Jabloňová panna

Bol raz jeden mladý kráľ a ten rád chodieval do lesa na poľovačku. Raz, keď si do toho lesa vyšiel, dostal veľký smäd; ale nikde nebolo vidieť ani potok, ani studničku, aby sa napil. A keď už dlho celý zronený po tom lese chodil a nevedel, ako smäd uhasiť, prišiel tu nečakane k jednej jabloni a na nej videl tri zrelé pekné jablká. Boli dopoly brunátne červené a dopoly žlté ako vosk, až sa na ne chcelo hľadieť. Hneď mu prišlo na um, že by si ich mohol odtrhnúť, nimi sa osviežiť, a kráľovi sa už slinky v ústach zbiehali. Hneď teda to jedno jablko odtrhol, vytiahol z vrecka nôž a začal ho krájať. Ale ako ho v polovici prekrojil, tu zrazu z toho jablka vyskočila panna, až bol kráľ celý ohromený, lebo bola od hlavy po päty celučičká nahá a taká krásna, že nikdy takú nevidel. A ako vyskočila, volala:
„Vodu! vodu!!“ Ale kým sa kráľ z toho ohromenia spamätal, bola už zasa preč, ako keď sa bublinka z mydlín rozpukne, takže kráľ ani vlastným očiam neveril a celú tú príhodu pokladal za nejaké klamanie zmyslov. Ale siahol predsa po tom druhom jablku, vzal nôž a prekrojil ho tiež. A tu zase z neho vyskočila panna, a tá bola tiež celučičká nahá, ako ju pánboh stvoril, ale ešte oveľa krajšia ako tá prvá, až bol kráľ od údivu celý ohromený. A tá tiež vykríkla:
„Vodu! vodu! vodu!!“ A že tu žiadna nebola, zmizla v okamihu ako tá prvá. Tu bolo kráľovi toho srdečne ľúto, ale hneď si pomyslel: iste ani to tretie jablko nebude iné! A hneď si ho aj odtrhol a schoval, až by niekde k vode prišiel.
A potom konečne prišiel k jednej rieke, veľmi prudkej a hlbokej. Tu sa postavil na breh, vytiahol to tretie jablko a rozkrojil, a hneď z neho tiež vyskočila panna; ale tá bola ešte krajšia ako obe prvé. A keď zavolala:
„Vodu! vodu!!“ tu sa kráľ rýchlo zohol k rieke, nabral vodu do ruky a pokropil ju, a tu sa tá panna už nestratila. Ale že bola tiež celučičká nahá, veľmi sa pred kráľom hanbila a prosila ho, aby jej požičal svoj plášť, že sa ním prikryje. A keď ten kráľ tú tretiu pannu uzrel, tu sa mu až teraz nesmierne zapáčila a zdalo sa mu, že bez nej ani žiť nemôže. A preto hneď povedal:
„Keď mi sľúbiš, že si ma vezmeš, tak ti ten plášť požičiam.“
Keď teda tá milá panna videla, že inak nie je, sľúbila mu, že si ho vezme. Tu jej on hneď ten plášť zo seba dal a povedal jej:
„Počkaj tu, kým sa po teba vrátim, však ja ťa nenechám dlho čakať.“ Potom hneď vyskočil na koňa a cupity, cupity k svojmu zámku uháňal. A keď tam prišiel, dal hneď zapriahnuť tri páry koní a išiel po svoju nevestu. Zatiaľ ho necháme ísť a pozrieme sa, čo tá milá panna na brehu robí.
Keď tak tá panna v plášti zabalená tam na brehu sedela a čakala naňho, tu sa zrazu odniekiaľ za ňou objaví stará škaredá babica, strhne z nej zozadu plášť, a kým sa panna nazdala, strčila ju hup! do rieky; a hneď sa aj voda nad ňou zavrela a po panne nebolo ani pamiatky. Tu tá baba svoje handry čerstvo zo seba zvliekla a zahodila ich do rieky, potom sa prikryla tým plášťom a posadila sa na breh, ako predtým tá panna sedela. A keď ten kráľ zase prišiel, veľmi sa zľakol, keď namiesto svojej krásnej panny takú škaredú babicu uzrel. Ale že vedel, že tá panna nie je nijaké obyčajné stvorenie, a tiež že prisahal, že si ju za ženu vezme, vysadil babu predsa na voz a myslel si:
„Iste ma len chce skúšať, a keď bude po svadbe, potom sa zase na krásnu pannu premení.“
A keď prišli do zámku, dal vystrojiť hlučnú svadbu, ale všetko v zámku sa bokom smialo (lebo pred kráľom nesmeli), že taký mocný, mladý a pekný kráľ si berie za ženu takú starú a škaredú babicu, a kto vie ešte odkiaľ. Ale kráľ sa nesmial a bolo mu akosi úzko v srdci, a stále len myslel, či sa tá škaredá babica, až bude po sobáši, zase na tú krásnu pannu premení. A keď už išli z kostola, pozrel sa kráľ svojej novej panej do očí; ale ona bola ešte taká stará a škaredá ako predtým. Tu sa ten kráľ z toho veľmi zarmútil, ale stále ešte dúfal:
„Iste ma chce skúšať, a len čo prejde tá prvá noc, azda bude potom o to krajšia.“
A keď už druhý deň začalo svitať, pozrel sa kráľ svojej novej panej do očí, ale ona bola ešte škaredšia a vráskavejšia ako včera. Tu sa kráľ nahneval a už ju chcel dať zo zámku vyhnať; potom si to ale predsa ešte rozmyslel a povedal si sám pre seba:
„Azda ma chce ešte skúšať; počkám, kým bude mať syna.“ Zatiaľ ale bolo mu čoraz viac úzko v srdci; šiel do svojej izby a zavrel sa a nechcel nikoho k sebe pustiť. A keď tak celý zamyslený oknom do záhrady hľadel, priletela na okno biela holubička s červeným zobáčikom a vôbec sa kráľa nebála, ale sadla mu na ruku, vrkala a lichotila sa mu, ako by ho už dávno poznala. A kráľ mal tiež z nej srdečné potešenie, hladil ju a bozkával a pýtal sa jej:
„Čo si mi priniesla, moja zlatá holubička?“ A ona odpovedala:

„Vrkú! vrkú!
Nemáš tú pravú.
Tvoja pravá v rieke leží, biela vlna po nej beží.
Vrkú! vrkú!“

žiadnu odpoveď. Druhý deň sa zase zavrel do svojej izby a sadol si celý zamyslený k oknu. Tu priletela tá biela holubička zase ako včera, sadla mu na ruku, vrkala a lichotila sa mu. A kráľ bol zase potešený, hladil ju a bozkával a pýtal sa jej, čo mu nesie. A ona mu zase odpovedala:

„Vrkú! vrkú!
Nemáš tú pravú.
Tvoja pravá v rieke leží, biela vlna po nej beží.
Vrkú! vrkú!“

Ale tej starej babe bola tá včerajšia králova nevšímavosť podozrivá, a hneď si umienila, že musí zistiť, čo sa v tom skrýva. A keď sa dnes kráľ zase do svojej izby zavrel, prikradla sa ku dverám a pozerala cez kľúčovú dierku; tu videla všetko a počula aj všetko, čo holubička vrkala. Tu sa tá babica celá rozzúrila ako ľútý drak, a hneď bežala k poľovníkovi a prikázala mu:
„Biela holubica lieta do kráľovej izby; tú mi dnes zastrelíš a prinesieš; ak sa to nestane, tvoja hlava za to.“
Tu sa ten poľovník postavil v záhrade pod oknom, a keď holubička z okna vyletela, strelil a zastrelil ju a ona padla zakrvavená na zem. Potom ju vzal a doniesol kráľovnej. Tu ju tá kráľovná roztrhala na kusy, dala vykúriť pec a hodila ju tam, až bola na prach spálená. „Tu máš,“ povedala, „za svoje vrkanie.“
Ale na tom mieste, kde tá holubička padla, zostali na zemi ležať tri kvapky krvi, malé a červené ako tri korálky, a tie sa pomaly zaryli do zeme a cez noc pustili zo seba korienky, a keď ráno začalo svitať, bol na tom mieste tenučký jabloňový prútik. A ten priam očami rástol, a keď bolo slnko na poludnie, bol už z toho prútika pekný jabloňový štep, a keď sa slnko začalo nížiť, vyrástli na tom štepe tri kvety ako krv a mlieko a bola z nich vôňa dookola, až milo.
A v tej kráľovskej záhrade bol záhradník. Ten mal po svojej nebohej žene jednu dcéru a tá bola veľká milovníčka kvetín. Každý deň podvečer chodievala po záhrade s krhlou polievať a každý deň ráno prezerala, koľko zase nových rozkvitlo a ktoré povädli. Tá keď tiež k večeru so svojou krhlou blízko k tomu jabloňovému štepu prišla, podivila sa tej neobyčajnej ľúbeznej vôni, a keď pozdvihla oči a ten pekný štep a na ňom ten krásny začervenaný kvet zazrela, zaplesala radosťou, ale hneď potom sa zase zarmútila a povedala:
„Škoda ťa, prekrásny kvietok, že z teba už nijaké ovocie nebude!“, lebo už bola jeseň a studený vietor začínal od strnísk fúkať. I bolo tomu dievčaťu ľúto toho krásneho kvetu, i odtrhla si ho a dala za okno, aby jej čo možno najdlhšie vydržal.
Druhý deň zavčasu ráno šla zase za svojou prácou do záhrady, a keď sa za chvíľku vrátila domov, zostala s údivom vo dverách stáť: postieľka ustlaná, izbička pozametaná, stôl a stoličky čisto umyté a na poličke i v truhlici všetko v najkrajšom poriadku a predsa nič z toho sama ešte neurobila a nikto tam medzitým neprišiel. Čo sa namyslela a nahľadala, nič to nebolo platné, nikoho nenašla. Druhý deň ráno, keď sa zo záhrady vrátila, bolo to zase tak: ustlané, umyté, pozametané aj poupratované, a nikde nikoho vidieť, kto by to bol urobil. I umienila si, že bude striehnuť, kto to je. Podvečer rozhádzala naschvál všetku bielizeň v truhlici, vybrala z police misky a hrnce a sem-tam, polila a zamazala stôl aj podlahu, len aby zajtra bolo čo robiť.
Ráno potom vzala krhlu a robila, ako by šla zase do záhrady, zatiaľ ale obišla zozadu dvorček a vkĺzla zadnými dvierkami do pitvora a pozerala cez dierku vo dverách, čo sa v izbičke bude diať. Tu videla, ako sa z toho jabloňového kvetu za oknom urobila prekrásna panna, krv a mlieko, ale celá nahá. Tá sa hneď aj dala do práce; natriasla periny, ustlala, usporiadala misky a hrnce do police, utierala stôl a stoličky a keď bola v najlepšom, otvorilo to záhradníkovo dievča dvere a vkročilo do izbičky. Tu tá panna, ako by sa bola zľakla, volala:

„Vodu! vodu!!“ A ako to dievča držalo v ruke krhlu s vodou, pokropilo ju celú, od hlavy až po päty. Tu jej tá panna srdečne poďakovala a prosila ju, aby jej ešte svoje šaty požičala, aby sa mohla do nich obliecť. Dievča to hneď ochotne urobilo a potom bežalo skokom a povedalo to všetko kráľovi.
Keď to ten kráľ počul, vstal a poponáhľal sa ako na jeleňovi do toho záhradného domčeka, a hneď aj svoju krásnu pannu poznal. A tá mu rozprávala, ako ju tá babica čarodejnica po hlave do rieky zhodila a potom kráľa oklamala, že oni boli tri sestry, dcéry kráľovské, a ona z nich najmladšia, a že ich tá babica zaklela v tom hustom lese, kde kráľ tú jabloň našiel. „Ja som síce už na slobode,“ povedala, „ale moje sestry, tie musia ešte tak dlho ako biele holubice po svete lietať, kým tá babica bude nažive.“
A hneď tu aj oknom priletely dve biele holubičky, sadli svojej sestre na ramená, vrkali a trepotali krídelkami od radosti, že už je vyslobodená. Tu sa ten kráľ veľmi nahneval, prikázal tú babu čarodejnicu lykovými povrazmi zviazať, aby im neušla, potom dal vykúriť pec do žeravého, tú, v ktorej ona tú bielu holubicu spálila, a hodiť ju tam, až z nej nezostalo nič než uhoľ. A tu sa aj hneď tie biele holubice na krásne panny premenili a všetky tie tri sestry sa objímali a plakali od veľkej radosti, že sú už vyslobodené. Potom dal kráľ vystrojiť novú, hlučnú svadbu a nebolo mu už pri nej v srdci úzko, ale bol veselý a rád sa svojou mladou a krásnou chotou. A potom žili spolu šťastne mnohé roky, a ak nepomreli, žijú dodnes.
Ale čo robili potom tie druhé dve panny? No môj bože! Keď boli také krásne a k tomu kráľovské dcéry, vydali sa a boli tiež šťastné.