Hlúpy drak a múdry vojak

V jednej ríši, v jednej krajine žil vojak. Odbojoval si svoje a vracal sa z vojny domov. Pochodoval, pochodoval, pofajčieval z fajočky, vyspevoval pesničky.
A ako tak išiel, dorazil podvečer do jednej dediny. Chcel si odpočinúť, a tak zaklopal na okno. „Hej, gazdo, popriate nocľah vojakovi!“ Ale nikto mu neodpovedal.
Zamieril teda k druhej chalupe. Nič, ticho ako v hrobe. Skúsil to pri tretej. Vyšiel po schodíkoch na priedomie a zaklopal na dvere. Klope, ťuká ťuk ..... ťuk ..... ťuk, ale nikto ani muk. Otvoril teda a vstúpil dnu. Pozerá, pozerá, nikde ani živáčika, všade len prach a pavučiny. Čo sa tu stalo? uvažoval. Kam sa všetci z dediny podeli?
Začal chodiť od chalupy k chalupe. Nech prišiel kam prišiel, všade pusto a prázdno.
Zostávala posledná chalúpka. Vošiel do nej a tam sedí na peci dedko, vzdychá a plače.
„Buď zdravý, dobrý človeče,“ pozdravil vojak.
„Čo tu hľadáš, vojaku? Či Ťa život omrzel? Z vojny si vyviazol so zdravou kožou a tu pre nič za nič prídeš o hlavu.“
„A to prečo?“
„No preto, že si k nám zvykol lietať zlý drak a jedného po druhom nás požiera. Všetkých už zhltol, len mňa si nechal na ráno. Zajtra sa prižene, zožerie ma a ani s Tebou to lepšie neskončí. Spapká nás oboch naraz.“
„Len aby som preňho nebol príliš veľké sústo,“ vravel vojak. „Vieš čo, ja tu s Tebou prenocujem a zajtra si obzriem, čo je zač ten Váš drak.“ A tak si ľahli a spali.
Ráno ich prebudila strašná búrka, chalupa sa zachvela v základoch. To priletel drak. Vstrčil hlavu do dverí a uvidel chalupníka a vojaka.
„A hľa,“ vravel, „Vás je viac. Nechal som tu jedného a našiel som dvoch. Aspoň sa poriadne naraňajkujem.“
„Ty nás chceš naozaj zjesť?“ pýtal sa vojak. „Len sa po Vás oblížem!“
„Neoblížeš, toto sústo Ti v hrtane uviazne.“
„Myslíš si azda, že si silnejší ako ja?“
„To by som povedal! Musíš predsa sám vedieť, že na vojaka ani drak nestačí.“
„No tak poď, skúsime, kto má väčšiu silu.“
„Prečo by nie?“
Drak schmatol obrovský kameň a vravel:
„Len sa pozri, vojaku, ako tento kameň jedinou labou rozmliaždim, že sa z neho bude piesok sypať.“
„No dobre, na to sa rád pozriem.“
Drak schmatol kameň a stisol ho tak silno, až z neho piesok padal a iskry lietali.
„To je toho,“ ucedil vojak, „ale skús stisnúť kameň tak, aby z neho tiekla voda.“
„To nedokážem,“ priznal drak. „A ja to dokážem,“ odvetil vojak. „Hneď Ťa o tom presvedčím.“
Vojak zašiel do izby, kde si ešte večer všimol na stole uzlík s tvarohom, doniesol tvaroh pred chalupu a stisol ho. Z hrudy vytrysklo prúdikom srvátka.
„Videl si? Tak povedz, kto z nás je silnejší?“
„Máš pravdu, vojaku, Tvoja päsť je silnejšia. Ale teraz skúsime, kto z nás hlasnejšie zahvízdne.“
„Tak zahvízdaj!“
Drak hvizdol a zo všetkých stromov naraz opadalo lístie. „Hvízdaš krásne, ale lepšie ako ja to nevieš,“ vyhlásil vojak. „Radšej si vopred zaviaž oči, alebo Ti z jamiek vypadnú, keď ja zahvízdnem.“ Drak ho poslúchol a omotal si rohožu okolo hlavy. „Už môžeš hvízdať.“
Vojak vzal poriadnu sukovicu a prask! pretiahol draka cez hlavu. Drak sa zapotácal a zareval ako pominutý:
„To stačí, to stačí! Už nehvízdaj! Z jedného Tvojho zahvízdnutia mám oči navrchu hlavy a v ušiach mi zvoní ešte teraz.“
„Ako myslíš, ale keby si si to želal, môžem ešte párkrát zahvízdať.“
„Nie, nemusíš. Už sa s Tebou nechcem ďalej škriepiť. Radšej sa spolu pobratajme. Ty budeš ako starší a ja ako mladší brat.“
„Veľmi sa síce nehodí, aby som sa s Tebou bratal, ale nech je podľa Tvojho.“ Drak na to:
„A teraz, brate, necháme dedka dedkom a začneme spolu gazdovať. Choď do stepi, pasie sa tam stádo volov. Vyber toho najtučnejšieho, schmatni ho za chvost a dotiahni ho sem, budeme ho mať na obed.“ Vojakovi nezostávalo nič iné, ako poslúchnuť.
Došiel na miesto, pozerá, na tráve sa pasie veľké stádo volov. Začal ich chytať a zväzovať jedného k druhému za chvosty. Drak čakal, čakal, ale potom to už nevydržal a rozbehol sa za vojakom. „Prečo Ti to tak dlho trvá?“ pýtal sa.
„Len počkaj,“ odpovedal vojak, „zviažem takých päťdesiat volov a pritiahnem ich domov všetky naraz, aby sme mali celý mesiac čo jesť.“
„Zbláznil si sa? Myslíš, že tu chcem prezimovať? Jeden nám celkom stačí.“
A schmatol za chvost najtučnejšieho vola zo stáda, hodil si ho na chrbát a ťahal ho do dediny.
„Čo sú to za hlúposti?“ bránil sa vojak. „Ja som zviazal toľko volov, a teraz by som ich mal tu nechať?“
„Len ich tu nechaj! Načo by nám boli,“ povedal drak.
Vrátili sa do chalupy, naplnili dva kotly hovädzinou, ale chýbala im voda. „Vezmi si mech z volskej kože,“ povedal drak, „choď ku studni, naber do neho vodu a prines ju sem. Budeme variť obed.“ Vojak vzal mech a vliekol ho ku studni. Aj prázdny ho však sotva uniesol. Došiel na miesto, schmatol motyku a začal kopať okolo studne kruh. Drak čakal, čakal, ale potom to už nevydržal a rozbehol sa za vojakom. „Čo to robíš, brate?“
„No, chcem studňu vykopať a pretiahnuť ju celú do izby, aby sme nemuseli chodiť každý deň po vodu.“
„Zbláznil si sa? Ty máš ale nápady. Kým tú studňu vykopeš, bude to strašne dlho trvať a my máme najvyšší čas variť obed.“
A drak spustil do studne mech z volskej kože, nabral vrchovato vody, vytiahol ho a odniesol domov.
„Teraz by si mal, brate, ísť do lesa, vybrať pekne vyschnutý dub a priniesť ho. Musíme už založiť oheň,“ vravel vojakovi.
Vojak teda šiel do lesa, zodral tam zo stromov lyko a dal sa do pletenia povrazu. Spletol dlhočizný povraz a začal ním ovíjať duby. Drak čakal, čakal, ale potom to už nevydržal a rozbehol sa za vojakom. „Kde sa zdržuješ tak dlho?“
„No, chcem zviazať hneď dvadsať dubov dohromady a vytiahnuť ich aj s koreňmi, aby sme mali poriadnu zásobu.“
„Ty si ale paličiak. Všetko musíš robiť podľa svojho rozumu,“ krútil hlavou drak.
Vyrval aj s koreňmi najsilnejší dub a ťahal ho k chalupe.
Vojak robil, že sa hnevá, mračil sa ako čert, fajčil fajku a celou cestu ani nepovedal slovo.
Drak uvaril hovädzinu a pozýval vojaka na obed. Ale ten sa naňho oboril:
„Nebudem jesť!“
Drak spapal sám celého vola, vypil plný mech vody a začal sa vojaka vypytovať:
„Ty, brate, povedz mi, prečo sa tak zlostíš?“
„Prečo, prečo? Nech robím čo robím, nič sa Ti nepáči, všetko chceš inak.“
„Tak sa už nehnevaj, zmierime sa.“
„Ak sa chceš so mnou udobriť, odnes ma do mojej dediny.“
„Ako si želáš, brate. Odnesiem Ťa tam.“ Vojak sa vyšplhal drakovi na chrbát a leteli.
Drak doletel k dedine a zniesol sa na lúku. Uvideli to deti z dediny, rozbehli sa k lúke a kričali:
„Je tu vojak! Vezie draka! Je tu vojak! Vezie draka!“ Drak sa preľakol a vypytoval sa:
„Čo to kričia? Ja im nerozumiem.“
„No, kričia, že sa už tešia, ako s Tebou zatočia!“
Jejha, povedal si drak, keď sú aj malé deti v tomto kraji také divoké, čoho by som sa asi dočkal od veľkých? Vytrhol sa vojakovi a dal sa na útek.
A od tej doby akoby sa po ňom zem zľahla. Prestal lietať po dedinách a žrať ľudí. Taký dostal strach.
Uhorôčka, drž sa stonky, nebeháj zo záhonky, pri hájičku myš je zlá, špičku by Ti odhryzla.