Čarovný kôň

Otec zomrel a nič iné svojmu chlapcovi nezanechal okrem meča. S tým sa vydal Jurko do sveta hľadať službu. Raz stretol starého muža, ktorý bol na jedno oko slepý a na to druhé tiež príliš dobre nevidel, a ten sa ho opýtal:
„Kam ideš, chlapče?“
„Do služby,“ odvetil Jurko.
„Práve niekoho potrebujem, nechceš ísť pásť moje ovce?“
To sa Jurkovi páčilo, a tak ho starec vzal so sebou. Keď prišli k stádu, starec povedal:
„Len sa chráň vstúpiť do lesa, lebo žiadny môj paholok sa odtiaľ živý nevrátil.“
Jurko sa nejaký čas držal od lesa ďalej, ale potom si pomyslel:
„Musím sa raz predsa pozrieť, čo tam je, čo by mi mohlo uškodiť, mám skvelý meč.“
Sotva Jurko vstúpil do lesa a obzeral si tú veľkú krásu naokolo, vrútil sa naňho trojhlavý drak a zareval:
„Ha, človiečik, sem si prišiel? Žiadny vtáčik sa neodváži poškvrniť môj les svojou prítomnosťou! Želáš si byť aj so svojimi ovcami spálený? Vyzývam ťa na boj alebo zápas, čo by si radšej?“
„Zápas,“ povedal Jurko.
Tak ho drak schmatol a zarazil až po kolená do zeme. Ale Jurko chytil svoj meč a jednou ranou zrazil drakovi všetky tri hlavy. Dračie hlavy potom pozbieral, doniesol ich domov a narazil jednu po druhej na koly v plote.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa starec, ktorý zle videl.
„Ale, tri hlavy jedného capa, ktorého som zabil v lese.“
„Chlapče, zle by sa ti mohlo vodiť v tom lese, už tam nikdy nechoď!“
Ale na druhý deň hnal Jurko s chuťou ešte hlbšie do lesa, tam bolo ešte tajomnejšie a krajšie. Zrazu naňho prišiel šesťhlavý drak.
„Ha, človiečik, ani vtáčik do nášho lesa nezaletí a ty si ho aj so svojimi ovcami poškvrnil a môjho brata si zabil! Musíš so mnou zápasiť alebo sa biť, čo by si radšej?“
„Zápasiť,“ povedal Jurko.
Tak ho drak schmatol a zarazil až po pupok do zeme. Ale chlapec vytasil svoj meč a jednou ranou zrazil drakovi všetkých šesť hláv. Dračie hlavy potom pozbieral, doniesol ich domov a narazil jednu po druhej na koly v plote.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa starec.
„Ale, šesť hláv jedného capa, ktorého som zabil v lese.“
„Chlapče, zle by sa ti mohlo vodiť v tom lese, už tam nikdy nechoď!“
Deň nato mal Jurko ešte väčšiu chuť a hnal stádo ešte hlbšie do lesa, kde to bolo ešte tajomnejšie a podivuhodnejšie. Tu naňho prišiel deväťhlavý drak:
„Ha, človiečik, ani vtáčik do nášho lesa nezaletí a ty si ho aj so svojimi ovcami poškvrnil a mojich bratov si zabil! Musíš so mnou zápasiť alebo sa biť, čo by si radšej?“
„Zápasiť,“ povedal Jurko.
Tak ho drak schmatol a zarazil až po plecia do zeme. Ale Jurko ešte mohol mávnuť svojím mečom a jednou ranou zrazil drakovi všetkých deväť hláv. Dračie hlavy potom pozbieral, doniesol ich domov a narazil jednu po druhej na koly v plote.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa starec.
„Ale, deväť hláv jedného capa, ktorého som zabil v lese.“
„Chlapče, zle by sa ti mohlo vodiť v tom lese, už tam nikdy nechoď!“
Ale nasledujúceho dňa hnal Jurko ešte hlbšie do lesa a tam vám bolo ešte tajomnejšie a očarujúcejšie. Zrazu sa naňho vyrútil dvanásťhlavý drak.
„Ha, človiečik, ani vtáčik do nášho lesa nezaletí a ty si ho aj so svojimi ovcami poškvrnil a mojich bratov si zabil! Musíš so mnou zápasiť alebo sa biť, čo by si radšej?“
„Biť sa,“ povedal Jurko, lebo sa bál, že by ho tento drak zarazil do zeme až po hlavu a potom by už nemohol použiť svoj meč.
Tak sa drak rozohnal svojím mečom tak mocne, že chlapec odletel celých dvanásť siah ďaleko. Teraz však bol na rade Jurko a jedným mávnutím zotal drakovi jedenásť hláv, ale skôr ako mu odťal aj tú dvanástu, tých jedenásť mu znova narástlo. Keď potom tých jedenásť naraz odťal, dorástla tá dvanásta, a tak to šlo až do večera.
Až pri západe slnka stratil drak svoju silu a chlapcova sila narástla, a tak mu odsekol všetkých dvanásť hláv naraz. Keď prišiel domov, narazil tých dvanásť hláv na koly v plote ako tie predošlé a už žiadny prázdny kôl nezostal. Tu sa starec opýtal:
„Čo to tam máš?“
„Ale, dvanásť hláv jedného capa, ktorého som zabil v lese.“
„Chlapče, zle by sa ti mohlo vodiť v tom lese, už tam nikdy nechoď!“
Ale teraz bola Jurkova chuť a zvedavosť najväčšia.
„Čo by tam asi mohlo ešte byť?“ pomyslel si a nasledujúceho rána šiel ešte hlbšie. Tam vám bolo ešte krajšie a tajomnejšie. Tu uvidel v diaľke dom a pri ňom stála starenka chudá ako prútik. Šiel k nej a priateľsky ju pozdravil.
„Len poď ďalej,“ zvala ho starenka a zaviedla ho do komory, kde ležal mŕtvy chlapec.
„To je môj najmladší syn, ktorého si zabil ako prvého.“
Potom šli do inej komory:
„Tu leží jeho starší brat, ktorého si zabil ako druhého.“
Šli do vedľajšej izby:
„Tu leží starší brat tamtých, ktorého si zabil ako tretieho.“
A potom šli do ďalšej komory:
„Tu leží môj najstarší syn, ktorého si zabil ako posledného.“
Potom starenka otvorila ďalšie dvere a povedala:
„A táto komora je pre teba!“
A chcela Jurka schmatnúť, ale chlapec pozdvihol svoj meč a zrazil ju v okamihu k zemi, no napriek tomu ju nedokázal, hoci do nej sekal, ako chcel, zraniť a starena sa mu smiala a vysmievala. Keď si Jurko unavil pravú ruku, vzal meč do ľavej ruky.
„Zadrž!“ začala napokon starena kričať od hrôzy „Nesekaj, ja ti poviem o liečivom prostriedku, ktorým môžeš oči toho starca vyliečiť.“
„Tak hovor, ale rýchlo!“ zvolal Jurko a meč držal nad jej hlavou.
Starena sa triasla a povedala:
„Za domom stojí vysoký strom a v jeho koreňoch leží balvan a pod ním ropucha, tým ropuším hnisom trikrát potri starcovi oči a potom mu tú ropuchu rozbi o čelo, hneď bude vidieť.“
„Je to všetko?“ opýtal sa Jurko.
„Áno,“ odvetila čarodejnica.
Sotva to dopovedala, nechal Jurko svoj meč dopadnúť a jej hlava sa skotúľala na zem. Potom kopal pod tým stromom a pod balvanom našiel ropuchu a ponáhľal sa s ňou domov. Tam potrel tým slizom starcovi oči a potom mu ropuchu roztrieštil o čelo, až sa rozprskla na tisíc kúskov a starec v tú ránu videl tak jasne ako kedysi. Z roztrieštenej ropuchy však vyskočil von škriatok a povedal:
„Ďakujem ti, že si ma vyslobodil! Tá stará čarodejnica ti nepovedala všetko, ja som bol v tej škaredej ropuche uväznený, aby som strážil pod tým balvanom ukryté nesmierne dračie poklady.“
S týmito slovami škriatok zmizol v skalnej štrbine. Jurko sa išiel pozrieť k stromu a naozaj tam objavil poklad.
„Nechaj ten poklad tam,“ povedal mu starec „ten môžeš vyzdvihnúť kedykoľvek. Ja ti dám drahocennejšiu vec, pretože si mojim očiam vrátil svetlo, ktoré mi čarodejnica vzala. Vezmi si z mojej stajne koňa a s ním choď do sveta, kým si ešte mladý.“
Ale ten kôň nebol obyčajný, mal osem nôh a bol prekrásny, no to najlepšie na ňom bolo, že vedel rozprávať a oplýval veľkou múdrosťou. Jurko mal veľkú radosť, nasadol na koňa a vydal sa do sveta.
Keď prešli kúsok cesty, uvidel Jurko ležať na zemi medené pierko.
„To zdvihni,“ povedal mu kôň.
Jurko to urobil, a keď kúsok cesty zase prešli, ležalo na zemi strieborné pierko a o kúsok ďalej zlaté. Obe pierka na koňov pokyn zdvihol a uschoval.
Za nejaký čas dorazili do veľkého mesta, v ktorom býval kráľ. Jurko šiel na kráľovský dvor a pýtal sa, či nepotrebujú paholka, rád by sa so svojím koňom zamestnal. Kráľ ho najal.
Po nejakom čase usporiadali veľký lov a Jurko ulovil veľké množstvo zveri, lebo dokázal byť so svojím koňom všade prvý. To sa kráľovi tak veľmi páčilo, že si chlapca pred ostatnými sluhami obľúbil, až tí na neho začali nesmierne žiarliť a mysleli len na to, ako by mu mohli uškodiť.
Jurko kráľovi daroval to medené, strieborné a zlaté pierko. Tu šli jedného dňa ostatní sluhovia ku kráľovi a povedali:
„Ten mladý sluha sa nechal počuť, že by preňho bola hračka obstarať tie tri vtáky, z ktorých tie pierka pochádzajú.“
Kráľa hneď premohla túžba mať tie krásne vtáky, dal si mládenca zavolať a povedal mu:
„Ak mi do troch dní tie vtáky neobstaráš, prídeš o hrdlo!“
Tu Jurko posmutnel a nevedel si pomôcť. Keď vošiel do stajne, opýtal sa ho jeho kôň:
„Prečo si taký smutný?“
Tak mu Jurko všetko vyrozprával.
„Choď ku kráľovi,“ povedal kôň „a požiadaj ho o medenú, striebornú a zlatú klietku na vtáky.“
A keď tie tri klietky mali, kôň pokračoval:
„Teraz na mňa nasadni a pôjdeme do polí.“
Keď tam dorazili, kôň povedal ďalej:
„Teraz zavolaj na všetky štyri svetové strany: Vtáci sem!“
Sotva to Jurko urobil, priletelo zo všetkých strán množstvo vtákov. Bol medzi nimi aj vtáčí kráľ a pýtal sa chlapca, čo rozkazuje.
„Môžeš mi povedať, kde nájdem tri vtáky, z ktorých sú tieto pierka?“
„Tie pierka nepatria nikomu v mojej ríši,“ odvetil vtáčí kráľ:
„Ale opýtam sa svojho ľudu, či o nich niekto nevie.“
Ale žiadny vták o nich nevedel podať správu.
„Nechýba niekto?“ opýtal sa vtáčí kráľ.
Keď sa teraz prepočítavali, chýbali traja vtáci, ktorí však práve veľmi unavení priletelí.
„Počuli sme volanie, ale nemohli sme priletieť skôr, lebo sme boli na samom konci sveta.“
Povedali tí traja a rozprávali o veľkej podivuhodnosti, ktorú videli, jeden o medenom drakovi, druhý o striebornom drakovi a ten tretí o zlatom drakovi, ako sa tí traja draci na slniečku vyhrievali a k tomu im do driemoty spievali krásni vtáci, jeden medený, druhý strieborný a ten tretí zlatý.
Toto Jurko počul s potešením a vtáčí kráľ tým trom prikázal, aby Jurkovi cestu na to miesto ukázali. Na svojom rýchlom koni tam bol za chvíľu, so svojím mečom tých drakov postupne pobil a tí čarovní vtáci sa potom dali ľahko chytiť.
Kráľ sa veľmi potešil, keď mu Jurko predsa len tie vtáky priniesol, a zaľúbil si ho ešte viac. Ostatní sluhovia boli ešte závistlivejší a neprajnejší a stále hľadali, ako by mu mohli uškodiť. Tu jedného dňa kráľovi nahovorili:
„Ten mladý sluha sa nechal počuť, že by preňho bola hračka obstarať svojmu pánovi krásnu morskú pannu.“
Kráľa hneď posadla nekonečná túžba mať takú krásnu ženu, dal si Jurka zavolať a povedal mu:
„Ak mi do troch dní neprivedieš krásnu morskú pannu, prídeš o hlavu. Avšak ak mi ju obstaráš, dám ti polovicu svojej ríše a svoju sestru za ženu.“
Tým posledným sa mládenec potešil, ale nad tým prvým, čo bola ťažká úloha, sa celý zasmušil. Tu sa ho opäť kôň pýtal, prečo je taký smutný, a on mu to vyrozprával.
„Choď ku kráľovi a vyžiadaj si bochník bieleho chleba a fľašu toho najlepšieho vína.“
A keď víno aj chlieb Jurko dostal, kôň pokračoval:
„Teraz na mňa nasadni a pôjdeme k moru.“
Keď tam dorazili, kôň povedal:
„Teraz polož chlieb a víno na breh, o chvíľu začne príliv a príde morská panna a ten chlieb bude jesť a to víno piť. Len čo sa to stane, musíš na ňu z úkrytu zavolať: Videná, chytená! Ale nesmie to byť skôr, kým nezje a nevypije, lebo to by bolo na nič a zmizla by hneď vo vlnách; ale zároveň to musí byť skôr, než sa nohami dotkne vĺn. Potom bude tvojimi slovami spútaná a musí ťa nasledovať.“
Tak to Jurko urobil, ako mu kôň poradil. Pomaly z mora prichádzala morská panna, najprv sa rozhliadala, načúvala, nakoniec vyšla z vody na breh, vzala chlieb a jedla, vzala víno a pila. V okamihu, keď sa vracala späť k moru, ozvalo sa zvolanie:
„Videná, chytená!“
Tu zostala celá strnulá a zosinelá stáť a kôň a Jurko vyskočili zo svojho úkrytu, pekne ju pozdravili a prosili ju, aby ich nasledovala, lebo sa má stať ženou ich kráľa. Panna šla, lebo musela, ale niesla v sebe veľkú zášť.
Keď kráľ morskú pannu videl, dvorne ju pozdravil a veľmi sa potešil, svadbu chcel sláviť čo najskôr. Ale morská panna naňho temne pozrela a povedala:
„Najprv mi musíš obstarať môjho žrebca a celý žrebčín.“
Tak si kráľ dal zavolať Jurka a povedal mu:
„Morskú pannu si mi priviedol, tak mi musíš priviesť ešte jej žrebca a žrebčín, inak prídeš o hlavu. Ale keď to všetko obstaráš, už nikdy nebudem od teba nič žiadať a dostaneš svoju sľúbenú odmenu.“
Jurko opäť posmutnel, a keď prišiel do stajne, kôň sa ho pýtal, čo mu chýba. A on mu rozprával o tej novej úlohe.
„Choď ku kráľovi a požiadaj ho o dvanásť byvolích koží a dvanásť libier smoly. Tie kože potom tou smolou zlep a prehoď cezo mňa.“
Keď sa tak stalo, kôň pokračoval:
„Teraz na mňa nasadni a pôjdeme k moru.“
Keď tam dorazili, povedal kôň:
„Teraz vezmi moju ohlávku a ukry sa, potom prilákam žrebca a budem s ním bojovať. Len čo uvidíš, že padol k zemi, tak pribehni a tú ohlávku mu nasaď.“
Sotva sa Jurko ukryl, kôň zadupotal a hlasno zaerdžal. V tom okamihu vybehol z mora statný čierny žrebec a z nozdier mu šľahali plamene. A začal sa boj, čierny žrebec prehryzával tie byvolie kože jednu po druhej, keď sa však dostal k dvanástej koži, padol vyčerpaním k zemi.
Tu pribehol Jurko a nasadil mu ohlávku.
„Teraz rýchlo odtiaľto!“ pošepol mu kôň.
Jurko sa naňho vyšvihol a čierny žrebec musel vstať a nasledovať ich. Žrebec mocne zadupotal a zaerdžal tak hlasno, že Jurka zamrazilo až do špiku kostí. Po nejakej chvíli, keď cválali preč, sa kôň Jurka opýtal:
„Pozri sa dozadu, vidíš niečo?“
„Vidím, ako sa dvíha mrak.“
„To sú kobyly, ak nás dostihnú, sme stratení, pošliapu nás.“
Tu zadupotal čierny žrebec ešte raz a divoko zaerdžal.
„Pozri sa dozadu, vidíš niečo?“ opýtal sa kôň Jurka.
„Vidím veľa koňských hláv.“
Tak cválali zo všetkých síl, a keď prebehli cez zámockú bránu, tu čierny žrebec po tretí raz zadupotal a zaerdžal. Čoskoro bol žrebčín tu a kobyly sa vrútili na nádvorie. Jurko rýchlo uviazal svojho koňa v stajni a ponáhľal sa ku kráľovi, aby mu priniesol správu, že jeho úlohu splnil. Kráľ sa potešil, ale morská panna sa pozerala ešte zlovestnejšie a strašnejšie ako predtým.
„Kým všetky kobyly nevydojíš a v ich vriacom mlieku sa nevykúpeš, tvojou ženou sa nestanem!“ povedala kráľovi.
Tu kráľ prikázal Jurkovi:
„Ihneď tie kobyly vydoj a mlieko nalej do veľkého kotla, ak to neurobíš, prídeš o život!“
„Kráľu,“ zvolal Jurko „tak držíš svoje slovo?!“
Celý smutný šiel do stajne a žaloval svojmu koňovi.
„Tak čo je to tentoraz?“ opýtal sa kôň.
A on mu to vyrozprával.
„Zaveď ma na dvor a hneď budeš môcť dojiť.“
Keď tak Jurko urobil, kôň svojou ľavou nosovou dierkou fúkol dych tak ľadový, že nohy tých kobýl primrzli, a tak ich mohol Jurko ľahko podojiť, lebo kobyly stáli pokojne ako jahniatka.
Keď bol kotol plný mlieka, rozložili pod ním oheň a keď sa mlieko varilo, kráľ sa celý roztriasol, lebo videl, že by ho takýto kúpeľ mohol stáť život. Tu morská panna zvolala:
„Nech sa najprv vykúpe ten sluha, ktorý mňa, môjho žrebca a môj žrebčín priviedol sem.“
Lebo Jurka nenávidela a chcela najprv zahubiť jeho.
„Áno,“ zvolal kráľ „len rýchlo vlez dovnútra!“
Chlapec si pomyslel:
„Teraz je so mnou koniec!“ bol celý skľúčený, a tak povedal „Dovoľ mi, pane, naposledy vidieť môjho koňa.“
Toto želanie mu bolo splnené. Keď mu koňa priviedli, povedal tento:
„Zaveď ma až ku kotlu a ničoho sa neboj.“
Tak to Jurko urobil a len čo do kotla vstúpil, zafúkal kôň ľavou nosovou dierkou ľadový dych, takže mlieko ochladil a kúpeľ bol veľmi príjemný. Jurko zvolal:
„Je to krása!“
Keď kráľ videl, že sa Jurkovi nič nestalo, dostal odvahu a povedal:
„Vylez von, teraz sa vykúpem ja.“
Sotva však bol Jurko vonku a kráľ vnútri a bol mu ten kúpeľ tiež príjemný, zafúkal kôň svojou pravou nosovou dierkou dych ohnivý a mlieko v kotle začalo v okamihu vrieť a kráľ v ňom úboho zahynul.
Tomu sa morská panna veľmi smiala a myslela, že jej mužom sa teraz stane Jurko. Ale ten šiel a oženil sa s kráľovou krásnou sestrou. Tá pyšná morská panna, ktorá ho chcela zahubiť, musela robiť na zámku slúžku.
Keď bol teraz Jurko pán a kráľ, povedal mu kôň:
„Ešte jednu službu pre teba môžem urobiť, nasadni na mňa a vezmi so sebou toho žrebca a všetky kobyly, privezieme ten dračí poklad.“
Tak Jurko priviezol tie nesmierne poklady, ktoré boli ukryté pod stromom. Keď sa tak stalo, povedal kôň:
„Teraz ma už nepotrebuješ.“
A zmizol, možno sa vrátil k tomu starcovi, svojmu pánovi. Morská panna, žrebec a kobyly však zostali v kráľovských službách a Jurko bol bohatý, mocný, šťastný a spokojný.