PRVÁ ZBOJNÍCKA ROZPRÁVKA – AUTOR JOSEF ČAPEK

O tučnom pradedkovi a zbojníkoch Môj nebohý pradedko bol povolaním sekerník a popri tom obchodoval sem-tam s koňmi a ďatelinovým semienkom. V deväťdesiatich ôsmich rokoch bol, chvalabohu, ešte veselý a čulý chlapík, guľatý a červený ako jabĺčko, ba tak nevšedne tučný, že ho v lete prababka ukladala do pivnice, lebo by sa hore od horúčavy rozplynul. Usadil sa teda pekne dolu v pivnici, popíjal pivo s cukrom a tešil sa na chladnejšie počasie. Keď horúce leto pominulo, vyliezol von, batoľal sa po svojom, gazdoval, šafáril a v dome poriadok robil, kupoval, predával a zháňal, pribíjal, zatĺkal a tesárčil, potil sa a hmoždil sa, dupkal v papučiach a klopkal v pantofliach, statočne jedol a pil, skrátka sa pri svojom vysokom veku a úctyhodnej tučnote ohmýňal tak milo, že z neho mali všetci radosť. Mal, panečku, najbohatierskejšie brucho z celej farnosti; veď naňho bola naša farnosť aj hrdá. Takého druhého vo farnosti nebolo: takého tučného a červeného, takého širokoplecého a kolísavého, s takými vráskami okolo očí a s takým guľatým nosíkom a takou podbradkou. Ba ani v iných farnostiach takého nebolo. Keď prišiel na trh do Hradca Králové, všetci sa za ním obzerali, či to bol študent, biskup alebo pán generál; čoby hladný študent alebo generál vyschnutý a zachmúrený ako sleď, ale ani sám pán biskup nebol ani zďaleka taký tučný a taký ružový, taký podsadený a krásne kolísavý ako môj nebohý pradedko. V tvári bol pekne vyholený, na nose, na lícach a ušiach červený takmer do fialova; okolo krku si viazal strakatú šatku, cez brucho sa mu klenula mohutná vesta s dvoma radmi kovových gombíkov, a v nej mal veľkú tabatierku, do ktorej sa zmestila libra šnupavého tabaku. Tak tu stál medzi povozníkmi a roľníkmi, medzi mlynármi a sekerníkmi a rozprával a vykladal, alebo sedel v hostinci, keď ho bolievali nohy, a tam rozprávali a vykladali a žartovali. Ach, takých starosvetských a dôkladných ľudí už niet! Veď sa aj môjmu pradedkovi prihodili veci celkom nevšedné, aké sa dnes už nestávajú. Tak vám raz predal koňa a vracal sa so psom Voříškom a s niekoľkými stovkami vo vrecku domov, keď ho na horách prekvapila veľká búrka. Keďže pradedko mal radšej pivo než vodu, obzeral sa rýchlo po nejakom hostinci, kde by mohol pekne v suchu prečkať lejak a hromobitie. Ďaleko-široko nebolo iné stavenie než osamelý biedny hostinec „U obeseného a fľaše". Ako už napovedá názov, nemal ten hostinec práve dobrú povesť. Ale keď ďaleko-široko nebolo iného úkrytu, nezostávalo pradedkovi iné, než uchýliť sa pod strechu „Obeseného a fľaše", a urobil tak nerád, kým ho lejak močil až na kožu a Voříška až na kosti, a preklínal búrku, kým klusal, čo mu dych stačil, k hostincu, ktorého všetky okná svietili. Toho sa však dobrý pradedko ani Voříšek ani vo sne nenazdali, že tu zapadnú rovno do zbojníckeho plesu. Áno, mali tu práve najhorší zbojníci ples a všetci tí chlapi sa vám poobliekali do najrozličnejších masiek. Bol tu náčelník lupičov, preslávený Lotrando, vo fraku, v bielej kravate a rukaviciach ako veľký pán, jeho milenka, lstivá a napudrovaná Kokotička, sa obliekla za baletku, povestný vrah Hrdlorez sa prezliekol za páža do bledomodrého a ružového atlasu, bol tu Veľký Šibal, Krvavý Jíra aj Hmatád a Chramostejl i zlý Kudlich a medzinárodný lupič Dynamit a šejdiar Kujón, skrátka všelijaká háveď, ktorá si vzala masky Turkov, Číňanov, medveďov a bubeníkov, kolovrátkarov, rytierov aj kejklierov, ako to už býva na maškarných plesoch. Tu sa teda otáčali, hodovali a bavili sa ako celkom slušní a poctiví ľudia, ale z jedovatých očí im nepozeralo nič dobré. A pod parochňami mali strapaté vlasy, na lícach jazvy. Krvavému Jírovi chýbali na ľavej ruke dva prsty, ale zato tie zostávajúce boli plné prsteňov, ruky mali nepracovité, ale s veľkými zlodejskými kĺbmi a za nechtami špinu, a niektorí mali aj špinavé uši, pretože neustále myslievali na lotrovstvá a potom zabudnú poriadne sa umyť mydlom a teplou vodou. Len si tak prejdú mokrou labkou po tvári ako mačka a myslia si, že je to tým vybavené. Tak si to, chlapci, zapamätajte a umývajte sa poriadne, keď vám to mamička ráno prikáže. No tak teda pradedko sa veľmi podivil, že zapadol rovno do plesu, trochu sa zľakol, ale hneď si nepomyslel, že by to mohli byť práve zbojníci. Voříšek frkal a otriasal sa a ten si, myslím, vôbec nič nemyslel. Tak teda pradedko pozdravil: „Dobrú zábavu prajem spolu!", sadol si nabok a objednal si syrčeky a pivo. A tu jeden zo zbojníkov, ktorý tu hodoval na rezňoch, ku ktorým striedavo pripájal uhorky, zmrzlinu a krémové rúrky, hovorí: „Dobrú chuť!" a dedko pekne odpovedal: „Rovnako, i navzájom," lebo si potrpel na slušnosť. Ale to sa vie, zbojníci, ktorí videli, aká poctivá koža im padla do rúk, to s ním nemysleli dobre a chceli sa na jeho účet nešľachetne pobaviť. A tak začali. „Pantáto Cvalík," zaštebotala Kokotička, ako keby sa pradedko nevolal Novotný. „Pantáto, my by sme sa k sebe pekne hodili do páru! Zadám vám jednu štvorylku, škótsku, alebo ešte radšej kvapík." Zbojníci sa rehotali. Kokotička bola tenká až priveľmi, kdeže na pradedka kvapík! Pradedka sa dotkla taká dôverná reč a ten smiech. Spomenul si na prababku, a ako vravím, Kokotička bola tenká ako šindeľ. Na toto sa to dievča nemuselo tak naparovať! A tak povedal pradedko, nadvihujúc svoju obrovskú topánku s podkovičkami a klincami: „Nezobral som si na to tancovanie lakovky, a hoci by som vám, slečinka, mohol stúpiť na nožičku, a vy, vidím, máte nožičky ako paličky, ako zápalky, ba čo vravím, ako vrabček." Kokotičke sa táto odpoveď práve nepáčila, a obrátila sa zachmúrene k svojmu Lotrandovi, krutému lupičovi. Lotrando sa zlovestne potiahol za svoje pridlhé fúziky: „Ha, vieš, kam si sa dostal, úbohý sedliacky chrbát? Upadol si medzi zbojníkov!" Pradedko sa od ľaku až spotil; z tohto stretnutia nepozeralo nič dobré. „Ja som preslávený Lotrando," pokračoval náčelník, „a tamten s lutnou, to je povestný vrah Hrdlorez, a tu ten Turek, to je obávaný Kudlich, a ten Číňan, to je Krvavý Jíra, a medveď, to je Dynamit, a ten bubeník je Hmatád, a kolovrátkar, to je Chramostejl, a kejklier, to je Veľký Šibal, a rytier, to je Kujón, všetci moji krvaví páni tovariši! A toto je naša zbojnícka hymna," povedal Lotrando a začal spievať: „Kamaráti, drahí páni, zbojníci a kumpáni, dobrodruhovia, taškári, zlodejíčkovia, vreckári, podvodníci, vrahovia, bitkári, zabijaci, lstiví hráči, nám je bene, nám je hej, hej, nech si kto si, k nám sa dej!" Nato zaspieval Veľký Šibal: „Reťaze zo zlata, hej, prsteň, šperk a drahý kameň. Len pozor, brachu, daj, chytia ťa a amen." Zbor: „Šťastie ti vinšujeme na cestu, však aj nás povedú do arestu!" Hrdlorez: „Nabitá pištoľ, hej, ostrý nôž, čo ostrím svieti. Len, brachu, pozor daj, beda ti, keď ťa chytí." Zbor: „Braček, bratku, daj nám vale, veď sa zasa stretneme v kriminále!" Krvavý Jíra: „O trochu krvi, hej, len pichaj, bi a strieľaj! Ak je ti život milý, brachu, pozor si daj." Zbor: „Adieu, páni zbojníci, na videnie pri šibenici!" Tak spievali zbojníci a pripíjali si v zbore naplnenými pohármi, kým pradedko tŕpol, že môžu spievať takú strašnú pieseň a byť pritom takí veselí. Rýchlo rozmýšľal, čo urobiť, a tu ho napadlo, že by mal tiež pustiť nejakú hrôzu: vyvalil teda strašne oči, zvraštil čelo a škaredo sa zaškľabil a pokúsil sa zaklamať. „Veď ja viem," hovorí. „Preto som medzi vás prišiel. Aj ja som prezlečený. Obliekol som sa za starého tučného sekerníka, ale ja som vlastne slávny zlodej, lupič a mnohonásobný vrah Velevrah, ktorý som sám týmito vlastnými rukami zapichol, podrezal a zavraždil šesťdesiat mužov, tridsať žien a pätnásť detí a vyplienil som všetky zámky a hrady a domy a stavenia a chalupy v celom širokom okolí! A toto je môj policajný pes, zúrivý Ostrozub," dodal pradedko, obzerajúc sa po Voříškovi. Ale zbojnícka banda sa len pustým smiechom rozchechtala. Ako by nie! Voříšek pekne panáčkoval a pokorne prosil hodujúcich lupičov o kostičku. A Lotrando pozdvihol posmešne do výšky vrecúško s peniazmi, tabatierku, ba aj strakatú vreckovku, všetko, čo nič netušiacemu pradedkovi za jeho chvastavej reči vytiahol z vrecka ohybný zlodejíček Veľký Šibal. „Hľa," hovorí Lotrando, „ale toto sú, myslím, vaše vlastné peniaze, aj tabatierka a šnupák, čo vám Veľký Šibal tak pekne vyfúkol. To, dievčatko, musíte ísť k nám do učenia, ak chcete brať cudzie a svoje si podržať." Pradedko sa poškrabal na zátylku; z tejto kaše, pomyslel si, sa tak ľahko nedostanem. A zbojníci sa hneď rozhulákali: „Veru, musí ísť k nám za učňa!" — Ako som vravel: najprv si z neho chceli robiť blázna a poriadne ho potrápiť, a kdovie čo s ním potom najhoršie zamýšľali. A spustil Kujón: „Povedz, učeň, kto je to, kto má svoje v cudzom vrecku?" A rozmýšľa pradedko a hovorí: „To je okradnutý; čo bolo jeho, je vo vrecku zlodeja." „Ba nie, zle," zubil sa Kujón, „je to zlodej. Ten predsa má v cudzom vrecku svoju ruku!" Hádanka sa pradedkovi celkom nepáčila: videl, že s takými šejdiarmi nič nezmôže; keby bol hádal, že zlodej, vysmiali by ho zase, že je to okradnutý, a nikdy by ho nenechali uhádnuť. „A teraz mu, Veľký Šibale, povedz, aké vlastnosti musí mať pravý zlodej," prikázal Lotrando. Veľký Šibal sa rozkročil pred pradedkom a začal prednášať: „Pravý Zlodej, Zlodejík i Zlodejíček je v noci čierny, v tráve zelený, vo dne priehľadný; má byť tenký ako drôtik a ohybný ako úhor, aby prešmykol uškom od hrnčeka, kľúčovou dierkou, dverovou škárkou, múrovou štrbinkou; vie sa skryť pod steblom, ani nedýcha, ani nedutá, nesmie kýchnuť a zakašľať, vie liezť po stene ako mucha a ruky aj nožky má tiché ako mačička, aby dvere nezavŕzgali a podlaha nezaškrípala, pes sa nerozštekal a gazda sa nezobudil. Smie mať v tele len libru kostí a na tele tri loty mäsa, aby sa do všetkého vkĺzol, všade vnikol, všade sa ukryl, všade previnil a prešmykol; keď je ťažší alebo tučnejší, tak sa musí otesať a pritesať sekerou, okrájať a orezať nožom, ohobľovať a pripiľovať, odrieť, oškriabať a prischnúť, uhladiť a vyleštiť, vytiahnuť a ohnúť, zmäkčiť, spružiť a vystužiť, vytepať cepom a paličkou a vyklepať kladivkom, vymočiť, zmäkčiť a vysušiť vo vode, pod zemou, v ohni i vo vzduchu." Pradedkovi sa hrôzou naježili vlasy na hlave, a už sa pred neho postavil Hmatád a pýta sa: „A čo, učeň, urobíš, keby si sa vlámal do stavenia a niekto by sa predsa len v susednej izbe zobudil a zvolal by: ,Je tam niekto?´ — Čo urobíš?" „Bol by som ticho, ani by som nemukol," odpovedal pradedko. „Chyba," vysmial sa mu Chramostejl, „odpovieš poriadne nahlas: ,Nikto!´, aby sa zobudený uspokojil a povedal: ,Aha, ja som myslel, že tam niekto je.´ — A keď bude volať: ,Zbojníci!´, odpovieš: ,Ja nič nezbojničím!´ A keď bude kričať: ,Vrahovia!´, odvetíš, že si dáš pozor, aby si do ničoho nevrazil, a keď bude volať: ,Pomoc!´, odpovieš mu zdvorilo: ,Ďakujem za pomoc, ja si to už všetko pekne odnesiem sám.´" „A teraz," rozhodol Krvavý Jíra, „ho naučíme, ako sa má pravý zlodej vypraviť na krádež! Najprv si vyzuj topánky, ale rýchlo! alebo ťa pekne popoženieme," prikázal a namieril na pradedka pištoľ, aby mu ukázal, že so zbojníkmi, ktorí si chcú zažartovať, nie sú žiadne žarty. Úbohému pradedkovi nezostávalo iné než poslúchnuť, a dal sa, vzdychajúc a hekajúc, vyzúvať svoje zablatené čižmy. Išlo to veľmi ťažko, čo je pravda! doma mu vždy pomáhala vyzúvať sa prababka, a keď nestačila prababka, tak ešte ostatné ženské zo stavenia, stará Šulitková a ešte niekedy k tomu Šulitková Marie a ešte Anna a ešte hoci Růžena a niekedy aj Šulitka a Zelinka, a teraz si musel vyzuť topánky sám! Konečne boli nešťastné topánky dolu a pradedko celý zadychčaný sa tu zjavil v červeno a zeleno pruhovaných ponožkách, ktoré mu prababka upletla túto zimu. „To je preto," hlásal Kujón, „aby ťa nikto nepočul." Potom vzali tabuľku, na ktorú hostinský kriedou zapisoval dlhy, a napísali na ňu „Nikto" a zavesili ju pradedkovi na chrbát. „To je preto, aby ťa nikto nevidel," zaškľabil sa Dynamit. Potom nabral Hrdlorez sadzí a zafarbil pradedkovi celú tvár načierno a povedal: „To je preto, aby ťa nikto nespoznal." Nakoniec mu dali do jednej ruky rozsvietenú zlodejskú lampu, zavesenú na zakrútenom špagátiku, takže sa neustále točila, a pod druhú mu nastrkali zlodejské náradie, zlodejské kladivká a kliešte, sekery, pilníky a dláta, vrtáky, nebozízy a paklíče, aby vraj dobre videl a mal po ruke všetko, čo potrebuje. Tak si tá ničomná chasa robila zo starého úbožiaka žarty, ale to najhoršie malo ešte len prísť. „A teraz ukážeš, ako by si sa plazil za lupom pekne po špičkách, pozorne, aby sa svetlo zlodejskej lampy netočilo a neskákalo, ticho ako myška, jemne ako hadík a ľahko ako mušlička, zadržiavajúc dych a zastavujúc sa pri každom kroku, aby ani doštička v podlahe nezavŕzgala, ani zrnko nezaškrípalo, ani steblo nezašušťalo, ani hlások nehlesol! A ak podlaha zavŕzga a zrnko zaškrípe, steblo zašušťí a hlások hlesne, tak ťa otesáme a pritesáme sekerou, odľahčíme, orežeme a okrájame nožom, ohobľujeme a pripiľujeme hoblíkom a pilníkom, vytepeme a vyklepeme cepom, paličkou a kladivkom, zmäkčíme, spružíme a vystužíme, vymočíme, zmäkčíme a vysušíme pod zemou, v ohni i vo vzduchu!" Pradedkovi prebehol po chrbte mráz, keď začul, aké ťažké veci od neho žiadajú. Ale bol v ich moci a musel poslúchať. Zbojníci sa už rozostavili dokola ako v cirkuse a tešili sa na podívanie. „Hajde," rozkričal sa Lotrando. Pradedko zadržal dych a pokúsil sa plaziť po špičkách prstov. Ale beda! bol príliš ťažký a kolísavý a nemohol udržať rovnováhu. Snažil sa klásť svoje staré nohy ľahko a jemne, ako keby to boli vajíčka, ale pri každom krôčiku podlaha strašne vŕzgala a v kolenách mu hlučne praskalo a on sa vratko kýval, ako keby išiel po lane, a keď zaveslovaI rukami, tu všetky zlodejské pilníky, kladivá, kliešte, dláta a vrtáky a paklíče strašne hrkotali, a na čele mu vystupoval pot a on prehlasne vzdychal — a zbojníci sa chechtali, až sa za brucho chytali, nech ich čert vezme, lotrov mizerných! tak sa vysmievali starobe a šedinám! Ha! tu však zrazu zvonku počuť mohutný hluk, dupot koní, rachot vozov a hukot automobilov a hrčanie aeroplánov. V zbojníkoch to prudko trhlo a hneď sa prestali smiať. Keď si takto robili z môjho pradedka žarty, zabudli celkom dávať pozor, aby ich niekto neprekvapil. Veď sa aj mali čoho báť, banda ničomná! A teraz práve sa všetok ten veľký hrmot zastavil pri samom hostinci. Zbojníci zbledli. Dočerta! Mohol to byť nejaký generál s vojskom, alebo zemský maršal s ozbrojeným sprievodom, alebo sám najvyšší policajný komisár so žandármi, strážnikmi a biričmi, vyslaný, aby zbojnícku rotu s veľkou presilou obkľúčil, zatkol, spútal a odviedol pod šibenicu. Zbojníci sa strachom zachveli; bolo neskoro utiecť, a bezradne sa obrátili zraky všetkých k vodcovi Lotrandovi. Lotrando tu stál, ťahal sa za svoje predlhé fúzy a premýšľal. Potom vztýčil ukazovák pravej ruky, zaklopal si niekoľkokrát na čelo a povedal: „Ha, už to mám! Postavte sa všetci nehybne ako sochy a ani sebou nepohnite, pokiaľ vám nič nenaznačím. Ja už obstarám to ostatné!" Zbojníci sa postavili ako sochy, veď sa už z chodby blížili kroky; bol najvyšší čas. Dvere sa otvorili a do nich vkročil — nie nejaký generál s vojskom, ani zemský maršal, ani sám najvyšší pán policajný komisár, ale premocný Lord Havelock z Londýna, ktorý tade práve cestoval so svojím veľkým sprievodom, so sluhami a lokajmi, kuchtíkmi, s osobnými lekármi a lekárnikmi, telesnými detektívmi, strážcami a policajtmi. Lord Havelock sa pravda podivil, keď tu uzrel stáť nehybné maškary, Číňana, baletku a Turka, medveďa, bubeníka, kejkliera, páža a kolovrátkara. Zastavil sa vo dverách, nasadil si do oka monokel, obzrel sa okolo a povedal: „Ah!" To je slovo anglické a znamená po slovensky tiež ah! Nato pokračoval s anglickým pokojom: „Prekvapila nás na ceste búrka, a preto mienim tu so svojím sprievodom prečkať do rána. A vy ste azda hostinský?" pýtal sa Lord Lotranda, ktorý sa mu horlivo klaňal za stolom. „Vaša Urodzenosť," ukláňal sa prefíkaný Lotrando, „nie som hostinský, ale som k vašim službám, preslávený majster Panákáno, majiteľ svetoznámeho kočovného divadla, podivuhodného panoptika s pohyblivými bábkami. Tu sú," ukázal Lotrando dookola na svojich strnulých zbojníkov. „Pätnásť rokov som na nich pracoval, päť rokov som ich zdokonaľoval. Každá bábka plná koliesok, háčikov a páčok, samá elektrika, žiadny švindeľ. Každý inak oblečený, inému kúsku naučený, od skutočného človeka takmer na nerozoznanie. Búrka ma tu zastavila aj s mojím malým divadlom na ceste k najznamenitejším kráľovským a vojvodským dvorom, od ktorých mám početné pochvalné uznania, rády a vyznamenania." „Ah," podivil sa Lord, „čo dokážu tie vaše pohyblivé bábky?" „Vaša Urodzenosť," zhŕbil sa ochotne Lotrando, „majster Panákáno nemienil tu usporadúvať predstavenie. Cítim sa však nekonečne poctený vaším vznešeným záujmom, a dovolím si vám vo všetkej poníženosti predviesť celé svoje divadlo." Lord Havelock si nasadil druhý monokel a sadol si uprostred svojho sprievodu. Lotrando sa znova poklonil až k zemi a zvolal: „Jedno zvláštne predstavenie pre Jeho Urodzenosť Lorda Havelocka!" Potiahol si fráčik a so svojou bielou kravatou a bielymi rukavicami pristúpil najprv ku Kokotičke, ktorá tu stála vo svojich baletných šatách nehybne, ani mihnúc brvou, ako vosková panna za výkladným sklom. Lotrando robil, ako by jej na chrbte stlačil nejaký tajný gombík, zvolal: „Baletka!" a hľa! Kokotička — tá chytrácka banda sa hneď v každej šibalstve vyznala — škubla tenkou nožkou, potom pozdvihla ruku, zatvárila sa milo, urobila niekoľko tanečných krokov a niekoľkokrát sa pôvabne otočila, a keď dotancovala zasa na svoje miesto, škubla opäť tenkou nožkou, spustila ruku a nehybne sa zastavila. „Ah," povedal Lord, „je to veľmi pekné." Nato pristúpil Lotrando ku Kudlichovi, oblečenému za Turka, robil, ako keby na ňom stlačil tajný gombík, zažmurkal naňho a zvolal: „Turek," a hľa! v Turkovi to najprv zašumelo ako v stroji, potom Turkom niekoľkokrát myklo, Turek zložil skrížene ruky na prsia, trikrát sa uklonil a prehovoril vždy zreteľne turecký pozdrav: „Salaam alejkum." „Ah," podivil sa Lord, „aj to je veľmi pekné." Potom spustil Lotrando Krvavého Jíru, ktorý predstavoval Číňana. Aj v Číňanovi to zašumelo a zaškubalo, potom zdvihol ruky s vztýčenými ukazovákmi do výšky, trikrát sa uklonil a trikrát pozdravil: „Či ču há, čiri miri hó." „Ah," vyslovil sa Lord. „Pekný Číňan." Takto teda predviedol Lotrando Lordovi celé svoje divadlo: Hrdloreza s lutnou, ktorý zabrnkal pesničku, potom rytier Kujón pokľakol, prisahal a zvolal trikrát „sláva", kejklier Veľký Šibal urobil kotrmelec, medveď Dynamit mručal a točil sa nemotorne dokola, bubeník Hmatád k tomu bubnoval a kolovrátkar Chramostejl točil kľukou kolovrátka. „Ah," povedal Lord. „Krásne pohyblivé bábky. Čo za ne chcete, majster Panákáno?" „Vaša Urodzenosť," odpovedal Lotrando, „dám vám ich lacno, keď ste to vy. Račte si určiť cenu sám." „Dám sto tisíc," rozhodol sa Lord. „Môj pokladník vám ich zajtra vyplatí. Postavím si tie bábky do spálne." Toto bolo niečo pre Lotranda, keď videl, ako mu Lord sám lezie do pasce! Aká krásna príležitosť pre jeho rotu, až by všetko spalo, Lorda zavraždiť a urobiť obrovský lup! „Urodzenosť," uklonil sa potmehúdsky, „som prešťastný, že mojim bábkam sa dostane veľkej cti zotrvať vo vašej vznešenej blízkosti." Lord Havelock veľmi spokojný sa už chcel zdvihnúť zo stoličky, ale tu padol zrak na môjho pradedka, ako tu v kúte stál vo svojich pruhovaných ponožkách, so zašpinenou tvárou a s tabuľkou zavesenou na chrbte. „Ach," podivil sa Lord, „a čo vie táto bábka, majster Panákáno?" Milý Lotrando zabudol celkom na môjho pradedka, a teraz pre neho nemohol v rýchlosti vymyslieť žiadnu úlohu. Celkom sa zmätol a začal koktať: „To je — to je — prosím — ee — to — je Nikto. Totiž — ee — táto bábka ešte nič nevie, nie je — ee — nie je ešte hotová." Ale môj tučný pradedko nebol včerajší a myslel si, že teraz zasa on sám zbojníkom poriadne zahrá. Lotrando ešte ani nedokoktal a pradedko sa dal predvádzať úlohu, ktorú ho pred chvíľou sami zbojníci učili. Začal sa pred všetkými zčistajasna plaziť po špičkách ako zlodej — Lotrando onemel, Lord si s údivom nasadil tretí monokel, zvolal „ah" a s ním zvolal „ah" všetok jeho sprievod. Tak sa pradedko plazil zlodejsky najprv k Hmatádovi, siahol mu do šiat a vyťahoval mu z vreciek všetky jeho paklíče, vrtáky, dlátka a nebozízy a všetko zlodejské náčinie a spieval k tomu prvú slohu zbojníckej hymny: „Kamaráti, drahí páni, zbojníci a kumpáni, podvodníci, taškári, zlodejíčkovia, vreckári, nám je bene, nám je hej, nech si kto si, k nám sa dej." „Ah," povedal Lord Havelock a s ním celá jeho družina. Prvý Lordov pobočný detektív Sherlock Holmes zastrihal ušami: začínal cítiť, že o niečo ide. A teraz pradedko začal spievať druhú slohu zbojníckej hymny: „Reťaze zo zlata, hej, prsteň, šperk a drahý kameň. Len pozor, Šibale, daj, chytia ťa a amen," a zamieril k Veľkému Šibalovi a za spevu mu vyťahoval z vreciek ukradnuté šperky, zlaté veci, náramky, hodinky a prstene. Bol toho takmer celý zlatnícky obchod. „Ah," zvolal Lord Havelock a s ním jeho družina. Lordov druhý pobočný detektív Stuart Webbs zastrihal ušami: začínal tušiť, že o niečo ide. A pradedko spieval: „Nabitá pištoľ, hej, ostrý nôž, čo ostrím svieti. Len, Hrdloreze, pozor daj, beda ti, keď ťa chytí!" a vyťahoval Hrdlorezovi spod šiat vrahovské zbrane, nože a pištole a dýky. „Ah," zvolal Lord Havelock a s ním jeho sprievod. Tretí Lordov pobočný detektív Joe Deebs zastrihal ušami: začínal cítiť, že o niečo ide. Tak prehľadal môj tučný pradedko všetky slohy piesne a jedného zbojníka po druhom a odoberal im ich zlodejské náradie a nakradnuté veci a vrahovské zbrane a všetko to kládol na zem. Lord Havelock zvolal vždy „ah" a s ním celá jeho družina a postupne zastrihali ešte ušami pobočníci Lordovi detektívi Higgs, Lutz, Leblanc a Pitt. Lotranda si pradedko nechal až na koniec. Vytiahol mu z vrecka svoje vrecúško s peniazmi, tabatierku, z ktorej si hneď vydatne šnupol, a svoju strakatú šatku, do ktorej zatrúbil hlučne ako na lesný roh, a spieval k tomu: „O trochu krvi, hej, len pichaj, bi a strieľaj! Ak je ti život milý, Lotrando, pozor si daj!" „Ha, Lotrando!" zvolal Lordov pobočný detektív Clifton, ktorý mal teraz istotu, že ide o obávaného Lotranda a jeho tovarišov. „Lotrando!" zvolali všetci pobočníci Lordovi detektívi a vytiahli povrazy, putá a železá. „Lotrando!" zvolal Lord Havelock a nasadil si do oka štvrtý monokel. „Lotrando!" vykríkla Lordova bezpečnostná stráž, strážnici a biriči a namierili na náčelníka a jeho bandu pušky. „To, chlapci, musíte ísť ku mne do učenia, ak chcete brať cudzie a svoje si podržať," povedal zbojníkom pradedko. Lotranda a zbojníkov spútali a odviedli ich aj s Kokotičkou a odovzdali súdu. Môj tučný pradedko sa obul a umyl a Lord Havelock mu ďakoval, že ho uchránil od strašného nebezpečenstva. Daroval mu popri iných veciach aj krásnu tabatierku, naplnenú voňavým šnupavým tabakom, z ktorej potom pradedko dal ochutnať všetkým sekerníkom aj obchodníkom s koňmi a s ďatelinovým semienkom z celého kraja.

Pradedko zavolal Voříška, ktorý sa zatiaľ v kúte napásol na zvyškoch zbojníckych hodov, že sa sotva mohol pohnúť. Prababka ich doma uvítala veľmi nevľúdne, že zase idú tak neskoro z hostinca, ale keď jej pradedko rozprával, čo všetko sa prihodilo, bola veľmi rada, že to tak dobre dopadlo.