Ako sa Blátošlápek chcel kamarátiť

Blátošlápek rýchly je,
ten v blate sa ti ukryje.
Do mlák deti láka
a tam na ne blato cáka!

Kde bolo, tam bolo, žila jedna rodina Blátošlápkovcov. Tí bývali, ako inak než v blate! Daždivé počasie a blatisté mláky, kam oko dovidí - to bolo ich! Blátošlápkovci mali dve ruky aj dve nohy, dve oči aj dve uši, rovnako ako ľudia. Boli však malého vzrastu. Merali iba 50 centimetrov! A tá ich koža! Na rozdiel od tej ľudskej bola nezdravo sivá, až nazelenalá! Jo, jo, život v blatistom príbytku sa podpíše aj na strašidlách, a ako!

Blátošlápkovci nepatrili k strašidlám, ktoré blúdili po chladných chodbách hradov a zámkov a strašili úbohých turistov. Ani sa neskrývali pod postieľkami detí. Ich pôsobiskom boli tie blatisté mláky, do ktorých deti s radosťou lákali! A čím špinavšie dieťa bolo, o to väčšiu radosť Blátošlápkovci mali! Márne potom deti svojim rodičom s plačom vysvetľovali, že do blata neskočili len tak pre nič za nič, ale bežali za zablateným škriatkom so špicatými ušami a veľkým pupkom!
A prečo to vlastne Blátošlápkovci robili? Verte či neverte, ani oni samotní by vám to nedokázali vysvetliť. Možno asi preto, že ružové líčka detí boli pre nich až priveľmi čisté. Azda len túžili po tom, aby boli všetci takí pekne zablatení ako oni! To ale netušili, že ľudia majú vo svojich príbytkoch práčku, ktorá im od blata rýchlo pomôže. Alebo to bol jednoducho len údel Blátošlápkovcov, deti do blata lákať...Tak či onak, vypočujte si, ako si Blátošlápek našiel medzi ľuďmi kamarátku!
To vám raz išla v nedeľu ráno Anička s mamou z kostola. Vtom zazrela, ako na ňu zo zablatenej mláky máva blatom zašpinený škriatok. „Júúúú“, vypískla, vytrhla sa mame z ruky a pleskla sebou do blata! Tam sa pozerá, obzerá, ale po zablatenom škriatkovi ani stopy! Jej sviatočné šaty na nedeľu však boli samá škvrna!
„Ale ja som ho naozaj, naozaj videla“, fňukala Anička o chvíľku neskôr, keď ju mama rázne karhala. Ale mama len krútila hlavou, „čo si tie deti už nevymyslia“, lomcovala rukami! Ale Anička veľmi dobre vedela, čo videla, preto sa popoludní k mlákam vydala znovu. Tentoraz však bola riadne vybavená - zahalená do pláštenky s gumákmi na nohách a s požičanou sieťkou na ryby v ruke si to rázovala k mlákam!
Len čo sa približovala, už na ňu opäť mával zablatený škriatok. Ale Anička robila, že ho nevidí. „Lala, tralala, heléé, tu som“, pokrikoval na ňu skákajúci Blátošlápek. Ale Anička si ho stále nevšímala. „To som blázon“, škrabal sa na hlave Blátošlápek. „To sa mi ešte nikdy nestalo, aby som do mláky nenalákal decko! Tá dievka bude buď slepá, alebo poriadne zabednená“, posťažoval si. A skúsil trochu vyjsť z mláky von. Vtom Anička mávla rukou...„HOP, KRACH, BUM“ a Blátošlápek sa zvíjal v sieti!
„Hneď ma pusť!“, kričal a syčal a zuby cenil. Ale Anička, že nie a že za tie zašpinené sviatočné šaty sa s ňou teraz Blátošlápek musí kamarátiť. A na to sa Blátošlápek zmietal ešte viac, div, že sa sieťka neroztrhla. Po chvíľke usilovného boja však usúdil, že aby sa zo sieťky dostal von, musí s tou rozmaznanou dievkou stratiť aspoň pár slov.
A tak začala Anička vyzvedať, odkiaľ je, čo robí a ako to, že ho mama nevidela. No a Blátošlápek cez zuby odpovedal, že ich vidia iba deti, pretože dospelí by len tak z ničoho nič do blatistej mláky neskočili. Na to si vraj až priveľmi vážia svoje vyleštené topánky. A potom sa rozrozprával, že vraj aká je to úžasná zábava lákať deti do blata a že dúfa, že ich tento rok naláka najviac zo všetkých Blátošlápkovcov. A tak sa títo dvaja zahovorili, že si Blátošlápek ani nevšimol, že Anička zložila sieťku, a Anička si ani neuvedomila, že sa už stmieva a mama ju bude hľadať. A tak sa títo dvaja spolu rozlúčili a sľúbili si, že sa stretnú na druhý deň zase. A verte tomu alebo nie, títo dvaja sa schádzali deň čo deň. Došlo to tak ďaleko, že sa Blátošlápek rozhodol predstaviť svojej rodine svoju novú kamarátku.
Preto na ňu urobil svoje blátošlápčie kúzlo. Anička tak mohla strčiť hlavu do blatistej mláky, bez toho aby sa zašpinila. A zrazu sa ocitla v obývačke Blátošlápkovcov, kde ocko Blátošlápek čítal noviny a mamička Blátošlápková pila svoj hrnček blatistého kakaa. Div, že sa nepoprskala, keď Aničkinu hlavu zazrela. Keď sa všetci rozkukali, mamička pustila hrnček a ocko zahodil noviny a schmatol svojho malinkého synčeka hrajúceho sa s blatistými guľami. A hneď boli všetci preč!
Ako šla Anička v ten deň domov, o svojej návšteve veľa premýšľala. Azda to bolo trochu nezdvorilé, strkať hlavu priamo do ich obývačky. Potom sa zamračila...„Zdvorilé, nezdvorilé, ich správanie tiež nebolo práve dvakrát slušné!“ „Pchááá, zmiznúť, ani nepozdraviť, to som ešte nevidela“, rozčuľovala sa. Malý Blátošlápek práve dostával za svoje. Jeho rodičia boli veľmi nahnevaní za to, že sa ich syn kamaráti s ľudskou bytosťou! To sa predsa na strašidlá nesluší!
A tak dostal Blátošlápek domáce väzenie a na povrch blatistej mláky už nesmel. Márne ho Anička volala! Po Blátošlápkovi akoby sa do zeme prepadlo. Nevideli sa už viac ako mesiac, keď dostal Blátošlápek povolenie znovu lákať deti do mlák. Ale on na to nemal ani pomyslenie. Celý dychtivý čakal pri mláke na Aničku, ale tá nikde. Čakal tam dlho, predlho. Slnko pražilo ako divé a Blátošlápkova mláka začala pomaličky vysychať. Ale on na nič nehľadel. Len ležal na okraji mláky a smutne vzdychal. Veď práve prišiel o najlepšiu kamarátku, akú kedy mal.
A keď bolo slniečko najvyššie, pribehla Anička. „Blátošlápku, ja som vedela, že si na mňa nezabudol!“, vykríkla. „Aničko“, zvolal Blátošlápek veselo. Už, už sa chcel zdvihnúť zo zablatenej mláky, ale nemohol, blato okolo neho stvrdlo na kameň. „Ajajaj, je so mnou amen, Aničko!“, zvolal smutne. „To je môj koniec, pre samotný žiaľ som zabudol na najdôležitejšie blátošlápčie pravidlo, jaj, jaj, je so mnou zle!“ Blátošlápek nesmie nikdy zabudnúť na nebezpečné pražiace slniečko. To nám vypíja všetku vodu z mlák. A ak v blate zostaneme, stvrdne aj s nami. Jaj, je so mnou zle“, nariekal Blátošlápek.
„Predsa musí byť nejaké riešenie, ako sa z tvrdého blata dostať von“, povedala Anička. „No jedine keby zapršalo, dážď rozmočí stvrdnuté blato a ja sa potom dostanem znovu von, ale pozri sa na oblohu! Je ako vymetená, nie je na nej jediný mráčik, jaj, jaj, teraz tu určite zahyniem!“, znovu stonal Blátošlápek.
Anička však na nič nečakala, vyskočila a bola preč. Za chvíľu znovu pribehla a niesla vedierko s vodou. Ale s Blátošlápkom bolo zle, už skoro ani nedýchal. Jeho zablatená tvár bola celá popraskaná. Anička nezaváhala a vyliala celé vedierko vody na Blátošlápka. Ten sa precitol a s pomocou Aničky sa dostal von. To bolo radosti!
„Uf“, aj vy ste si, deti, vydýchli? Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Ešte že kamarátstvo medzi Aničkou a Blátošlápkom bolo vzájomné a tak pevné ako to stvrdnuté blato!