Hrdina Gran Bracun - Rozprávka o zlom drakovi

Tam v údolí Gadertalu nebol život nikdy ľahký. Práca bola ťažká, úroda skromná, v zime hynuli domáce zvieratá, neraz aj ľudia. K tomu občas ťahalo okolo vojsko križiackej výpravy a žiadalo od sedliakov zásoby. Najhoršie však bolo, že odvliekali mladých mužov a nútili ich vydať sa s nimi do diaľok proti neveriacim.
Všetko sa ešte zhoršilo, keď do toho kraja priletel strašný, zlý drak, ktorý sa usadil v jaskyni skalnej steny pohoria Kreuzkofel. Ten drak potom zlietaval do údolia, kde ľuďom kradol ovce a kozy, svojím plameňom spaľoval úrodu aj drevené chyže. Občas sa našiel odvážny muž, ktorý si obliekol pancier a prilbu, mečom sa opásal a vydal sa ku Kreuzkofelu, aby draka zabil. Žiadny z nich sa však nikdy živý nevrátil. Drak bol príliš veľký, mal pevné šupiny na svojom tele a dokázal chrliť oheň.
Tam v tom údolí žil aj chlapec menom Gran Bracun. Jeho otca odvlekla križiacka výprava, nech s nimi šíri ich vieru, získa slávu aj korisť. Roky ubiehali, ale jeho otec sa už nikdy nevrátil. Tak žil Gran Bracun so svojou matkou v malej chyži a darilo sa im skôr zle ako dobre. Mali stádo oviec, ktoré pásli, a z ich mlieka a vlny žili. Drak im občas nejakú uchmatol, čo ich život robilo ešte ťažším.
Jedného rána opäť vstali, trochu mlieka si nad ohňom ohriali a vypili a chystali sa vyhnať svoje ovečky na pašu. Vtom sa vo vzduchu ozvalo šumenie krídel a objavil sa drak. Ako prvú chytil jednu ovcu a zhltol ju. Gran Bracun sa ponáhľal do chyže, vyniesol ťažký luk svojho otca a šíp. Pokúsil sa ho napnúť, ale na to mu sily nestačili.
„Matka, napni ten luk a zastreľ draka,“ zavolal.
„Toto dokázal len tvoj otec, synak, ja som na to príliš slabá. Možno raz ty, až dorastieš na muža,“ odpovedala mu matka.
Gran Bracun zahrozil päsťou do vzduchu:
„Zlý draku, raz vyrastiem a napnem ten luk. Potom prídem, aby som ťa zabil.“
Vtom sa už na nich drak vrhol. Sálal oheň, hubil ovečky a nakoniec im aj chyžu zapálil. Gran Bracun schmatol luk aj šíp a s matkou utekali o život dolu údolím. Tam sa im nakoniec podarilo ukryť pred drakom v malej jaskyni. Tak vyviazli so životom.
Keď drak odletel, zišli dolu z hôr do mesta, kde hľadali obživu. Matka dostala miesto ako slúžka a syn jej pomáhal. Sotva však trochu povyrástol, ťahala opäť krajom križiacka výprava a Gran Bracun musel ako vojak ísť s nimi.
„Môj otec sa z vojny nevrátil, ale ja sa určite vrátim, matka.“ Tak ju Gran Bracun utešoval.
Uplynuli tri roky. Údolie Gadertalu už bolo vyľudnené, pretože zlý drak vzal ľuďom možnosť obživy. V biede títo sedliaci teraz živorili pod horami. Jedného dňa sa ozvalo dunenie konských kopýt a rinčanie zbroje. To sa vracala tá istá križiacka výprava. Bol to len malý zvyšok kedysi slávneho a početného vojska, ale vojaci mali krásnych koní aj zbroj. Medzi nimi cválal na svojom nádhernom belkovi aj Gran Bracun. Odetý bol v zdobenom pancieri a nejaké peniaze si tiež prinášal.
Sotva sa s matkou aj susedmi privítal, hneď sa ich pýtal, prečo živoria tu v údolí a nežijú na svojich pasienkoch v horách? Dôvod bol stále ten istý, onen zlý drak.
„Prines mi, matka, ťažký luk môjho otca a šíp s kalenou špicou. Vydám sa do hôr a zabijem draka.“
Matka presviedčala syna. „Z vojny živý si sa vrátil a hneď znovu chceš dať svoj život v stávku? Mnohí sa vydali draka zabiť, ale žiadny z nich to nedokázal. Všetci zahynuli.“
„Nechcem, aby ste žili ako sluhovia tu v meste. Zabijem draka a všetci sa vrátime do nášho údolia, kde budeme slobodne žiť podľa spôsobu našich predkov.“ Tak rozhodol Gran Bracun, vzal ťažký luk, na koňa sa vyhupol a vydal sa údolím Gadertalu smerom nahor.
Drak začul zvonenie konských kopýt a vylíezol z jaskyne. Keď zazrel jazdca na koni, len pohŕdavo naňho zavolal:
„Prišiel si sa dať zožrať, ako všetci pred tebou. Tak len poď, už som hladný.“
Gran Bracun zosadol z koňa, plesol ho po stehne, aby odbehol nabok, a pokojne kráčal proti drakovi.
„Neprišiel som sa dať zožrať. Už dlho tu hubíš naše stáda a spaľuješ chyže. Prišiel som, aby som ťa zabil!“
„Aké je tvoje meno, ty červ, že sa opovažuješ postaviť predo mňa?“ zaskrehotal drak.
„Som Gran Bracun, ten, ktorý pred tebou ako chlapec s matkou musel utekať. Vtedy som ti sľúbil, že sa vrátim.“
„Gran Bracun?“ podivil sa drak. „Často som od ľudí počúval toto meno. Že ten raz príde, aby ma zabil. Myslel som, že to bude obor alebo iný drak. Ty si pritom len obyčajný človek, ako všetci tí hlupáci pred tebou. No, prišiel si si po smrť, tak ju aj dostaneš.“
Drak sa začal zhlboka nadychovať, aby naňho mohol vypustiť oheň. V tej chvíli Gran Bracun priložil šíp na tetivu, pažami dospelého siláka napol ťažký luk a zamieril drakovi na srdce. Skôr než ten mohol vypustiť prúd ohňa, zasvišťal šíp vzduchom. Kalená špica prerazila šupiny a zmizla v jeho tele. Oheň z draka vyšľahol, no nie z jeho tlamy, ale na všetky strany, keď sa jeho telo rozletelo. Len horiace a dymiace kusy sa z neho všade navôkol váľali.
Gran Bracun priviedol horalov späť do ich údolia. Tam si postavili nové domčeky a žili potom šťastne a žijú tam až dodnes. Keď on potom zostarol, dokázal ťažký luk napnúť jeho syn, ktorý bol silákom po otcovi. Tak to šlo po všetky časy a žiadny drak sa už nikdy do údolia Gadertalu neodvážil.
Na ostatných ľudí sa po rokoch zabúda, nie však na toho, ktorý kedysi draka zabiť dokázal. Tak po dnešné časy všetci v tom údolí vedia, že silák a hrdina, ktorý za nich nasadil život a domov ich späť priviedol, sa volal Gran Bracun.