Ospalý Janko

Bol jeden švec a mal syna, ktorého volali Ospalý Janko. Vyučil sa aj obuvníckemu remeslu a ako tovariš poslúchol otcovu radu a vydal sa do sveta na skúsenosť. Išiel celý deň a bol veľmi ospalý. Prišiel do hostinca, keď sa sotva začalo zmrákať, uvidel slamu pod prístreškom; i zvalil sa na ňu a slávne zaspal.
Podvečer prichádzali do hostinca mnohí furmani, vypriahali a zavádzali kone do stajne, lebo tu chceli prenocovať. Každý videl Janka, ako tu na slame rozvalený chrápe.
Ráno, keď furmani zapriahali, Ospalý Janko ležal ešte na slame pod prístreškom a ešte vydatne chrápal. I povedal jeden furman šibal ostatným:
„Viete čo, naložme toho sedmospáča a odvezme ho so sebou: ja mám na voze prázdne sudy, strčme ho do jedného, zapchajme ho a hoďme ho na voz!“ Ostatní furmani sa tomu nápadu smiali, zložili sud, strčili doň Janka, zabednili ho, hodili i s Jankom na voz a odišli.
Išli a prišli do veľkého lesa, a keďže sa z neho nemohli dlho dostať, poháňali kone. Pritom spadol sud s Jankom a nikto si to nevšimol, lebo išli prudko. Ležal Janko dlhú chvíľu dobitý v sude a začínalo mu byť horúco, lebo nevedel, čo sa to s ním deje a bude diať. Modlil sa a dierou od čapu vykúkal von.
I zazrie tu vysoký svah a po tom svahu svorku vlkov, ktorí idú priamo naňho. Jeho dušička zrazu bola maličká; skrčil sa a robil, akoby ho ani nebolo, ani nedýchal. Keď sa svorka vlkov k sudu prihnala, začal jeden po druhom čuchať; i vyli a kňučali, čuchajúc ľudský pach, a Janko sa potil smrteľným potom. Vtom jeden vlk strkal chvost ..... ako to už majú vo zvyku ..... dierou dovnútra, a Janko, keď to videl, myslel, že sa už priblížila jeho posledná hodinka. Ale čo, mal sa nechať zo sveta sprovodiť bez toho, aby sa bránil? Nehovorilo by sa o ňom, že bol slaboch a zbabelý ničomník? I nabral odvahu a ako veľký hrdina sa vzoprel, oboma rukami schmatol vlčí chvost, obe päste doň zaťal, celkom ako keby šlo o život. Vlk sa pravdaže nemálo zľakol a hneď ťahal späť; ale Janko držal ako pijavica, držal a nepustil. Vlk začal vyť, ostatní vlci sa poplašili, dali sa na útek a za nimi úbohý chytený vlk poklusával, ťahajúc so sebou sud i s Ospalým Jankom, ktorému bolo, akoby počul spievať všetkých svätých. Sud s nimi skákal sem a tam a nakoniec vrazil do mohutného kmeňa tak, že sa zrazu rozpadol.
Jankovi bolo, akoby na neho padali hory, a preto pustil vlčí chvost, mysliac si: pešo ako za vozom. On si naozaj myslel, že je už súdny deň; keďže by sa však bez neho nezaobišiel, myslel, že nemusí náhliť. Ako v Jiříkovom videní očakával, čo sa bude diať ďalej; ale nedialo sa nič a Janko ležiac na zemi zaspal.
Spal dlho; keď sa prebudil, pretieral si oči a zívajúc kráčal ďalej. Kráčal sem i tam, ale nevedel kam, lebo tu nebolo žiadnej cesty. I zazrel nevzhľadný domček a zamieril rovno k nemu. Vnútri uvidel pustovníka ..... lebo ten nevzhľadný domček bola pustovňa ..... ktorý ho láskavo privítal a hneď mu dal ovocie, aby sa občerstvil, a hovoril mu:
„Milý synu, vidím, že si zablúdil v tomto strašnom lese, a preto budeš hladný, jedz teda a posilni sa.“
Janko sa nedal núkať a jedol s chuťou, kým bolo čo. Medzitým rozprával pustovníkovi aj to, čo ho v lese stretlo, a pustovník sa divil a nakoniec mu povedal:
„Janko, Ty si dobrá duša, Ty budeš mojím dedičom; poď so mnou!“ Vzal ho pustovník za ruku, zaviedol ho do tmavého výklenku, kde bola v zemi vykopaná diera. „Toto je môj hrob.“ povedal pustovník a ukázal na jamu ..... „Ja umriem o tri dni. Ostaň u mňa dvakrát tri dni, aby si mi zatlačil oči a pomodlil sa pri mojej mŕtvole a tu ju pochoval. Nežiadam to od Teba zadarmo.“
Potom išiel a priniesol odkiaľsi z kúta čiernu čapičku; podávajúc ju Jankovi, povedal:
„Túto čapičku vezmi odo mňa na pamiatku; má takú moc, že keď si ju dáš na hlavu, budeš neviditeľný.“
Janko prijal čapičku a pustovník odišiel kúsok a priniesol malú kapsičku a hovorí:
„Vezmi aj túto kapsičku, ktorá má takú moc, že čokoľvek budeš chcieť do nej strčiť a schovať, všetko sa do nej zmestí, hoci by to bolo aj obrovské.“ A odišiel, priniesol palicu a pokračuje: „Vezmi napokon aj túto palicu na pamiatku, ktorá má takú moc, že kamkoľvek ju zameriaš a povieš: aby som bol tam a tam, v okamihu budeš, kde si želáš byť.“
Tretieho dňa pustovník umrel a Janko ho pochoval a odišiel.
Šiel lesom dlho a nevedel kadiaľ ani kam. Napadlo mu, že nesie čarovnú palicu, a preto ju napriahol a povedal:
„Nech som hneď na kraji lesa! Hej, to som zdedil dobré veci po pustovníkovi!“ povedal si a šiel ďalej.
Prišiel až do jedného veľkého mesta, kde sídlil kráľ so svojou kráľovnou. Kráľovná bola veľmi krásna pani a kráľ ju mal nesmierne rád. Ale to mu nešlo do hlavy, kde každej noci toľko črievic roztrhá, lebo kráľovná potrebovala každú noc dvanásť párov črievic. Pýtal sa jej kráľ, čo robí, že v noci toľko črievic roztrhá. Ale kráľovná sa nepriznala. Dal teda oznámiť po celom kráľovstve, že kto by vyzvedel, kde kráľovná každej noci býva a dvanásť párov črievic roztrhá, dostane dcéru kráľovu za ženu a s ňou pol kráľovstva a po jeho smrti kráľovstvo celé; ale kto by sa prihlásil a kráľovnú nevyzvedel, ten že bude o hlavu menší.
Janko, keď to počul, išiel rovno ku kráľovi do paláca. U kráľa bolo mnoho veľkých pánov, ktorí sa hlásili, že chcú kráľovnú vyzvedieť. Každý z nich si priniesol dvanásť párov pevných a okovaných topánok.
Prišiel Janko bližšie a prehovoril:
„Milostivý kráľu, počul som, že chcete nechať vyskúmať kráľovnú, a komu by sa to podarilo, tomu dať dcéru a pol kráľovstva. Dovoľte, milostivý kráľu, aby som sa o takú cenu pokúsil aj ja.“
Pousmial sa kráľ a veľkí páni sa smiali a hovorili:
„Janko hlúpy, kam Ty dôjdeš, veď máš topánky roztrhané!“ Ale Janko sa nedal zmiasť, prosil kráľa, aby mu dovolil, aby smel kráľovnú skúmať. Prosil aj, aby smel spať v izbe vedľa kráľovej spálne, a keď dovolenie dostal, šiel hneď a ľahol si na lôžko.
Ostatní páni, ktorí chceli kráľovnú skúmať, chodili už od večera po sieňach a chodbách kráľovského paláca a čakali, kedy bude kráľovná odchádzať. Kráľovná to dobre vedela a nedbala. Ale keď už bolo neskoro v noci, otvorila zľahka dvere svojej spálne a vošla do komnaty, kde ospalý Janko ležal, a svietila naňho, či spí, alebo nespí. A Janko chrápal tvrdo. Zalechtala ho a zaškriabala na nohách, aby sa presvedčila, či spí pevne. A Janko sa nehýbal. Keď si bola istá, obrátila sa a stisla tajný klinec v kúte na podlahe, a keď doska odskočila, schádzala dolu.
I schmatne Janko rýchlo kapsičku, palicu a čapičku si dá na hlavu a za ňou po tajných schodoch sa pustí; veď on nespal, ale robil, akoby spal. Len čo za kráľovnou dolu skĺzol, zatvorila sa za nimi zem a ocitli sa v prekrásnej krajine, akú ešte nikdy nevidel. A tu zrazu pricestuje voz o dvoch kolesách z čistej slonoviny, bohato vykladaný zlatom i purpurom v podobe morskej mušle, v ktorom boli zapriahnutí dvaja draci. Kráľovná si do toho voza sadla a draci s ňou odleteli do povetria. Ale Janko, napriahnuc za kráľovnou svoju palicu, povedal:
„Nech som tam, kde je kráľovná!“ A v okamihu stál vedľa kráľovnej v olovenom lese, kde totiž všetky stromy, kríky a halúzky boli z čistého olova. Odtrhol z stromu halúzku a schoval ju do kapsičky. Kráľovná, keď počula halúzku praskať, zľakla sa, ale nikoho nevidiac, ponáhľala sa ďalej.
A Janko napriahnuc palicu, hovorí:
„Nech som hneď tam, kde je kráľovná!“ A v okamihu stál vedľa kráľovnej v striebornom lese. Odtrhol z stromu halúzku a schoval ju do kapsičky. I vydala halúzka zvuk ako od zvončeka, a kráľovná, keď to počula, veľmi sa zľakla, ale predsa sa nevrátila, letela ďalej. A Janko napriahnuc palicu, hovorí po tretí raz:
„Nech som hneď tam, kde je kráľovná!“
A v okamihu stál vedľa kráľovnej v zlatom lese. Odtrhol z stromu halúzku a schoval do kapsičky. A halúzka vydala zvuk taký silný, že kráľovná odpadla do mdlôb. Predsa sa však spamätala a letela ďalej.
„Nech som hneď tam, kde je kráľovná!“ povedal Janko, napriahnuc palicu, a v okamihu bol na konci zlatého lesa, kde bola veľká lúka, a na tej lúke nádherný palác. Za minútu bola kráľovná pri lesklom paláci a Janko tiež.
Bol to zámok v pekle, a keď kráľovná prišla, vyrojil sa húf pekelníkov, ktorí ju vítali a z voza jej pomáhali. Prišlo aj samo čierne arcikniežа a pýtalo sa kráľovnej, prečo na svoju svadbu dnes tak dlho neprichádza, a kde sa zdržala a oneskorila. Rozprávala mu kráľovná, že počula cinkot ako strieborných zvončekov, takže sa bála a omdlela. I vzalo ju za ruku arcikniežа diabol a viedlo ju do paláca.
Švec Janko s čapičkou na hlave išiel za nimi, chodil po všetkých izbách, chodil uprostred medzi raráškami, ale nikto si ho nevšímal, lebo nikto ho nevidel. Prišiel do jednej komnaty a uvidel medzi inými nádhernými vecami aj šaty, ktoré boli pripravené pre nevestu. I vezme šaty, zloží ich a zastrčí do kapsičky. Diabli priviedli kráľovnú do komnaty na obliekanie, ale šaty boli preč. Strhol sa krik, kto tie šaty vzal, ale všetko nadarmo, nebolo možné ich vypátrať. Zhotovili teda nové šaty a išlo sa hodovať.
Pri stole mal každý svoje miesto, len kuchárovo miesto ostalo prázdne, a preto nemeškal Janko, sadol si a jedol s nimi. I pozerali sa všetci, čím to je, že kuchárov pohár vyskočí hore, prevráti sa, nápoj sa z neho vyleje a zmizne, a podobne sa im aj jedlá pred očami strácajú. Ak si chcel niekto sadnúť na kuchárovo miesto, odstrkovalo ho to preč, ale nikto nič nevidel. I nechali napokon neviditeľného hosťa a jedli s ním.
Po jedle išli všetci do siene, kde sa tancovalo tak dlho, kým kráľovná neroztrhala všetkých dvanásť párov črievic; ale Jankovi sa už chcelo spať, a preto napriahnuc palicu, povedal:
„Nech som hneď na lôžku v kráľovskom paláci!“ Hneď bol na lôžku a hneď spal.
Bolo ráno, kráľovná mala dvanásť párov črievic roztrhaných. Prichádzali tí, čo ju chceli vyskúmať, ale prichádzali smutní. Príde aj ospalý švec a hovorí:
„Milostivý kráľu, viem ja, kde kráľovná, Tvoja manželka, roztrhala za noci dvanásť párov črievic.“ A tu rozprával Janko v prítomnosti kráľovnej a všetkých dvoranov, ako letela kráľova manželka olovenom lesom, striebornom a zlatom a ako slávila svadbu s arcikniežaťom diablom. I divili sa všetci, ale kráľ povedal:
„Všetka tá Tvoja reč nič nie je, ak nemáš dôkazy.“
I vybral Janko olovenú halúzku zo svojej kapsičky a podávajúc ju kráľovi, povedal:
„V takom lese som ju videl.“ A kráľ povedal:
„Tú halúzku si mohol dať aj urobiť.“ Vytiahol Janko striebornú halúzku a podávajúc ju kráľovi, povedal:
„V striebornom lese som ju videl.“ I zbledla kráľovná ako stena; ale kráľ povedal:
„Aj tá môže byť zhotovená.“ Vytiahol Janko zlatú halúzku z kapsičky a hovoril:
„V takom lese omdlela kráľovná!“ A kráľovná, keď to videla, omdlela aj teraz na tróne.
„To všetko,“ povedal kráľ, „nie sú dostatočné dôkazy, že tam dvanásť párov črievic roztrhala.“ I vytiahol Janko svadobné šaty z kapsičky a ukazoval ich kráľovi. A kráľovná zahanbená povedala:
„Ó, pohlť ma do svojej priepasti, hlboká zem!“ Tu sa zem otvorila a pohltila nevernú kráľovnú.
Ospalý Janko dostal dcéru kráľovu za manželku, dostal s ňou pol kráľovstva, a keď kráľ umrel, dostal kráľovstvo celé.