Štvorica vetrov

Bol raz jeden sedliak, mal ženu a boli veľmi chudobní. Ten sedliak bol taký krotký ako teliatko a žena taká zlá ako ľútá saň, neustále zlorečila svojmu mužovi a bila ho pre celkom malú príčinu.
Raz vyprosila tá zlá žena u suseda trochu žita na bochník a poslala svojho muža do mlyna, aby to žito zomlel, a mlynár mu to pre jeho chudobu dovolil. Keď sedliak zomlel, šiel domov. Vtom sa spravil taký náramný vietor, že mu v okamihu všetku múku z ošatky sfúkol.
Sedliak prišiel domov a rozprával žene, čo sa mu prihodilo; ale žena ho začala karhať a nemilosrdne biť, a bila ho, kým sa jej páčilo, a potom ho poslala k vetru, čo mu múku rozfúkol, aby mu buď zaplatil, alebo zasa toľko múky dal, koľko jej bolo v ošatke.
Sedliak celý uplakaný odišiel z domu, nevediac kade-kam, až prišiel do hustého lesa.
Tu ho stretla nejaká babička a pýtala sa ho:
„Kam ideš? Čo ťa sem priviedlo, kam zriedka vtáčik zaletí a zver zabehne?“
„Milá matka,“ odpovedal, „prišiel som, lebo som musel. Bol som v mlyne, zomlel som trochu žita, múku som vysypal do ošatky a šiel som domov; vtom sa v okamihu spravil taký náramný vietor, že mi všetku múku z ošatky sfúkol. Doma hovorím žene, čo sa mi prihodilo, a ona ma zbila a poslala k vetru, aby mi múku vrátil, alebo mi ju zaplatil. Teraz chodím a hľadám vietor a neviem, kde ho nájsť.“
„Poď za mnou,“ povedala mu babička, „ja som matka vetrov, ale mám štyroch synov: prvý je vietor východný, druhý poludňajší, tretí západný a štvrtý polnočný. A teraz mi povedz, ktorý vietor ti múku rozfúkol.“
„Poludňajší, matka,“ odpovedal sedliak.
Babička viedla starého ďalej do lesa a prišla s ním k nejakej chalúpke a povedala:
„Tu bývam, sedliak! Vylez si na pec a dobre sa zabaľ, moje deti už čoskoro prídu.“
„A prečo sa mám zabaliť?“ pýtal sa sedliak.
„Pretože môj syn, polnočný vietor, je veľmi studený; ľahko by si mohol zmrznúť.“
Potom sa začali babičkini synovia schádzať. Keď prišiel poludňajší vietor, zavolala babička sedliaka z pece a povedala svojmu synovi:
„Milý synu, poludňajší vetrík, je tu na teba žaloba. Prečo ubližuješ chudobným ľuďom? Tomuto sedliakovi si rozfúkal múku, ktorú niesol v ošatke; teraz mu ju zaplať buď hotovými peniazmi, alebo niečím iným.“
„Dobre, matka,“ odpovedal vietor, „ja mu tú múku zaplatím.“ Potom zavolal sedliaka a povedal mu: „Počuj, sedliak, vezmi si tento košíček, je v ňom všetko, na čokoľvek si pomyslíš. A keď sa ti niečoho zachce, buď peňazí, jedla, alebo nejakého nápoja, dobytka alebo na čokoľvek si spomenieš, tak len povedz: ‚Košíček, daj mi to a to!‘ a v okamihu ti to dá. Teraz choď domov, a tak máš svoju múku zaplatenú.“
Sedliak poďakoval vetru za košíček a šiel domov. Keď prišiel domov, dal žene košíček a povedal:
„Tu máš, žena, košíček; je v ňom všetko, čo sa ti páči; len ho požiadaj!“
Žena vzala košíček a povedala:
„Košíček, daj mi peknú múku na chlieb.“
A košíček jej hneď dal, čo chcela. Požiadala ešte o všeličo a košíček jej dával všetko v okamihu.
Po niekoľkých dňoch sa stalo, že popri sedliakovom dome išiel nejaký vzácny pán. Len čo ho sedliakova žena zbadala, povedala svojmu mužovi:
„Choď a pozvi ho k nám za hosťa, a ak ho sem neprivedieš, tak ťa napoly ubijem.“
Sedliak sa bál bitia od ženy, šiel pozvať toho dvorana k sebe na hostinu; a jeho žena medzitým nabrala v košíčku všelijakých jedál a nápojov, pripravila na stôl, sadla si k oknu, založila ruky a čakala, kým ten dvorán príde.
Keď ho sedliak na ceste dohonil a k sebe na hostinu pozval, čudoval sa tomu ten dvorán, smial sa a nechcel k nemu ísť, ale prikázal ľuďom, ktorých mal so sebou, aby k tomu sedliakovi išli a potom mu povedali, ako ich uctil.
Keď tí ľudia k sedliakovi prišli, veľmi sa čudovali, lebo súdiac podľa domu musel byť veľmi chudobný, a súdiac podľa jedál, ktoré boli na stole, zdal sa byť vzácnym pánom. Sadli si za stôl, jedli a pili a boli veselí; a vtedy si všimli, že gazdiná, keď niečo potrebovala, to od košíčka žiadala a košíček jej to všetko dával.
Ešte ani nevyšli z izby, poslali jedného zo svojich druhov, aby bez meškania dal urobiť taký istý košíček, a potom aby ho hneď priniesol k nim, tak aby si to ani sedliak, ani gazdiná nevšimli.
Druh hneď bežal a dal urobiť taký istý košíček, a keď ho priniesol, hostia sedliakov košíček tajne vzali a na jeho miesto postavili svoj a potom všetci odtiaľ odišli a rozprávali pánovi, ako ich sedliak uctil.
Gazdiná potom toho dňa k večeru všetky jedlá vyhodila von, lebo na druhý deň chcela navariť čerstvé.
Ráno prišla zase ku košíčku a žiadala, čo potrebovala, a keď videla, že jej košíček už nič nedáva, zavolala muža a povedala:
„Starý plesnivec, aký si mi to priniesol košíček? Zdá sa, že nám slúžil len načas. Choď zase k vetru a požiadaj ho, aby nám našu múku vrátil, a ak nie, tak ťa ubijem na smrť.“
Úbohý sedliak šiel opäť k vetru, a keď prišiel k tej babičke, jeho matke, sťažoval sa na svoju ženu.
Babička mu povedala:
„Počkaj tu na môjho syna, príde čoskoro.“
Čoskoro potom poludňajší vietor prišiel a sedliak mu začal žalovať na svoju ženu, a vietor mu povedal:
„Je mi ťa ľúto, starý, že máš takú zlú ženu; ale ja ti v tom pomôžem a žena ťa viac biť nebude. Tu ti dám bečku, a keď prídeš domov a tvoja žena ťa bude biť, vtedy sa postav za bečku a povedz:
‚Piati z bečky, bite moju ženu!‘ A keď jej dobre vymlátia, tak povedz: ‚Piati zasa do bečky!‘“ Sedliak vetru poďakoval a šiel domov, a doma povedal žene:
„Tu máš, žena, namiesto košíčka bečku.“
Žena sa na muža nahnevala a povedala:
„Čo mi je po tvojej bečke? Prečo si nepriniesol múku?“ A to povediac schmatla vidly a chcela svojho muža biť.
Sedliak sa hneď postavil za bečku a povedal:
„Piati z bečky, bite moju ženu, ako sa patrí!“ Tu hneď vyskočilo z bečky päť chlapov a začali sedliakovu ženu biť. Sedliak, vidiac, že jej dosť vymlátili, a ona ho začala prosiť, aby sa zľutoval, povedal:
„Piati zasa do bečky!“
Od toho času bola jeho žena krotkejšia. Potom začal sedliak o svojom košíčku rozmýšľať a mal svojich hostí v podozrení, či mu ho nevymenili. Radil sa o tom so svojou ženou, ako by svoj košíček opäť mohli dostať.
Žena mu na to povedala:
„Keď teraz máš takú zázračnú bečku, že sa môžeš vybaviť nielen s jedným človekom, ale aj s mnohými tisíckami, tak choď a toho dvorana vyzvi na súboj, a trvaj na tom, aby ti košíček vrátil.“
Sedliak to prijal za dobrú radu, šiel k dvoranovi a vyzval ho na súboj. Dvorán sa tomu sedliakovmu bláznovstvu smial, ani mu to nechcel odoprieť, a umienil si urobiť si z neho posmech, a preto mu prikázal, aby vyšiel na pole.
Sedliak vzal svoju bečku, šiel a čakal na pána. Pán vzal so sebou veľa ľudu, a len čo k sedliakovi prišiel, prikázal sluhom, aby tomu sedliakovi zo žartu poriadne natĺkli.
Sedliak, vidiac, že si z neho robia posmech, a keď ho už začali biť, rozhneval sa na dvorana aj na jeho ľudí a povedal:
„Hej, pane, prikáž, aby mi vrátili môj košíček, inak bude s vami všetkými zle!“ Ale vidiac, že ho biť neprestávajú, vykríkol:
„Po piatich na každého z bečky! Bite poriadne!“
Tu hneď vyskočilo z bečky na každého človeka po päť chlapov a začali ich všetkých nemilosrdne biť.
Dvorán sa bál, aby ho nezabili, a zavolal z plného hrdla:
„Sedliačik, prestaň, ja nariadim, aby ti vrátili tvoj košíček.“
Sedliak, ako to počul, vykríkol:
„Hej, hej, mládenci, všetci zasa do bečky!“
Tu hneď všetci chlapi nechali bitie a vliezli do bečky. Dvorán prikázal svojim ľuďom, aby košíček vrátili, a tí to hneď aj urobili. Sedliak vzal svoj košíček, odniesol domov a potom býval so svojou ženou veľmi spokojne a v pokoji.