Zlatý jeleň

Kde bolo, tam bolo, za onoho času, keď sa ešte dialo toľko čudných vecí, že nikoho neprekvapilo, keď myš chytila mačku a trpaslík premohol obra, žili dve siroty, dievčatko a chlapec. A ako to býva, keď ostanú úbohé deti bez otca a matky, posúvali si ich v rodine od strýka ku strýkovi a od tetky k tetke, lebo niekde mali v mise máločo a k tomu kopu detí a inde zas nebolo dosť srdca.
A tak sa tí dvaja, dievčatko a chlapec, dostali až k jednej tetke, ktorá bola taká lakomá, že sa o tom rozprávalo v siedmej dedine popri potoku dolu a v deviatej popri potoku hore. Navyše bola samý med, keď si deti brala, ale za chvíľku by si pre suchú kôrku chleba dala vŕtať koleno. Povie raz strýkovi:
„Zajtra tie dve capartiská pošlem do lesa po chrastie, Ty pôjdeš s nimi, zavedieš ich niekam, kde to nepoznajú, a tam ich necháš. Prešla ma chuť kŕmiť darmožráčov.“
„Zjedia toho ako vrabce,“ namietal strýko, „a robia, na čo im sily stačia. Dreva nanosili, že ho máš okolo chalupy dobre na dve zimy, kravičku pasú a dievča sa už motá pri varení ..... Veď si nevezmeš na svedomie taký krutý skutok!“
Prehováral žene, prosil, ale že bol slaboch a nevedel to s ňou rázne a pádne, nič nepochodil.
Na druhý deň deti práve niečo vyrábali na dvorčeku, keď tetka skríkla, aby išli so strýkom po drevo. Chytili sa za ruky a vesele sa rozbehli k lesu.
A stalo sa, čo nikto nečakal. Chlapec sa na dvore hral pri ohnisku, trochu popola mu zostalo vo vreckách, trochu za košieľkou, a ako teraz bezstarostne poskakoval, sypal za sebou po machu aj popadanom lístí popolavý chodníček.
V lese zašli do húštiny a strýko zrazu zmizol. Deti ho volali a hľadali, potom smutne zasadli na peň, pritúlili sa k sebe a horko sa rozplakali.
Vtom si dievčatko všimlo šedivú štipku na zelenom machu, schmatlo bračeka za ruku, pustili sa spolu po chodníčku z popola a o chvíľu stáli pred tetinou chalupou.
Dnu sa však neodvážili, báli sa, že im teta vynadá a možno ich aj remeňom preplieska, lebo si nedali dosť pozor a strýkovi sa v lese stratili. A tak sa krčili za plotom, kým nenastal večer a nezačal padať chlad.
Deťom bolo zima, a tak vyliezli na strechu a pritisli sa ku komínu, aby sa zohriali. Počuli dolu cinkať lyžice o misky, to v izbe práve večerali.
„Nechutí Ti, čo som navarila,“ povedala teta strýkovi hlasom ako med.
Strýko mlčal, trápilo ho svedomie.
„Ak nechutí, neubudne,“ trvala tetka na svojom, aby muža potrápila ešte viac, „môžem si dať dvakrát. Kaša je ako mandľa, vzala som na ňu najlepšiu kukuricu a nešetrila som maslom ani smotanou. Škoda len, že si tie úbohé decká v lese neustrážil, naložila by som im dnes vrchovato. Práve vidím, ako sa oblizujú!“
Deti započuli, čo tetka povedala, a zavolali do komína:
„Tetička, tetička, tu sme, my sme sa Vám nestratili!“
A zliezli zo strechy a hybaj do izby.
Tetka div nepukla od zlosti. Len čo deti zaspali, začala mužovi nadávať, že čo je to za chlapa, keď si nevie poradiť s takou jednoduchou vecou. Na druhý deň išla s deťmi do lesa sama a zaviedla ich hlboko a ďaleko, kam ľudská noha vkročí zriedkakedy.
Keď deti zistili, že zostali v lese opustené, nevedeli, čo si počať. Túlili sa k sebe a triasli sa ako listy na osike, len čo v húštinách zabrblal medveď alebo od močiara zachrochtala čierna zver. Les akoby bol bez konca a kraja, a predsa si vždy znova dodali odvahy, znova vykročili a išli ďalej a ďalej.
„Som smädný,“ sťažoval sa chlapec.
„Čoskoro nájdeme studničku a napiješ sa,“ sľubovala sestra.
Ale po studničke nikde ani stopy.
Vtom brat so sestrou natrafili na líščiu stopu plnú vody. Chlapec sa k nej zohol, aby si aspoň zvlažil pery, dievča ho však zadržalo:
„Nepi, bračeku, nepi, je to líščia voda, keby si sa napil, premenil by si sa mi na líšku! Čo by som bola bez Teba?“
Chlapec mal sestričku rád, a tak ju poslúchol.
O nejaký čas došli k medvedej stope a aj tá bola plná vody. Sestra brata varovala:
„Nepi, bračeku, toto je medvedia voda, napiješ sa a premeníš sa mi na medveďa! Čo by som bola bez Teba?“
Chlapec už od smädu sotva plietol nohami, ale aj tentoraz poslúchol a ovládol sa.
Slnko skoro zapadalo, keď došli k jelenej stope a aj tá bola plnučká vody.
„Nepi, bračeku,“ prosila sestra, „o chvíľu musíme nájsť prameň. Toto je jelenia voda, keby si sa napil, premeníš sa mi na jeleňa! Čo by som bola bez Teba?“
Chlapec však od smädu nemohol vydržať, nabral do dlane vody z jelenej stopy a napil sa.
A les sa zachvel a strnul v úžase, aj vtáci onemeli a vietor prestal vanúť, lebo sa zdalo, že slnko sa znova vyhuplo nad obzor: taká žiara vychádzala zo zlatej srsti jeleňa, ktorý zrazu stál namiesto brata pred nešťastným dievčatkom.
Prekrásny zlatý jeleň mal aj prekrásne parohy, boli posiate drahokamami, mocne sa vetvili a košatili do bohatej koruny. A čo bol najväčší div ..... medzi oboma krásnymi parohmi sa prestierala sieť spletená z jemnučkého hodvábu.
Zlatý jeleň smutne uprel na sestričku veľké tmavé oči. Bolo v nich toľko prosby a toľko smútku, že dievčatko, či chcelo, alebo nechcelo, muselo mu odpustiť. Potom pred ňou pokľakol a pohľadom ju vyzval, aby si sadla do hodvábnej siete. Les sa zrazu rozostúpil, akoby im otváral náruč, a ako jeleň bežal, sieť sa hojdala a utíšené dievčatko v nej zaspalo ako v maminom lone.
A tak zostali zlatý jeleň a jeho sestrička v lese, ktorý im ponúkol, čo mal, hojnosť všetkých plodov od jari do zimy, a keď napadol sneh, dosť sladkých aj trpkých koreňov pod bielou prikrývkou. Vo vrchole mohutného duba postavil jeleň pre sestru z konárov a tráv pohodlný úkryt, aby ju divá zver ani človek nenašli, a tak spolu spokojne žili mesiace a roky.
A boli by rovnako žili ďalej, keby sa nestalo, že jedného dňa vkročil do tých miest cisárov syn. Odtrhol sa od svojej družiny, a ako pátral vo vetvách po lovnom vtákovi, zazrel na strome pannu ako krásny sen. Zatočila sa mu hlava, srdce sa mu zovrelo a už mu nebolo pomoci.
Ešte v ten istý večer, keď sa princ vrátil na cisársky zámok, dal vyhlásiť, že štedro odmení toho, kto mu získa za manželku krásnu pannu, ktorá žije v tom a tom lese na vysokom strome.
Mnohí sa tej správe čudovali a miestami sa aj skryte chichotali do dlaní. Koho to len to princátko na strome v lese uvidelo! Azda nie lesnú žienku! A tú nám chce posadiť na trón ako cisárovnú?
Našla sa však jedna babka v neďalekej dedine, ktorá sa živila tým, že mládencom dohadzovala nevesty a pannám ženíchov, a tá si povedala:
„Kto chce kam, pomôžme mu tam. To by som sa na to pozrela, aby som túto cisársku svadbu nedohodla!“
A že bola trochu dohadzovačka a trochu mastičkárka a sama všetkými masťami mazaná, nešla na to zhurta, ale pekne pomaličky:
„Najprv musím vyzvedieť, čo je tá krasotinka zač a prečo žije v lese na strome.“ Vybrala sa babka do lesa, trmácala sa a trmácala, až našla mohutný dub a v jeho korune uzrela krásnu dievčinu. Schovala sa nablízku a čakala, čo sa bude diať. Naozaj, netrvalo dlho a oči jej vyliezli z jamôk!
Ku stromu pricválal prekrásny jeleň so zlatou srsťou a v sieti medzi parohmi priniesol kráske dary lesa. Keď dievčina pojedla, zniesol ju na parohách zo stromu dolu a šli spolu lesom na prechádzku. Vrátili sa, krásna dievčina jeleňa pobozkala na čelo a vyliezla späť do úkrytu na strome.
„No,“ vraví si babka, „múdra z toho práve nie som, klamala by som, keby som to tvrdila!“ A začala si lámať hlavu, ako celú vec zariadiť:
„O riadnych námluvách nemôže byť reč. Koho by som, pre pána jána, mala žiadať v mene cisárskeho princa o ruku dievčiny, azda nie toho jeleňa! A ako by som sa s ním, vravím, dohovorila, keď to po jelenie neviem?“
Kým došla domov, mazaná babka si vedela rady:
„Ak je to divoženka, a ona tak vyzerá v tej sukničke z lístia a v košieľke z pavúči ..... , s takou sa nezaplieta. A ak je z ľudského plemena, však ja ju dostanem dolu, a keď bude dolu, akoby som ju mala v hrsti!“
Na druhý deň ráno sa babka ponáhľala na zámok požiadať princa o dva kone, voz a kočiša, naložila, čo potrebovala, a vyrazila do lesa. Voz ukryla v mladom poraste a kočišovi nariadila, aby pribehol, keď mu dá znamenie. Potom vzala trojnožku, kotlík a džbán s vodou a šla pod ten strom, na ktorom kráska bývala.
Rozložila oheň, postavila naň trojnožku, ale nie tak, ako sa stavia, postavila ju nohami hore.
Dievčina to zhora pozorovala. Babkino čudné počínanie jej nedalo pokoj a zavolala na ňu:
„Babička, takto sa trojnožka na oheň nestavia!“
„A akože sa stavia, holubička moja?“ povedala babka a obzerala sa, akoby nevedela, odkiaľ k nej kto hovorí.
„Tú trojnožku musíte postaviť obrátene.“
„Aha, obrátene.“
A babka postavila trojnožku na bok.
„Takto nie, babička!“
„A ako teda, holubička?“
„Musíte ju nôžkami zapichnúť medzi drevo.“
Babka postavila trojnožku, ako dievčina poradila, ale keď na ňu pokladala kotlík, položila ho dnom hore a z džbánu naň liala vodu, že stekala do ohňa.
„Takto nie, babička, takto nie!“ volala dievčina.
Babka položila kotlík na bok.
„Jemine, babička, taká stará a neviete, ako sa na trojnožku kladie kotlík?“
„Neviem, holubička, neviem. Kde by som k tomu aj prišla? Celý život som žila ako v perinke, nič som robiť nemusela, a teraz taký údel! Všetko, čo som mala, spálil oheň, a čo oheň nespálil, to vietor rozfúkal, nezostalo mi nič. Idem svetom o žobráckej palici.“
Babka vzdychala a ľutovala sa tak presvedčivo, že jej dievčina uverila.
„Počkajte, babička, zleziem zo stromu a sama Vám kotlík na oheň postavím,“ povedala súcitne.
Len čo sa nohou dotkla zeme, babka k nej pribehla, zapchala jej ústa kneblom, dala kočišovi dohodnuté znamenie, ten bezbrannú dievčinu vzal, naložil na voz, švihol do koní a hybaj na cisársky zámok.
Princ uvidel vytúženú dievčinu, hlava sa mu znova zatočila a ešte v ten večer chcel narýchlo sláviť zasnúbenie a dohodnúť svadbu. Ale krásna dievčina plakala, keď ju viedli do jej krásnej komnaty, a plakala, keď ju obliekali do krásnych nových šiat. Plakala a plakala, že sa nedala utíšiť.
Zatiaľ zlatý jeleň márne hľadal v lese svoju sestričku. Zosmutnel tak, že sa aj les rozšumel, zosmutnel tak, že v bolesti zaúpel ľudským hlasom:
„Sestrička, kde si, prečo nie si pri mne?“
A vtom si jeleň všimol, že pod stromom, kde dievčinu skrýval, je plno cudzích stôp. Vydal sa po nich a zaviedli ho k miestu, odkiaľ sa rozbiehali stopy kolies, a po stopách kolies dobehol až k bráne cisárskeho zámku. Tam znova úpenlivo zaúpel:
„Sestrička, kde si, prečo nie si pri mne?“
Sestra začula ten nárek, spoznala bratov hlas, zotrela si slzy z lícok a bežala mu v ústrety.
Keď objala zlatého jeleňa, vyrozprávala princovi, ako sa to s nimi zbehlo, a poprosila ho, aby sa bračeka ujal.
Čo by zaľúbený princ neurobil pre krásnu nevestu! Dal zlatému jeleňovi postaviť stajňu odhora nadol pozlátenú a prikázal, aby ho kŕmili najšťavnatejšou trávou z cisárskych lúk.
A zdalo sa, že sa všetko obrátilo na dobré: princ a krásna dievčina boli šťastní, lebo sa mali radi, a zlatý jeleň sa tešil zo šťastia svojej sestričky. Aj cisársky zámok akoby tým šťastím celý rozkvitol, to ako sa začalo chystanie na slávnu svadbu.
V tej veľkej radosti nechýbala ani babka dohadzovačka. Niesla si domov peknú truhlicu zlaťákov a ponáhľala sa a pospiechala, až sa pod tou ťarchou na pleci celá prehýbala. A ako prekročila prah, zhodila tie dary na zem a vraví svojej dcérke:
„Poviem Ti, čo ešte nevieš, a ukážem, čo si za svojho života nevidela!“
Zlaťáky sa zaligotali, babka dcérke vylíčila, ako tú cisársku svadbu predsa len dohodla, a to si predstavte, tá dievka Vám mávla rukou a do mamy sa pustila:
„Mama, mama, ako ste múdra, tak ste hlúpa! Zlaťáky sú guľaté, zvykneme si a o nejaký týždeň nám budú chýbať. Prečože ste princovi nedohodila nevestu, keď máte sama na vydaj! To by ste s troškou čarovania nezvládla? Potom by ste mohla rozkotúľať truhličku zlaťákov každý deň, keby mladý cisár bol Vaším zaťom.“
Babka padla na lavicu, ako jej to vzalo dych, a keď ho nabrala, uznanlivo povedala:
„Pozerám, že jabĺčko nepadlo ďaleko od stromu!“
A tak dali tie dve hlavy dokopy a na druhý deň ráno babka už zasa opreteky pospiechala na zámok.
Pekne princa poprosila a že prosiť vedela, vyprosila si pre seba aj dcérku na cisárskom zámku dobrú službu. Sama sa točila v kuchyni a jej vydarená ratolesť rovno okolo cisárskej nevesty.
Dni sa na seba v tom zámockom živobytí navliekali ako korálky, jeden vyzeral ako druhý, až predsa len prišiel ten, ktorý mal byť iný.
Toho krásneho dňa si zlatý jeleň vybehol na prechádzku do lesa a za chvíľočku potom povolal cisár syna do cisárskej rady.
A komorná sladučko povedala svojej pani:
„Škoda sedieť doma, princeznička, poďme si vyjsť za zlatým jeleňom. Osviežime sa a vrátime sa z lesa s plným náručím kvetov.“
Cisárska nevesta netušila nič zlé a rada súhlasila. Keď došli hlboko v lese k studničke, komorná zasa tak sladko prehovorila:
„Nechcela by ste dúšok studenej vody, princeznička moja?“
Dievčina dôverčivo prikývla a na to babkina dcérka čakala. Zohla sa, nabrala vodu, na dne pohára sa rozpustila pripravená štipka uspávacieho prášku, cisárska nevesta sa napila a padla na zem ako podťatá.
A už sa z húštiny vynorila babka, prezliekla svoju dcérku do šiat cisárskej nevesty a pomazala jej tvár čarodejnou masťou z koreňa veroniky, aby ju nevidel, kto na ňu hľadí, a videl v nej, koho si želá vidieť.
Keď bolo hotovo, vybehli babka s dcérou späť na zámok, falošná nevesta cestou, ktorou sem prišla, a babka svojou tajnou obchádzkou. Jeleňovu sestričku nechali v lese spiacu napospas dravej zveri.
Zasadol cisár s rodinou a dvorom k obedu a nikto z tých mnohých ľudí nespoznal, čo sa prihodilo, ako sa nevesta zmenila, ba aj princ sa túžobne usmieval, akoby mal pred očami svoju milovanú.
Len zlatý jeleň sa nedal oklamať. Len čo falošná nevesta vyšla s princom na zámocký dvor, začal nariekať, že sa nedal utíšiť:
„Sestrička, kde si,
prečo nie si pri mne?“
A kopal na všetky strany a div tú zradnú komornú krásnymi parohmi neprebodol, keď sa k nemu neopatrne priblížila.
Prestrojená nevesta sa rozplakala, že jeleň musí byť chorý alebo očarovaný, ak vlastnú sestru nespoznáva a takto ju na živote ohrozuje, a začala naliehať na princa, aby to zúrivé zviera dal utratiť, iná pomoc tu nie je.
Princ si však zlatého jeleňa zamiloval a bolo mu ľúto vztiahnuť naň ruku. Váhal, váhal tak dlho, až jeleň zo zámku zmizol a nebolo ho možné nájsť. A povzdychli si nad tým, ktorí ho poznali, niektorí zo srdca a niekto neúprimne, a zdalo sa, že sa všetko upokojilo a že sa dni na seba zas začnú navliekať jeden ako druhý.
Lenže tretieho dňa ráno zlatý jeleň zrazu vbehol na nádvorie. Zúfalo nariekal, vybiehal z brány von a znova sa vracal, akoby prosil, aby ho niekto nasledoval. A tak si princ sadol na koňa a vyrazil za ním so svojou družinou.
Netrvalo dlho a jazdci našli, čo pred nimi už našiel zlatý jeleň: jeho sestričku ležiacu ako bez života v húštinách. Sluhovia upletli z prútia nosidlá, položili na ne krásnu dievčinu a smutným sprievodom ju niesli k zámku.
Ešte pred nimi však vyrazili dvaja rýchli jazdci s princovým rozkazom zadržať babku mastičkárku a jej vierolomnú dcéru. Zháňanie to bolo zbytočné, obe včas zo zámku zmizli, nikto sa nikdy nedozvedel, kde je im koniec. Zostala po nich len truhlička zlaťákov v babkinej chalupe a v ľudskej pamäti nepekná spomienka.
Zo všetkých kútov ríše povolal cisár slávnych lekárov, aby svojím umením prebudili krásnu dievčinu z ťažkého spánku. Prešla dlhá noc, prešiel ešte ďalší deň a princ ani zlatý jeleň sa od jej lôžka nepohli. A keď konečne zdvihla bledé viečka a princ jej vyrozprával, čo sa udialo, usmiala sa na zlatého jeleňa a povedala z najčistejšieho srdca:
„Bračeku môj, čo by som bola bez Teba!“
Potom sa usmiala na princa, lícka jej zalial rumenec, vyskočila z lôžka a hneď nazajtra sa konala svadba.
A verte nerte, taký svadobný sprievod, aký tentoraz kráčal zámockým nádvorím, svet ešte nevidel. V jeho čele šiel prekrásny zlatý jeleň, ktorý v hodvábnej sieti medzi nádhernými parohmi doniesol svoju sestričku až do náruče šťastného princa.