Blangenmoorské strašidlo

V Blangenmoore neďaleko Eddelaku v južnej časti kraja Dithmarschen[pozn1] žil pred mnohými stovkami rokov jeden bohatý sedliak menom Buhmann, ktorý bol okrem iného aj zememerač. Ten muž viedol hriešny život, zložil nejednu krivú prísahu, ako chudobinský predstavený spreneveril peniaze, pozemky vymeriaval nesprávne a svojvoľne a páchal aj ďalšie rozličné zlé skutky. Preto Buhmann po svojej smrti nenašiel v hrobe pokoj a bol odsúdený na to, aby ako duch blúdil po zemi. Susedia nemohli spať, lebo noc čo noc duch hrmotal vo svojom bývalom dome. Tak zavolali na pomoc pastora Hellmana z mesta Marne[pozn2]. Ten vraj vedel zaklínať duchov. Buhmann po pastorovom zaklínaní súhlasil, že z domu odíde, len prosil, aby ho kňaz vyhnal na suchú zem a nie na plytčinu do zátoky, ako bolo zvykom, lebo odtiaľ sa žiaden duch nikdy nedokázal vrátiť. Pastor Hellman tejto prosbe vyhovel a strašidlo vypovedal na rozľahlú pastvinu Geest, kde sa už zdržiavalo veľa iných duchov. Tam vykázal Buhmannovi jedno určité miesto, z ktorého sa mohol k svojmu domu priblížiť každých sedem rokov o jeden sliepčí krok.

Práve keď duch dorazil na miesto určenia, z Geestu odchádzal s fúrou rašeliny jeden sedliak z Helserdeichu pri Marne. Strašidlo sa nenechalo dlho prosiť a hneď naskočilo dozadu na voz. Pod jeho váhou však voz nesmierne oťažel a len s veľkou námahou ho voly dotiahli na sedliakov dvor v Helserdeichu. A strašidlo sa mohlo opäť pustiť do strašenia a hrmotu a počínalo si ešte horšie ako predtým. Susedia opäť zavolali pastora, ktorý znova vykázal ducha do pustiny. Ale aj tentoraz duch z vykázaného miesta ušiel, a to na jednej sliepke. Ale o nedlho potom ho pastor opäť dopadol v jednej izbe a pýtal sa ho, ako sa mohol odvážiť vrátiť späť. Buhmann mu vravel, že opäť prišiel na voze, lebo jazdu mu nikto nezakázal. Tu mu rozhnevaný pastor pohrozil, že tentoraz ho vyženie na plytčinu do zátoky a odtiaľ ho nikto nebude môcť nikdy vyslobodiť.

Strašidlo však posadol duch vzdoru a začalo dokazovať, že aj sám pastor je veľký hriešnik, raz vraj odtrhol na cudzom poli tri žitné klasy. Pastor však odvetil, že to urobil nevedomky, klasy odtrhol prackami od topánok, keď kráčal cez pole. Potom ho duch obvinil, že raz zobral pekárovi štolu, bez toho aby ju zaplatil. Ale pastor objasnil, že peniaze hneď nato do pekárne doniesol. „Ale,“ zvolal duch víťazoslávne, „raz si pobozkal dievča, na čo si nemal právo.“ Pastor odvetil: „To sa ale stalo z pravej lásky.“ Viac nemal duch čo predniesť, a tak ho pastor mohol vykázať do zátoky na plytčinu, kde mu uložil počítať zrnká piesku. Ak s tým raz o polnočnej hodine skončí, potom bude voľný.

Na plytčine v zátoke, kam musel Buhmann odísť, bývali ešte iní duchovia, ktorí tam boli vykázaní. Chudobní rybári, ktorí chodili loviť kambaly či kraby, ich často videvali, ako tam poletujú. Buhmanna, ktorému rybári hovorili Juchen Knoop, videvali najčastejšie postávať v nebezpečných hlbinách. Ak sa niekto k duchovi priblížil, ustúpil ďalej na ešte nebezpečnejšie miesto. Ak ho neopatrný rybár nasledoval, upadol do nebezpečenstva, že uviazne v piesku, potom príde vlna a utopí sa. Občas bol však Buhmann aj dobrý; jedného rybára, ktorý trpel padúcnicou a raz dostal záchvat práve vtedy, keď bol vonku a hnala sa naňho vlna, Juchen Knoop schmatol, zaniesol na suchú zem a zachránil ho tak pred istou smrťou. Inokedy, keď sa nečakane rýchlo hnala obrovská vlna a jeden pastier, čo pásaval dobytok nad vonkajšou hrádzou, ho nedokázal včas zahnať, zúfalo zvolal: „Juchene Knoope, pomôž nám v mene Božom!“ A volaný sa naozaj zjavil a v okamihu bol všetok dobytok v bezpečí.

Buhmann pomáhal pastierom z mnohého nebezpečenstva, ale musel ešte stáročia znášať svoj zaslúžený údel, čo dával ľuďom v zátoke raz na ich osoh, inokedy na ich škodu pocítiť na vlastnej koži.