O lietaní

Uprostred dvorčeka neďaleko senníka stál kôl a na samom vrchole bol drevený domček, ktorý mal na každej strane malé okienko. Z jedného sa práve pozeral ocko holub.
„Myslím, mamička,“ povedal, „že je už načase naučiť naše deti lietať.“

„Ja neviem, ocko,“ odpovedala mu mamička, „nie je ešte skoro?“

„Ale kdeže. Hneď zajtra začneme,“ rozhodol ocko.

A tak s prvým kikiríkaním kohúta zobudil svoje deti a oznámil im, že dnes začnú s lietaním.

„Ale ocko,“ povedal ten najmenší, „veď sme ešte malí.“

„Pírko,“ oslovil najmladšieho synčeka, „ste malí, ale vaše krídla sú už dosť silné.“

„Ale ocko,“ začal zase Pírko, „nebolo by lepšie nechať to na inokedy?“

„Čo môžeš urobiť hneď, neodkladaj na zajtra,“ povedal mu ocko a začal svoje deti stavať do radu.

„Ty pôjdeš ako prvý,“ určil najmladšieho Pírka.

„Kdeže,“ zľakol sa Pírko, „ja počkám.“ Postavil sa až na koniec radu.

Prvé holúbä došlo až na okraj, roztiahlo svoje krídelká a skočilo. Mávalo a mávalo, ale aj tak bolo jeho pristátie trochu tvrdé.

„Au,“ povedalo, keď žuchlo do trávy.

„No, vidíš, synak, ako ti to pekne išlo,“ pochválil ho otec holub. „Len viac mávajte krídlami,“ obrátil sa na ostatných v rade. Úplne na konci sa krčil Pírko.

„Možno si ma nevšimne,“ hovoril si potichu. „Možno na mňa zabudne,“ utešoval sa, ale nebolo mu to nič platné. Všetci pred ním už leteli a teraz bol na rade on.

„Jéj,“ povedal, keď sa pozrel dole. „To je ale výška.“

„Si vták,“ pripomenul mu ocko, „tak ťa nemôže nejaká výška odradiť.“ Ale mohla. Pírkovi sa z toho zatočila hlava.

„Nedokážem to,“ začal fňukať.

„Neboj sa,“ chlácholil ho ocko. „Nahor nepoletíš a dole ťa nájdeme.“ Zasmial sa vlastnému vtipu, ale Pírkovi to vtipné neprišlo. Bál sa, až mu z toho nôžky zdrevenaveli. Nemohol sa pohnúť z miesta.

„No nič,“ povedal ocko. „Zajtra je tiež deň.“ Potľapkal Pírka po chrbte.

Pírkovi v tú chvíľu spadol kameň zo srdca. Dnes sa už lietať nebude. Ale čo zajtra?

Až do večera vonku poletovali malí holúbkovia, len ten najmenší zostával doma. Rozmýšľal, ako sa zajtrajšiemu lietaniu vyhnúť.

„Jaj, jaj,“ začal hneď ráno nariekať.

„Čo ti je, Pírko?“ spýtala sa ho mamička.

„Bolí ma bruško… a aj hlavička,“ povedal. Samozrejme ho nič nebolelo, ale nenapadlo ho nič iné. Hlavne aby nemusel lietať.

Mamička ho uložila do postieľky.

„Tak kdeže je náš malý Pírko?“ spýtal sa ocko. „Je čas.“

Ale keď videl, ako veľmi je Pírko chorý, nenútil ho. Pírko si vydýchol.

Pírko preležal v posteli pár dní. Medzitým sa všetci jeho súrodenci naučili lietať, a tak trávili veľa času vonku.

„Kdeže je Pírko?“ pýtali sa ostatné zvieratká z dvorčeka.

„Je, úbožiatko, chorý,“ hovorili holúbkovia.

A tak sa zvieratká schádzali pri kôle, volali na Pírka a želali mu skoré uzdravenie.

„Vidíš, ako ťa majú všetci radi?“ hovorila mu mamička.

Pírkovi začalo byť smutno. Bol stále sám a pritom bolo vonku toľko kamarátov.

Jedného dňa, keď bol doma len s mamičkou, stalo sa niečo strašné. Mamička spadla a zlomila si krídlo.

„Ach,“ vzdychla si od bolesti. „Čo teraz budem robiť? Ocko je s deťmi niekde vonku a ja lietať nemôžem.“ Pozrela sa na svojho najmladšieho.

„Ja?“ spýtal sa neveriacky Pírko. „Ja predsa neviem lietať.“

Ale keď videl, ako mamička trpí, vstal z postieľky a rozhodol sa, že aspoň zavolá niekoho na pomoc. Vyšiel z domčeka a rozhliadol sa. Nikde nikto.

„Pomoc!“ zvolal. Ale kupodivu nebol nikto, kto by ho počul. Zvieratká bývali všade okolo, ale dnes tu nebolo žiadne.

„Musím letieť, musím letieť,“ opakoval si pre seba. Ale stále nič.

„Jaj, jaj,“ zanárikala mamička.

Len čo ju Pírko začul, roztiahol krídelká a skočil. Najprv letel dole, ale ako tak myslel na mamičku, začal mávať krídlami rýchlejšie a tým sa vznášal vyššie a vyššie. Nemohol veriť, že naozaj letí. Ale letel. Letel nad dvorčekom, letel nad chalupou, vyletel až nad stromy. Náhle zazrel ocka aj ostatných. Rýchlo im povedal, čo sa stalo.

Doma, keď sa ocko o mamičku postaral, prišiel k Pírkovi.

„Si statočný chlapec,“ povedal mu. „Dobre viem, že si sa lietania bál. Tiež viem, že len preto si bol chorý. Ale keď si sa bál o mamičku, zabudol si na vlastný strach a objavil si v sebe skrytú odvahu.“ Ocko bol na Pírka taký hrdý, že kohokoľvek stretol, tomu to všetko rozprával.