O Smolíčkovi

Bol raz jeden malý Smolíček pacholíček a ten býval u jeleňa, ktorý sa oňho staral. Vždy, keď išiel jeleň na pašu, varoval Smolíčka, aby nikomu neotváral. Smolíček vždy poslúchol. Raz, keď sa zase jeleň pásol na paši a Smolíček zostal sám doma, ozvali sa za dverami ľúbezné hlásky:

„Smolíčku pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku ohrejeme,
hneď zase pôjdeme.“

Smolíček však poslúchol jeleňa a neotvoril. Keď sa jeleň vrátil z pasienka, všetko mu porozprával. Jeleň povedal: „To je dobre, Smolíček, že si neotvoril. To boli zlé jaskyňky, ktoré by ťa odniesli do svojej jaskyne. Nikdy im neotváraj!“
Druhý deň, keď bol jeleň opäť na paši, sa za dverami znova ozvalo:

„Smolíčku pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku ohrejeme,
hneď zase pôjdeme.“

Smolíček si pamätal rady jeleňa a jaskyňkám neotvoril. Tie sa však len tak nevzdali, stáli za dverami a na Smolíčka naliehali, prosili, sťažovali sa, aká je vonku zima a čo ja viem čo ešte. Skrátka prosili a prosili, až im Smolíček dovolil strčiť do dverí dva prstíky. Lenže to nemal robiť! Jaskyňky strčili do dverí dva dlhé prsty, potom celú ruku a potom rozrazili dvere, vzali Smolíčka a už s ním utekali preč.
Smolíček začal zúfalo volať:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskyňky nesú!“

Našťastie sa jeleň pásol neďaleko, a tak Smolíčka započul, pribehol k nemu, zlým jaskyňkám ho vzal a odniesol späť do chalúpky. Tam Smolíčka pacholíčka znova varoval a ten mu musel sľúbiť, že už v žiadnom prípade neotvorí jaskyňkám, aj keby prosili akokoľvek. Smolíček to sľúbil. Pár dní mal od jaskyniek pokoj, ale o niekoľko dní sa objavili znova a začali svojím ľúbezným hláskom znova prehovárať Smolíčka:

„Smolíčku pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku ohrejeme,
hneď zase pôjdeme.“

Smolíček sa však nedal. „Nie, vy ste zlé jaskyňky a uniesli by ste ma do svojej jaskyne. Ja vám neotvorím.“ „Neuniesli by sme ťa, Smolíček, a aj keby sme ťa vzali so sebou, u nás by si sa zle nemal. U nás je kopa jedla, boli by sme na teba dobré…“ Jaskyňky Smolíčka tak dlho prehovárali, až sa im opäť podarilo Smolíčka presvedčiť, aby im otvoril. Lenže jaskyňky zase vzali Smolíčka pacholíčka a utekali s ním preč.
Smolíček znova zúfalo volal na jeleňa:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskyňky nesú!“

Lenže tentoraz sa jeleň pásol ďaleko a jaskyňky nepočul. Tie Smolíčka dovliekli až do svojej jaskyne, kde ho zavreli do malej miestnosti a začali ho vykrmovať. Chceli, aby čo najrýchlejšie pribral na váhe, a ony si mohli Smolíčka upiecť.
Smolíček pacholíček prosil jaskyňky, aby ho nechali na pokoji, plakal, nariekal, ale nebolo mu to nič platné.

Jedného dňa jaskyňky usúdili, že už Smolíčka vykŕmili dosť a že si ho upečú. Pripravili si ho a niesli ho k peci. Tu Smolíček ešte raz začal z plných pľúc volať:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskyňky nesú!“

Našťastie ho jeleň započul, pribehol, jaskyňkám ho vzal a odniesol ho späť domov. Tam Smolíčka poriadne vyhrešil. Odvtedy už Smolíček pacholíček nikdy zlým jaskyňkám neotvoril.