľ a v službe horlivý, Jane Drachovie! Tu Ti nikto nebude prekážať, aby si plnil svoje poslanie. Len sa po tej zblúdilej ovečke obzri!“ Páter sa poklonil a ponáhľal sa do horných komnát. Na hrade ich boli desiatky a každá iná. Viedlo k nim mnoho schodov a chodieb, ale páter Drachovius bol neúnavný. Až skoro po samú strechu vybehol, a keď jedny dvere otvoril, našiel tam bledolíciu pannu sedieť pri okne. Česala si a zapletala svoje dlhé vlasy, a tvár mala skoro bielu. Udychčaný a spotený páter si vydýchol, a sotva nabral dych, hneď panne predniesol kázeň.
„Vidíš, panno, že som nelenil a Teba vyhľadal až tu skoro pri nebi. Veľmi si ma sklamala, že si neprišla na kázeň. Ako vidím, stále Ťa diabol pokúša a Ty sa staráš len o svoju krásu, nie o dušu!“
Panna zase sklopila zrak a len rýchlejšie svoje vlasy zapletala. Potom si cez hlavu prehodila biely závoj a chcela z komnaty odísť. To pátra rozhnevalo a zastúpil jej cestu.
„Ale kdeže, holubička, už mi neuletíš! Skôr Ťa odtiaľto nepustím, kým Ti hlavu nenapravím. A ak ma nebudeš poslúchať, budem na Teba žalovať u pána a ten s Tebou zatočí inak!“
Keď panna videla, že páter trvá na svojom, pozdvihla k nemu oči a uprene sa na neho zadívala. V tej chvíli páter zostal ako primrazený. Takéto oči ešte nevidel. Mráz mu išiel po chrbte, z miesta sa nemohol hnúť. Panna pozdvihla bielu sukňu a zhurta potom vyšla na chodbu. Dvere sa za ňou tak tichúčko zavreli, že ich ani počuť nebolo.
Keď sa páter Drachovius z toho zľaknutia spamätal, rýchlo vybehol na chodbu, ale pannu už nikde nezazrel. To si nemohol nechať pre seba a rozhodol sa, že si pôjde posťažovať zámockému hejtmanovi. Našiel ho v kancelárii pri krígli piva, práve zapíjal svoje starosti.
„Čože, páterik, čože sa Vám stalo? Ste červený ako moriak. Tu máte krígeľ, napite sa a bude po hneve!“
A hneď mu nalial vrchovato piva, až pretekalo. Páter sa nedal núkať a jedným dúškom ho vypil. Potom si rukou poutieral penu na brade, sadol si na najbližšiu stoličku a spustil.
„Máte tu jednu pannu, ktorá sa vyhýba môjmu kázaniu. Už som ju dvakrát napomínal, ani mi neodpovedala. A pritom je márnivá, nosí sa ako kňažná.“
„Takých márnivých panien je všade dosť, páterik! Ale márne rozmýšľam, ktorá by to bola,“ vraví hejtman a hneď začal domáce ženské v duchu počítať, všetky ich dobre poznal a vedel o ich pôvaboch.
„Dvakrát som ju videl, vždy niesla v ruke zväzok kľúčov, ale podľa šiat a závoja mohla to byť panna urodzená.“
„Pre päť rán!“ vykríkol hejtman a vyskočil ako jeleň. „A aký mala závoj, biely alebo čierny?“
„Biely, celý biely, a šaty mala tiež biele,“ uisťoval ho páter a celý žiaril nádejou, že pannu predsa len nájde.
„To bola iste biela panna pernštejnská, ktorá tu niekedy obchádza. Tej sa radšej každý vyhne, než by sa na ňu krivým pohľadom pozrel. Iste sa bude niečo na Pernštejne diať.“
A potom mu hejtman rozprával, čo o bielej panne vedel. Páter Drachovius zase cítil ten jej ostrý pohľad na sebe a vôbec mu dobre nebolo, keď si uvedomil, ako na bielu pannu dotieral.
„To som nevedel! To som nevedel!“ šepkal.
Nakoniec sa rozhodol, že svoj pobyt na Pernštejne radšej skráti a inam sa pozrie, kde bielych panien nemajú, a tak sa vyhne prípadnému nešťastiu.
Toho dňa však ešte nebolo všetkému koniec. Biela panna vyšla z komory a pospiechala chodbou. Po schodoch sa potom ako prízrak vznášala, keď tu stretla dvoch zbrojnošov, Bavora a Jána. Mladý zbrojnoš sa panne hneď poklonil a ona v tej chvíli naňho pozrela milým pohľadom. A on, skôr než mu v tom mohol kamarát zabrániť, pannu objal a pobozkal. Keď ho chcel Ján od nej odtrhnúť, panna zmizla a Bavor padol na zem mŕtvy.
Ján začal volať o pomoc a sám bežal po vodu, ale kamaráta už nevzkriesil. Keď pribehol na miesto nešťastia zámocký hejtman a pýtal sa, ako sa to všetko stalo, zbrojnoš mu podľa pravdy povedal, čo jeho kamaráta stretlo:
„Biela panna pernštejnská! Kiež by už raz sama došla pokoja a mieru. S ľuďmi žiť nemôže a v hrobe spať tiež nie. Nech jej je zem ľahká!“
Zámocký hejtman sa prežehnal a prikázal, aby mŕtveho zbrojnoša odniesli. Potom šiel k pánovi a oznámil mu tú nepríjemnú udalosť. A ešte toho dňa sa páter Drachovius zhurta rozlúčil s Pernštejnom a ponáhľal sa odtiaľ, aby sa azda znovu niekde s bielou pannou nestretol.
Ešte niekoľkokrát sa biela panna zjavila; ale keď sa naposledy prechádzala po pavlači, mala čierne šaty aj závoj. Bolo to za švédskych vojen a vtedy zomrel posledný z pánov Pernštejnov, Vratislav. Od tých čias nikto bielu pannu nevidel.