Karlštejnský ovčiak

Ako cisárovi službu ponúkol a sám dvoch diablov zahnal, aby ľuďom neškodili, ako bohato za to obdarovaný bol a vyvolený, aby kráľovské poklady strážil

Keď cisár Karol IV. dal postaviť neďaleko rieky Berounky medzi Hlbokým a Studeným dolom na vysokej skale hrad, zišlo sa na to mnoho ľudu z okolitých dedín, ktorí boli cisárovi povinní robotou, a potom takí, ktorých sem pozval sám cisár pre ich umenie alebo dobré remeslo. Keďže nemali kde bývať, postavili si pri ceste od brodu na Berounke niekoľko drevených búd. Cisár chcel, aby hrad bol nielen dobre postavený, ale aby sa nepodobal žiadnemu inému v krajine. Nešetrilo sa preto stavivom, múry paláca boli nevídané svojou silou a hradby obkolesovali skalu z viacerých strán. Hoci bol hrad zdanlivo nevysoký, bolo z neho dobre vidieť dolu k Berounke, aj na opačnú stranu. Dve mohutné vežovité stavby boli medzi sebou spojené drevenými mostíkmi a podobne pripojené k cisárskemu palácu. Dole pod nimi stálo purkrabstvo, na ktoré cisár dosadil karlštejnskeho purkrabiu.
„Musíš sa mi o hrad Karlštejn dobre starať, lebo sem znesiem to najvzácnejšie, čo táto krajina má. Nešetri preto na maliaroch, ktorí zdobia kaplnku, a dbaj, aby sa nikto nepovolaný nepotuloval po hrade,“ nariadil mu, keď sa prišiel pozrieť, ako práce pokračujú.
Cisársky palác už bol hotový, ale cisár stále nebol s niečím spokojný. Celé hodiny prechádzal po hrade a sám dohliadal na remeselníkov, aby vykonali dielo podľa jeho predstáv. Na niekoľkých vozoch dal doviezť na Karlštejn mnoho vzácnych kameňov, ktoré potom vsádzali do klenby v kaplnke a zdobili zlatým plechom. Čoskoro sa tu vyklenulo celé nebo posiate hviezdami.
„Daj mi silu, pane bože, aby som to dielo dokončil a celému svetu i všetkým ríšskym kniežatám ukázal moc a slávu tejto koruny.“
Cisár prosil nebo, ale nebál sa ani pekla. Na stenách vyrastali podivuhodné výjavy bitiek anjelov s diablami a dosiaľ nepoznanými príšerami. Kristus, obklopený siedmimi zlatými svietnikmi, hľadel zhora na ľudstvo zmietané vášňami, vojnami a zemetrasením. Sedemhlavý drak letel za okrídlenou ženou, a zrazu tu stojí vedľa na polmesiaci krásna pani ožiarená slnkom a pokojne hľadí dolu na každého, kto stanul v úžase a hrôze pred touto stenou.
Maliari pracovali dňom i nocou, aby cisárovi vyhoveli, pretože on sám to bol, kto im zadával jednotlivé obrazy a radil, ako by ich najlepšie zobrazili.
Karlštejn vyrástol a bolo tu mnoho čeľade. Panskí i robotní manovia sa striedali v službách a cisár nikomu nedoprial pokoja. Na hrad doviezol mnoho vzácnych klenotov, ktoré bolo treba dobre strážiť.
Medzi obyčajným ľudom sa o cisárovom novom sídle rozprávali čudné veci. Najviac ich desili správy o diabloch, ktorí sa vraj usadili na stenách kostola Panny Márie. Málokto z nich sa tam však dostal, pretože služba v cisárových izbách a kaplnke patrila iba popredným pánom a kanonikom, ktorí mali pri hradnej ceste aj svoj dom.
Ale stala sa nevídaná vec. Do hradnej studne sa dvakrát do roka napúšťala voda vo skale vytesanými štolami z potoka v Hlbokom dole, raz na jar a druhýkrát na jeseň. Toho roku na jeseň bolo veľké sucho a potok vyschol. Na Karlštejne sa začali obávať o vodu.
„Musíme šetriť vodou! Vo studni jej už ubudlo toľko, že kým slúžky vytiahnu jedno vedro vody pre kuchyňu, poriadne sa v drevenom kole natúpajú,“ sťažoval sa purkrabia pánom, ktorí v panskej izbe spokojne popíjali dobré víno. „Ty máš starosti o vodu a my zasa o mýto,“ smiali sa bujaro páni. „Predstav si, pán purkrabia, že sa vraj na mýte neďaleko Karlštejna objavujú diabli a naši ľudia sa boja tade s povozmi prejsť.“
„To nie je na smiech, milí páni!“ rozmrzene na to odpovedal purkrabia. „Keď sa to Jeho cisárska Milosť dozvie, bude s vami zle. Mali by ste sa pozrieť, či tam niekto nelúpi na vlastnú päsť a zbytočne našich ľudí nestraší.“
Ale páni už dosť popili a všetko im bolo na smiech. Jeden z nich mu zlomyseľne odpovedal:
„Ako vidím, cisár si vybral dobrého purkrabiu! Ten sa postará o všetko. Ale nemaj žiadne obavy, pane! My už si s tým diablovským mýtom nejako poradíme, ale ty ťažko doleješ do hradnej studne vody, ak nezaprší. Mal by si si vyprosiť pomoc všetkých svätých, lebo Ti nezostane nič iné ako nosiť vodu na hrad až z Berounky.“ Purkrabia mal zlosť, že sa vôbec dal s pánmi do reči. Dokiaľ bol cisár na hrade, všetci sa mu snažili vyhovieť a jeden druhého predbiehal v službe. Ale keď tu cisára nebolo, páni nevykonávali služby, ako mali. A preto musel často zasadať manský súd, aby vyriešil ich spory.
Lesy okolo hradu Karlštejna boli hlboké a ľudia chodili so svojimi vozmi len po cestách na to určených, pretože inde prejsť nemohli. Len čo sa niekde objavil zával stromov alebo vymletý breh potoka, museli si cestu opraviť sami.
Keď prišiel cisár Karol IV. so svojím sprievodom na Karlštejn, vítali ho fanfáry a purkrabia s pánmi mu vyšli oproti. Cisár mal rád to slávnostné privítanie a každý obrad dodržiaval. Len čo sa s pánmi pozdravil, vždy sa pýtal:
„Čo je nové na mojom Karlštejne?“
Pánom však tentoraz nebolo do reči. Rýchlo rozprávali, koľko práce kde remeselníci urobili, a nechali na purkrabiu, aby cisárovi povedal to najhoršie.
„Cisárska Milosť! Veľké sucho nás trápi, mám strach o vodu. V hradnej studni je jej už pomálo a musíme vodou šetriť.“
„To je zlé,“ povedal cisár, „ale azda pán boh dopraje zemi zasa vláhu a potoky sa znovu naplnia vodou. Potom aj naša studňa dostane toľko vody, koľko potrebujeme. Budeme sa za to modliť.“
Potom cisár prikázal, aby sa páni z doprovodu ubytovali, on že už nebude potrebovať žiadne služby. Purkrabia o diablovom mýte radšej mlčal a myslel si, nech si to múdri páni manovia sami s cisárom vybavia.
Cisár mal vo zvyku pred spaním sa dlho modliť a niekedy zaspal v kaplnke svätej Kataríny od únavy. Ale ráno zavčasu vstal a zasadol v cisárskej izbe, kde vždy pracoval a prijímal prosebníkov.
Toho dňa k nemu priviedli statného ovčiaka, ktorý chcel hovoriť iba s cisárom a dlho sa dožadoval vstupu do hradu. Keď ho konečne doviedli, padol na kolená a klobúk mädlil na prsiach.
„Čo si mi priniesol, ovčiaku?“ opýtal sa ho cisár. Páni mu povedali, že je to robotník Jeho Milosti, ktorý pasie na dvore ovce.
„Urodzený pane a cisár náš milovaný, prišiel som za tebou, aby som Ti ponúkol svoju pomoc,“ povedal ovčiak pevným hlasom, ako bol zvyknutý hovoriť na pastve. Páni, ktorí stáli okolo cisára, sebou mykli a chceli dať toho opovážlivca vyviesť z izby. Cisár však zdvihol ruku, aby mlčali.
„To je od Teba milé, ovčiaku! Som naozaj zvedavý, čím by si chcel Našej cisárskej Milosti pomôcť a byť užitočný, veď mám okolo seba toľko chrabrých a udatných pánov. Ale neboj sa, vstaň a hovor! Rád Ťa vypočujem a moji páni budú počúvať so mnou.“
Prívetivý hlas cisára Karola sa niesol izbou a ovčiak hneď ožil. Nemotorne vstal z kamenných dlaždíc, klobúkom oprášil kolená a vystrel sa. Bolo vidieť, že je peknej a urastenej postavy. Len ten starý a ošúchaný ovčí kožuch a kožené pomastené nohavice nevyzerali vedľa tých panských šiat najlepšie.
„Cisárska Milosť asi nevie, že sa neďaleko Karlštejna usadili zlí diabli a prepadávajú ľudí pri mýte. Každý sa tade bojí chodiť a mnohí z tých, čo mýtom prešli, sa už nevrátili. Keď mi dovolíš, ja sa sám na tých diablov vydám a vyženiem ich odtiaľ palicou.“ Cisár pozorne načúval a potom sa prísnym pohľadom pozrel po svojich manoch, ktorí stáli neďaleko dverí.
„Počuli ste, páni, toho obyčajného ovčiaka? Ja mu verím, že sa nebojí a pôjde sa biť hoci s celým peklom, len aby ľuďom pomohol. Ale Vás by som sa chcel opýtať, prečo ste mi o tom nepovedali? Dobre všetci viete, ako mi záleží, aby perla českej zeme, môj Karlštejn, bola bez ujmy. Nebyť ovčiaka, ani som nevedel, čo sa tu deje.“ Páni sa chceli všelijako vyhovárať, ale on ich nepripustil k reči a obrátil sa znovu k ovčiakovi.
„Ďakujem ti, že si mi prišiel ponúknuť pomoc. Rád ju od Teba prijmem. Dohovor sa s karlštejnským purkrabiom a ten Ti dá všetko, čo na to budeš potrebovať. Ak sa Ti to podarí, nebudem šetriť odmenou a všade dám rozhlásiť, ako si sa statočne zachoval.“
Cisár milostivo ovčiaka prepustil a obrátil sa na svojich manov, aby ich rázne napomenul. Purkrabia bol rád, že tomu unikol, a viedol ovčiaka k sebe na purkrabstvo, aby sa s ním porozprával.
„Ako to chceš urobiť, ovčiaku? Cisár Ti je milostivo naklonený a bude rád, ak sa Ti podarí diablov z mýta vyhnať.“
„Dlho som o tom rozmýšľal,“ začal rozvážne, „ale potreboval by som na to dva dobré kone a niekoľko vriec nevymlátenej hrachoviny.“
„Dobre, všetkého sa Ti dostane,“ povedal mu purkrabia. „Ale keď budeš s tými diablami jednať, mal by si sa ich opýtať, prečo v potoku Hlbokého dola nie je žiadna voda. Robí mi to veľké starosti.“
„Keď ešte pár dní počkáte, urodzený pane, určite bude pršať. Moju starú tetu už koľko dní lúpe v kolenách a to vždy prší. Ak mi na to ale zostane čas, rád sa tých potvor opýtam na vodu.“
Purkrabia prikázal paholkom, aby dali ovčiakovi dva pekné kone a nechali ho na komore vybrať niekoľko nových vriec. Do každého potom natlačili trochu hrachoviny a naložili ich na kone. Keď ovčiak odchádzal z hradu, každý sa za ním obzeral. Keďže bolo niečo málo po poludní a nikam nepospiechal, vydal sa rovno k tete. Tá už aj tak vyzerala oknom a ako ho uvidela na ceste, rýchlo otvárala vrátka na dvorček. Ešte ani neuviazal kone pod kôlňou, keď sa ho stará teta začala vypytovať: „Hovoril si s cisárom?“
„Hovoril, teto, rovnako ako teraz s vami,“ odpovedal jej ovčiak.
„To je dobre, chlapče, že si mal také šťastie. Ale maj sa pred pánmi na pozore, nikdy Ti nezabudnú, že si ich pred cisárom zahanbil. Nebyť teba, nič by sa nedialo a nikto by nešiel ľuďom pomôcť.“
Keď sa najedol, najprv mu pomohla urobiť zo štyroch vriec jedno veľké. Potom do neho znovu natlačili hrachovinu a z jednej strany zľahka zaviazali. Keď sa zmrákalo, naložil ovčiak na jedného koňa dve vrecia hrachoviny a na druhého to jedno veľké. S tetou sa rozlúčil a viedol oba kone po ceste k mýtu. So sebou si nevzal nič okrem starej kabely a poriadnej palice, ktorú ukryje vo veľkom vreci.
Než došiel k mýtu, na chvíľu kone zastavil a do všetkých vriec narobil nožom väčšie diery, aby bolo vidieť, čo v nich je. Potom sám vliezol do toho veľkého a palicou poháňal kone pred sebou. Mesiac vyšiel z mrakov a bolo vidieť ako vo dne. Neďaleko cesty bol vyschnutý potok, ktorý sa tiahol až do Hlbokého dola. Len čo kone prešli kúsok cesty, objavili sa pred nimi dve príšery. Obe mali ruky aj nohy, ale na ich koncoch veľké zahnuté pazúry a celé boli porastené srsťou. Ovčiak vykúkal dierou z vreca a všetko videl ako na dlani. Nebolo pochýb, že to sú dvaja diabli, o ktorých sa všade toľko hovorilo. Jeden z nich sa pýtal druhého: „Čo to tu ide?“
„Veď nevidíš, že ide kôň za koňom a nesú plné vrecia na chrbte!“ hovoril ten druhý a postavil sa do cesty.
„Ale kde majú vozataja? Veď nejdú len tak sami?“ čudoval sa zasa ten prvý.
Keď ohmatali vrecia, spoznali, že v nich šuští hrachovina. Niečo zrniek sa pritom vysypalo na zem. Jeden ich pozbieral a hneď zjedol.
„Brate, toto by bolo dobré na zjedenie. Pusťme sa do toho, keď inú korisť nemáme.“
Z prvého koňa stiahli dve vrecia a každý si sadol k jednému. Ovčiak ani nedutal, len sa pozeral na tých dvoch, ako sa napchávajú hrachovinou. Netrvalo dlho a obe vrecia boli prázdne. V tej chvíli sa vrhli na ďalšie, aby ho tiež zjedli. Ovčiak už dlhšie čakať nemohol, vyskočil z hrachoviny a každého poriadne pretiahol palicou. Keďže mal dobrú ranu, trafil oboch. Diabli s ochkaním padli na zadok a držali sa za hlavu. „Prečo ten mul toľko kope?“ čudoval sa ten hlúpejší, ale ten múdrejší mu tentoraz nevedel odpovedať.
Zato ovčiak sa do nich pustil a mlátil ich hlava-nehlava, že nevedeli, na ktorú stranu by mali uhnúť.
„Ja Vám dám mula, Vy potvory!“ kričal na nich ako na lesy. „Kdeže Vás prosil, aby ste mi zjedli toľko hrachoviny? Keď ste sa na mojom tak dobre pochutnali, teraz sa budeme spolu vyrovnávať.“
Diabli boli takí najedení, že sa im ani hnúť nechcelo, nieto ešte aby s niekým zápasili. Preto ten múdrejší vraví:
„Ak odtiaľto neutečieš, zjeme Ťa tiež. Ja už mám zasa hlad.“
„Toto na mňa neplatí, chlapci! So mnou sa hrať nebudete, ja mám na strach urobené. Zadarmo som nevezol dve vrecia hrachoviny, aby ste mi ich zjedli. A ešte sa mi chcete vyhrážať? Najlepšie bude, keď sa odtiaľto presťahujete zasa tam, odkiaľ ste prišli. Za mnou ide so svojimi ľuďmi sám náš cisár a ten si už s diablami vie poradiť. To mi verte!“
Ako to tie pekelné potvory počuli, dali sa do veľkého náreku a prosenia.
„Milý pane, my Ti nechceli škodiť ani tvojmu cisárovi. Len nám povedz, ako môžeme škodu nahradiť, a pôjdeme.“
Ovčiak videl, že sú tou hrachovinou tak napchatí, že by ich ľahko prebil. Brucha mali nafúknuté až do prasknutia, sotva stáli na nohách.
„Keď mi poviete, kam sa stratila všetka voda z nášho potoka, pustím vás. Ja som sa nikdy nebil s tým, kto mi nie je rovný silou.“
Diabli boli radi, že sa nechce biť, a viedli ho do lesa ku skale, o ktorú bol opretý veľký balvan. Spoločnými silami ten balvan odvalili a zo zeme vytryskol prúd vody tak mocný, že čoskoro naplnil vyschnuté koryto potoka. Skôr než sa ovčiak zmohol na slovo, obaja diabli sa vrhli na vodu a pili a pili. Hrach im v bruchu napučal a než sa nazdal, puknuli ako dva žalude.
„To si pekne pomohli,“ povedal ovčiak, „aspoň mi ušetrili prácu.“
Jedného po druhom odvliekol do lesa a zahrabal, aby nekazili vodu. Keď videl, že prameň vody v skale je vydatný, šiel ku koňom a vrátil sa s nimi domov.
Druhý deň vzal ovčiak prázdne vrecia od hrachoviny aj tie dva kone a vydal sa hore na hrad povedať cisárovi, ako pochodil. Len čo sa objavil v bráne, vítal ho purkrabia veselo:
„Vieš už, ovčiaku, že nám zasa tečie voda do studne? A ani kvapka ešte z neba nespadla.“
„Ako by som nevedel, urodzený pane!“ usmial sa ovčiak. „Veď tí dvaja diabli zavalili prameň balvanom, a preto žiadna voda v potoku nebola. Ale od noci je to inak. Neboj sa, v potoku už bude vždy vody dosť.“
Keď ovčiaka priviedli k cisárovi, všetko mu povedal, ako s diablami bojoval a hrozil im, a ako sa šťastne vrátil.
„Si poctivý, ovčiaku, a verný! Do smrti Ti toho nikdy nezabudnem. Keď budem zasa potrebovať Tvoju pomoc, sám Ťa dám zavolať. Dobre viem, že ma nikdy nesklameš.“ Cisár ho bohato obdaroval a dal mu do užívania jeden z dvorov, čo mu všetci páni okrem purkrabiu závideli.
Keď potom cisár Karol IV. umrel, časy sa zmenili a na Karlštejne bývalo nadmieru veselo. Divoké pitky a hony sa striedali jedny za druhými. Zlato a drahé kamenie i iné klenoty nedali pánom pokoja, a preto o ne obierali nového kráľa, kde mohli. Ale cisár vraj pred koncom svojho života zavolal k sebe karlštejnskeho ovčiaka a dal mu do opatery veľký poklad. Ovčiak ho odniesol do lesov a neďaleko jednej studničky uložil do zeme. Odvtedy obchádza za mesačných nocí okolo hradu Karlštejna, ako mu cisár prikázal, a za sebou namiesto psa vodí na reťazi veľkého barana, ktorý má každú nohu ako štvrť vrtele. Pri studničke ho vždy napojí a napasie. Chodí vraj tade v lete i v zime a každý zlý sa mu radšej vyhne, pretože so sebou nosí silnú palicu. Sivé vlasy pokrýva roztrhaný klobúk, ale starý ovčiak dosiaľ chodí vzpriamene a každému sa odhodlane postaví, kto by chcel ublížiť Karlštejnu, perle českej zeme.