Víla sa nestará o domácnosť

Tráva bola ovečkám až po kolená. Les bol plný tieňa a slnko sa klaňalo, striebornú hlavu skláňalo k vrchom. Mladý pastierik zatlieskal rukami na svoje stádo, posunul klobúk s kvetinou z čela, priložil píšťalku k perám a prvý vykročil k lesu. Za tým lesom sa trblieta riečka, tam sa ovečky napoja.
Pastierik preskakuje cez korene a za ním sa ako vlečka do diaľky kučeravia chrbty a úzke čelá oviec.
Už stojí pastierik na kraji lúčiny, tieni ho šípkový krík. Stojí a nepíska, oči má ako hviezdy, tají dych, nehýbe sa. Bojí sa splašiť vtáka Ohnivák alebo jeleňa so slnkom v parohoch, ktorí sa prišli napiť k vodopádu?
Ani vták Ohnivák, ani zlatoparohatý jeleň neoslnili mládencove oči, ale dievčatá, čo sa tam kúpali. Boli ako z vodnej peny, boli ako zo slnečného svitu, boli samý smiech a dovádzanie ..... boli to hrdličky aj lane, svetlo denné.
Mladý pastier už vedel, čo urobí. Skôr než sa stádo so svojimi plechovými zvončekmi vyhrnulo z lesa, vyskočil z úkrytu a pozbieral do náruče všetky tie biele handričky, rozhádzané po kameňoch. Boli ľahké ako pavučina, teplé ako detský úsmev, hrialy ho na srdci.
Dievčatá vo vode sa zľakli. Už sa nesmiali a nestriekali vodou, už im vlasy nevírili vo vánku ako zlatá triešť pod vodopádom.
„Neber nám šaty, chlapče!“ volali. „Vráť nám ich, pastierik, veď prechladneme!“
„Kým mi neslúbite, že jedna z vás bude mojou ženou!“ ozval sa mládenec.
A tie prekrásne dievčatá vo vode sa už zase smiali:
„Ach, čo to hovoríš, pastierik! Si ako vietor ..... si ako blesk! Nič o nás nevieš a jednu z nás za ženu chceš?“
Áno, mládenec chcel. Veď keby pol sveta prešiel, takú krásu nenájde. Ktorá z princezien má také biele ruky a také modré oči a taký veselý hlas? Ktorá z princezien sa trblieta ako slnečný lúč?
Veď ani tie dievčatá neboli princeznami ..... boli to lesné víly, ktoré si ruky chránia. O domácnosť sa nestarajú, deti nevychovávajú, záhrady neplejú, obed neuvaria, bielizeň neopravia. Majú život veselý ako jar na lúke, vedia len tancovať a plesať, s vetrom sa objímať, spievať a smiať sa.
Povedali to mladému pastierovi, mysleli si, že sa zľakne a uteká. Ale jemu sa tým väčšmi oči rozžiarili. On, áno, on chcel len lesnú vílu. Nech sa nestará o domácnosť, vraj mu na tom nezáleží.
A tak vílam nezostávalo nič iné, len pastierikovi sľúbiť, že sa jedna stane jeho ženou. Ale skôr musí zahrať na píšťalku a lesné víly budú tancovať.
„Ak nestíhame tancovať, ako ty pískaš, odídeme jedna s tebou. A ak nestíhaš pískať, ako tancujeme, zostaneš navždy s nami a budeš nám vyhrávať, kým budeš žiť!“ povedali víly.
Pastier teda vrátil vílam šaty, ale ony frr! Ako kŕdeľ hrdličiek sa so smiechom rozleteli po lese.
Prečo si veril vílam, pastierik? O domácnosť sa nestarajú, deti nevychovávajú a ich slová nič neplatia, sú ako páperie púpav, prvý vánok ich odnesie.
Smutne sa vrátil mládenec ten večer so svojím stádom domov k mamičke. Lesné víly sa mu tak, tak páčili ..... ako vedeli ich šatky z pavučiny hriať na srdci! Čo by len bolo, keby jednu z nich mohol držať v náručí.
Ale na druhý deň ráno si mládenec zložil do uzlíka šaty, v akých chodia na sviatky dievčatá z dediny, nosila ich matka, keď bývala mladá. Sukňa a blúzka pestro vyšívaná, topánky a stuhy do vlasov.
„Priprav sa, matka, že si dnes privediem nevestu!“
Vzal píšťalu a viedol stádo zase k tomu vodopádu za lesom. Ovečky nechal ďaleko vzadu, aby plechovými zvončekmi nesplašili dievčatá z vody, a už stál za svojím šípkovým krom. Rieka pod svahom bola modrá, modrá a po nej plávala biela kvetina. ..... A nebola to kvetina, bola to hlava lesnej víly, ktorá plávala po vode. Bola tu sama, trblietavá ako odlesk slnka na vlnách.
Pastier nemeškal a už držal pavučinkové šaty v ruke.
„Nedám ti ich, moja krásna, aby si mi zase neodletela. Doniesol som ti iné šaty, a v tých pôjdeš so mnou do dediny. Mamička už chystá privítanie.“
Bola víla rada alebo nebola, že sa z víly zmenila na krásne dievča? Bola rada alebo nie, že ju pekný chlapec vedie za ruku?
„Tie vílie šaty mi nikdy nedávaj. Odletela by som ti v nich ..... veď víla deti nevychová, o domácnosť sa nestará. Dobre ich schovaj, milý,“ zašepkala.
Doma už bolo víno v pohároch a voňalo tam mäso, ovocie, chlieb a ovčí syr, kmotri a kmotry boli v sviatočnom a hrala muzika. Pastierova nevesta bola krásna medzi ostatnými dievčatami. Ktorá z princezien by sa jej mohla vyrovnať? Ktorá má také biele ruky, také modré oči, taký veselý smiech? Ktorá sa trblieta ako lúč? Nepamätali v tom kraji krajšiu svadbu, nepamätali milšiu nevestu.
Mladý pastier dobre schoval šaty z pavučinky a šťastne žil so svojou ženou. Už vedel, ako hrejú nielen vílie šaty, ale aj jej srdce v náručí.
Ani pastierova matka si nevestu nemohla vynachváliť. Pod rukami jej všetko len rozkvitalo. Okná sa trblietali ako rosa v kvetoch, v špajzi voňali jahody, hríby a med, záhrada bola stále ako kytica, aj tie ovečky akoby očarila. Chodili biele, vlna im narastala mäkká a predlhá a z ich mlieka bol najlepší syr.
Bežali roky a pastierova žena priviedla na svet dieťatko. Bola radosť, pastierova píšťala spievala ako nikdy.
Opäť zavoňala pečienka a zaiskrilo víno, zišli sa susedia, kmotri a kmotry, veselo bolo ako pred rokmi, keď prišla lesná víla do domu. Také krásne zdravé dieťatko, a mamička ako ružový krík nad ním, kto by sa netešil, keď na ne pozrel.
Hrala muzika a pastierova píšťala zvonila zlatým slnkom a vodou, ktorá preskakuje cez kamene tam za lesom, kam chodia ovce piť a kde v penách dovádzajú lesné víly. Všetci tancovali.
„A čo ty, mamička, netancuješ? Poď aj do kola!“ volali kmotri na vílu pri kolíske.
„Už neviem,“ vzdychla mladá žena a smútok jej krídlom zatienil tvár.
„Len poď, skús to s nami!“
Ale pastierova žena len odvracala hlavu, aby nikto nevidel slzy túžby v očiach. Nakoniec predsa musela vstať a tancovať s ostatnými. Ale bol to čudný tanec. Akoby jej nohy zviazali, na ruky zavesili závažia. Zrazu div nepadla slabosťou a únavou.
Pastier oviec odložil píšťalu a odišiel. Nechcel azda vidieť svoju vílu tancovať?
Áno, chcel. Chcel, aby zase zažiarila v kráse, o akej sa človeku nesníva, aby ju vietor objímal v páse a zlaté lúče vlasov aby sa rozžiarili vo víre, oslnili každé oči a struny nôh aby sa ani zeme nedotýkali a ruky boli ľahučké a ohybné ako steblá tráv.
A preto odišiel po vílie šaty z pavučiny, aby ich svojej žene vrátil.
„Obleč si svoje tanečné šaty, milá, nech každý vidí, čo dokážeš!“ zavolal pastier a jeho žene zahorela tvár radosťou.
Keď sa prezliekla, bola tá najkrajšia víla, samý smiech a trblietanie, kúzelný vír, ľahučký veterný vír. Tancovala, div kmotrom aj kmotrám nezamotala hlavy, tešila oči každého, tešila srdce svojho muža, ktorý pre ten krásny tanec sám na seba zabudol.
„Nechávaj mi v okne krčah mlieka a bielu chlebovú placku. Keď raz ostane krčah mlieka plný a placka nedotknutá, spoznáš, že už nie som, milý ..... “ povedala víla a zrazu bola preč. Len lesná vôňa a chvenie v srdci a slnko v ľudských očiach a nemluvňa v kolíske ..... po nej ostalo.
Ľutoval pastier alebo neľutoval, že vrátil žene šaty z pavučinky?
Opatroval s matkou dieťa, rástlo a kvitlo na radosť všetkých. Sama víla za synčekom prichádzala, ale vždy len tak, aby ju nikto nezazrel. Spoznali to len na chlapčekovi, pretože bol nakŕmený, prebalený, vykúpaný, matkinou dlaňou uspatý do sladkého spánku, s najkrajším úsmevom na perách, s ružami na lícach.
Opatrovali dieťa a potom chlapčeka a každý deň bol krčiažok mlieka na okne prázdny a biela placka zmizla. Vedeli, že víla stále žije, veselá a krásna tancuje niekde so sestrami.
Keď sa potom z chlapčeka stal mladý muž, ktorý sa šťastne oženil, stalo sa jedného rána, že krčiažok a chlieb na okne zostali nedotknuté. Nebolo už lesnej víly.
Pastier však nechcel o inej žene ani počuť. Čo by našiel takú krásnu? Veď žiadna princezná sa jeho víle nevyrovná. Ktorá má také biele ruky, také modré oči a taký veselý smiech? Ktorá sa trblieta ako lúč?
Pastier oviec, čo pod lesom hráš smutné piesne na píšťalu, rozprávaj nám o nej.