Ako Rozum so Šťastím putovali

Kedysi dávno sa Rozum a Šťastie vybrali do sveta, aby si ho pozreli a ľudí potešili svojimi darmi. Ako tak putovali, uvideli raz, ako pri ceste spí ovčiak. „Vieš čo?“ povedalo Šťastie Rozumu. „Vyskúšame si tie naše dary. Vlez si do neho!“ Rozumu to bolo po tej dlhej námahe práve vhod, a tak sa usadil v chlapcovej hlave a pekne si tam pohodlne hovel. Keď sa ovčiak zobudil, pretrel si oči a hľa! Hneď tu bola myšlienka: „Ej, načo tu pásť ovce, raz skúsim svoje šťastie aj v meste!“

V meste zašiel k jednému hodinárovi a dal sa u neho najať do služby ku koňom. A pretože za krátky čas boli hodinárovi kone tie najkrajšie v celom meste, bol s ním majster nadmieru spokojný. Ale mládencovi to nestačilo. Keď majster sedával s tovarišmi pri obede, vkĺzol ovčiak tajne do dielne a tam opravoval hodiny, čo však čoskoro neuniklo pozornosti tovarišov: „Majstre, kým my sedíme za stolom, niekto chodí do dielne a pokračuje v našej práci. A ten niekto to robí oveľa lepšie, než by sme to urobili my, musí to byť majster nad majstrami.“ „Tomu musím prísť na kĺb,“ povedal si majster, a keď nabudúce sedeli za stolom, postavil sa k oknu tak, aby videl do dielne. A tam sa usilovne pustil do práce jeho paholok od koní, bral do ruky jedny hodiny za druhými a opravoval ich. Za nejaký čas sa majster nemohol udržať, vrazil do dielne a zvolal: „Chlapče, ty si majster! Ty nepatríš do stajne! Odteraz budeš mojím prvým tovarišom!“ To bolo niečo pre ovčiaka! Za pár dní vyrobil také krásne hodiny, že sa nad nimi čudoval celý svet.

Jedného dňa kráľ tej krajiny dal vyhlásiť, že má vzácne hodiny, ktoré sa pokazili, a kto ich opraví, dostane päť tisíc zlatých. Ale toto oznámenie malo ešte druhú polovicu: kto by pri tom opravovaní neuspel, ten musí položiť hlavu na katovský klát. Nebolo teda divu, že sa dlho v celej ríši nenašiel žiadny hodinár, majster či tovariš, ktorý by to chcel vyskúšať. Keď sa tá novina doniesla k uchu ovčiaka, vybral sa hneď ku kráľovi a žiadal od neho tie hodiny na opravu. Kráľ pokrútil hlavou a povedal: „Chlapče, chlapče, to nedokážeš a bude ťa to stáť život! Nikto z majstrov v mojej ríši si na to netrúfol a ty si trúfaš?“ Ale chlapec trval na svojom, jemu sa to podarí a o svoj život sa ani trošku nebojí. Tak sa nechal kráľ prehovoriť a prikázal hodiny priniesť. Ovčiak si vzal hodinárske náradie, hodiny rozobral, chvíľu v nich niečo vyváral, potom ich zase zložil a hľa! Keď ich zase postavil na ich miesto, dali sa do chodu a tikali tak veselo, až z toho bolo kráľovi do skoku. Zo samej radosti dal kráľ ovčiakovi nielen tých päť tisíc zlatých, ale ako prídavok ho urobil svojím dvorným hodinárom, ktorý mu vďaka svojej usilovnosti a šikovnosti bol deň za dňom drahší.

Kráľ mal krásnu dcéru, ale načo bola jej krása, keď sa po celý svoj život ani raz neusmiala, čo ho veľmi trápilo. Preto dal vyhlásiť, že ju za ženu získa ten, kto ju rozosmeje. Ale toto oznámenie malo ešte druhú polovicu: kto by pri tom rozosmievaní neuspel, ten musí položiť hlavu na katovský klát. Skúšalo to už mnoho nápadníkov, ale všetci nakoniec slávili svadbu so smrťou, takže tým ostatným dávno prešla chuť na kráľovskú ženbu. Keď o tom počul ovčiak, chvíľu rozmýšľal a potom predstúpil pred kráľa a povedal: „Chcel by som rozosmiať vašu dcéru!“ „Úbohý chlapče,“ zhrozil sa kráľ, „to sa ti nepodarí a bude škoda tvojho mladého života. Zabudni na to!“ Ale chlapec opäť trval na svojom, jemu sa to podarí a o svoj život sa ani trošku nebojí. Tak sa nechal kráľ prehovoriť a poslal ho s jedným ministrom k princeznej.

Ovčiak mal pre princeznú túto bájku: „To vám raz putovali po svete traja mládenci, sochár, maliar a rečník. Raz prišli do čierneho lesa, urobili si oheň a posadali si dookola. Tu sa sochárovi zunovalo, vzal poriadny kus dreva a vyrezal z neho pannu. Tu pripadlo maliarovi, aby tú pannu vymaľoval do krásy. A keď vyzerala, že už-už prehovorí, vzal ju do učenia rečník. A potom sa tí pútnici škriepili a hašterili, komu že teraz tá panna patrí. A pretože túto odpoveď nepozná nikto na svete, hašterejú sa tam dodnes.“

Tejto vydarenej historke sa princezná zasmiala a povedala: „Ale to je predsa jasnejšie než slnko! Tá panna patrí tomu rečníkovi.“ Ovčiak sa zaradoval a išiel s ministrom ku kráľovi, ktorý sa hneď spýtal: „Smiala sa?“ „Áno,“ povedal ovčiak veselo. „Nesmiala!“ povedal minister vážne. To ovčiaka prekvapilo a prosil kráľa, aby poslal k princeznej iného ministra. Tak to kráľ urobil, ale aj tento odvetil: „Nesmiala!“ A tak kráľ poslal ešte tretieho. Ale ten prišiel a povedal: „Nesmiala!“ „Teraz už ti nie je pomoci!“ povedal kráľ a bol z toho sám celý smutný. „Zákon je zákon, musím ťa vydať katovi.“

Ovčiak stál pri katovskom kláte, keď sa tam práve ocitlo Šťastie, ktoré sa túlalo kdeviem kde po svete, a zavolalo na Rozum tak potichu, aby to nikto nepočul: „Ty si už svoje urobil, teraz som na rade ja. Poď von a ja idem dovnútra!“ Len čo sa to stalo, zahlaholili trúbky a píšťaly a v koči prišiel kráľ a jeho dcéra a držali biely šatôčik na znamenie milosti. Tá vec s ministrami sa totiž vyjasnila, tí traja zlomyseľne klamali, a tak boli popravení namiesto ovčiaka.

No a toto rozprávanie sa končí veľkou svadbou ovčiaka a princeznej. Tá svadba trvala štyri týždne a potom sa stal ovčiak kráľom a Šťastie sa u neho zabbýlilo a nikdy ho neopustilo až do konca jeho dní.