Rozprávka o Zlatovláske

Býval raz jeden kráľ a ten rozumel reči všetkých živočíchov. Ako sa tomu naučil? Počúvajte, poviem vám to... Takto nejako začína rozprávka Karla Jaromíra Erbena o Zlatovláske, ktorú vám tu prinášame. Je trochu dlhšia a vzhľadom na intrigy kráľa ju možno odporučiť skôr pre staršie deti. Pre tie najmenšie sa určite nehodí pred spaním.

Ako sa kráľ naučil reč zvierat

Raz prišla ku kráľovi stará babička, priniesla mu v košíku hada a vraví, aby si ho dal upiecť: keď ho zje, že bude rozumieť všetkému, čo ktoré zviera vo vzduchu, na zemi i vo vode hovorí. Kráľovi sa to páčilo, že bude vedieť, čo nikto nevie, dobre babičke zaplatil a hneď prikázal sluhovi, aby mu hada na obed pripravil.

„Ale nech ho ani na jazyk nevezmeš, inak mi to svojou hlavou zaplatíš,“ prikázal mu.

Jiříkovi, tomu sluhovi, bolo divné, prečo mu to kráľ zakazuje.

„Nikdy som takého hada nevidel,“ vraví sám sebe, „a aký by som to bol kuchár, aby som ani neokúsil, čo pečiem?“

Keď to bolo upečené, vzal kúsok na jazyk a ochutnával.

Vtom počuje okolo úst niečo bzučať: „Aj nám niečo! Aj nám niečo!“

Jiřík sa obzerá, čo to je, a nevidí nič iné než niekoľko múch, čo lietali kuchyňou.

Tu zas vonku na ulici si niekto volá: „Kamže? Kamže?“

A tenšie hlasy odpovedajú: „Do mlynárovho jačmeňa, do mlynárovho jačmeňa.“

Jiřík pozrie oknom a vidí gunára s húfom husí.

„Aha!“ vraví, „taký je to had?“

Už vedel, čo to je. Vstrčil ešte jeden drobec do úst a potom hada doniesol kráľovi.
Jiřík ide na koni po Zlatovlásku pre kráľa, akoby sa nič nedialo.

Po obede prikázal kráľ Jiříkovi, aby mu osedlal koňa, že sa chce poprechádzať, a on aby ho sprevádzal. Kráľ išiel popredu a Jiřík za ním.

Keď šli po zelenej lúke, poskočil Jiříkov kôň a zarehotal sa: „Hohohoho, brat, mne je tak ľahko, že by som chcel cez hory skákať!“

„Čo o to,“ vraví druhý, „ja by som tiež rád skákal, ale na mne sedí starý: ak skočím, zvalí sa na zem ako mech a zlomí si väz.“

„Nech si zlomí, čo z toho?“ povedal Jiříkov kôň. „Namiesto starého budeš nosiť mladého.“

Jiřík sa tomu rozhovoru srdečne zasmial, ale len tak potichu, aby kráľ nevedel. Ale kráľ tiež dobre rozumel, čo si koníky vraveli, obzrel sa, a vidiac, že sa Jiřík smeje, pýta sa: „Čomu sa smeješ?“

„Ničomu, kráľovská Jasnosť: len ma tak niečo napadlo,“ vyhováral sa Jiřík.

Starý kráľ však už mal Jiříka v podozrení a ani koňom už nedôveroval; a tak sa vrátili domov. Keď prišli do zámku, prikázal kráľ Jiříkovi, aby mu nalial do pohára vína.

„Ale tvoja hlava za to,“ vraví, „ak nedoleješ, alebo preleješ!“

Jiřík vzal krčah s vínom a leje. Vtom priletely oknom dva vtáčiky; jeden druhého naháňal, a ten, čo utekal, mal tri zlaté vlasy v zobáčiku.

„Daj mi ich,“ vraví ten jeden, „veď sú moje!“

„Nedám, moje sú! Ja som si ich zdvihol.“

„Ale ja som ich videl, ako popadali, keď sa zlatovlasá panna česala. Daj mi aspoň dva.“

„Ani jeden.“

Tu ten druhý vtáčik ho chytil za tie zlaté vlasy. Keď sa tak o ne ťahali, zostal každému v zobáčiku jeden, a tretí zlatý vlas spadol na zem, len to zazvonilo. Vtom sa Jiřík za ním obzrel a prelial.

„Prepadol si mi životom!“ vykríkol kráľ. „Ale dám ti milosť, ak tú zlatovlasú pannu nájdeš a privedieš mi ju za manželku.“

Jiřík ide po Zlatovlásku

Čo mal Jiřík robiť? Ak chcel svoj život zachovať, musel po pannu ísť, hoci nevedel, kde ju hľadať. Osedlal si koňa a išiel, kam ho napadlo.

Prišiel k čiernemu lesu a tu pod lesom pri ceste horel krík; zapálili ho pastieri. Pod krom bol mravčí kopec, iskry naň padali, a mravce so svojimi bielymi vajíčkami utekali, čo im sily stačili.

„Och pomôž, Jiříku, pomôž,“ volali žalostne, „uhoríme, i naši mladí vo vajíčkach.“

On hneď zliezol z koňa dolu, krík odrezal a oheň uhasil.

„Keď budeš potrebovať, spomeň si na nás, a aj my ti pomôžeme.“

Potom išiel tým lesom a prišiel k vysokej jedli. Navrchu na jedli bolo krkavčie hniezdo a dole na zemi dve krkavčatá pišťali a nariekali: „Otec i matka nám odleteli; máme si sami potravu hľadať, a my úbohé pisklatá ešte lietať nevieme! Och pomôž, Jiříku, pomôž, nasýť nás, inak pomrieme od hladu.“

Jiřík sa dlho nerozmýšľal, skočil z koňa, nazbieral korienky a lesné plody, aby krkavčatá mali čo žrať.

„Keď budeš potrebovať,“ krákali veselo, „spomeň si na nás, a aj my ti pomôžeme.“

Potom ďalej už musel Jiřík pešo, pretože kôň by úzkou cestou neprešiel. Šiel dlho, dlho lesom, a keď konečne z lesa vychádzal, videl pred sebou ďaleké široké more. Na brehu mora sa dvaja rybári spolu hádali. Chytili veľkú zlatú rybu do siete a každý ju chcel mať sám pre seba.

„Moja je sieť, moja je ryba!“

A druhý na to: „Málo by ti tvoja sieť bola platná, keby nebolo mojej lode a mojej pomoci.“

„Až druhýkrát zas takú chytíme, bude tvoja!“

„Nie tak, ty na druhú počkaj a túto mi daj.“

„Ja vás rozsúdim,“ vraví Jiřík: „Predajte mi tú rybu, dobre vám ju zaplatím, a peniaze rozdeľte medzi seba napoly.“

A dal im za ňu všetky peniaze, čo mal od kráľa na cestu, nič si nenechal. Rybári boli radi, že tak dobre predali, a Jiřík pustil rybu zas do mora.

Veselo zašpliechala vodou, ponorila sa a potom neďaleko od brehu ešte raz vystrčila hlavu: „Keď ma, Jiříku, budeš potrebovať, spomeň si na mňa, odvďačím sa ti.“ A potom sa stratila.

„Kam ideš?“ pýtali sa rybári Jiříka.

„Idem svojmu pánovi, starému kráľovi, po nevestu, po zlatovlasú pannu, a neviem ani, kde ju hľadať!“

„Och, o tej ti vieme dobre povedať,“ povedali rybári. „Je to Zlatovláska, dcéra kráľova z krištáľového zámku tamto na tom ostrove. Každý deň ráno, keď sa rozodnieva, rozčesáva svoje zlaté vlasy; žiara od nich ide po nebi i po mori. Ak chceš, sami ťa tam na ten ostrov dovezieme, pretože si nás tak dobre rozsúdil. Maj sa však na pozore, aby si vybral pravú pannu: dvanásť je panien, dcér kráľovských, ale len jedna má zlaté vlasy.“

Keď bol Jiřík na ostrove, išiel do krištáľového zámku prosiť kráľa, aby svoju zlatovlasú dcéru dal jeho pánovi kráľovi za manželku.

„Dám,“ povedal kráľ, „ale musíš si ju zaslúžiť: musíš za tri dni urobiť tri práce, čo ti uložím, každý deň jednu. Zatiaľ si do zajtra môžeš odpočinúť.“

Na druhý deň ráno mu vraví kráľ: „Moja Zlatovláska mala náhrdelník z drahých perál; šnúra sa pretrhla a perly sa vysypali do vysokej trávy na zelenej lúke. Tie perly všetky musíš pozbierať, aby ani jedna nechýbala.“

Jiřík išiel na tú lúku, bola ďaleká široká, kľakol do trávy a začal hľadať. Hľadal, hľadal od rána do poludnia, ale ani perličku nevidel.

„Och, keby tu boli moje mravce, tie by mi mohli pomôcť!“

„Veď tu sme, aby sme ti pomohli,“ povedali mravce, kde sa vzali, tu sa vzali, okolo neho sa len hemžili. „Čo potrebuješ?“

„Mám pozbierať perly na tej lúke, ale nevidím ani jednu.“

„Maličko len počkaj, my ich za teba pozbierame.“

A netrvalo dlho, znosili mu z trávy hŕbku perál, nepotreboval nič iné než ich na šnúru navliecť. A potom, keď už chcel šnúru zaviazať, prikuľhal ešte jeden mravček, bol chromý, noha mu vtedy zhorela, keď u nich horelo, a kričal: „Počkaj, Jiříku, nezaväzuj, nesiem ešte jednu perličku!“

Keď Jiřík tie perly kráľovi priniesol a kráľ ich prepočítal, ani jedna nechýbala.

„Dobre si urobil svoju vec,“ vraví, „zajtra ti dám inú prácu.“

Ráno Jiřík prišiel a kráľ mu povedal: „Moja Zlatovláska sa kúpala v mori a stratila tam zlatý prsteň, ten musíš nájsť a priniesť.“

Jiřík išiel k moru a chodil smutne po brehu; more bolo čisté, ale také hlboké, že nemohol ani dno dovidieť, a čo ešte na dne vyhľadať prsteň!

„Och, keby tu bola moja zlatá ryba, tá by mi mohla pomôcť!“

Vtom sa niečo v mori zablyslo a z hlbiny navrch vody vyplávala zlatá ryba: „Veď tu som, aby som ti pomohla. Čo potrebuješ?“

„Mám v hlbokom mori nájsť zlatý prsteň, a nevidím ani dno.“

„Teraz práve som stretla hbitú šťuku, niesla zlatý prsteň na plutve. Maličko len počkaj, ja ti ho prinesiem.“

A netrvalo dlho, vrátila sa z hlbiny a priniesla mu šťuku aj s prsteňom.

Kráľ Jiříka zase pochválil, že dobre svoju vec urobil; a potom ráno mu uložil tretiu prácu: „Ak chceš, aby som svoju Zlatovlásku tvojmu kráľovi dal za manželku, musíš jej priniesť mŕtvu a živú vodu; bude jej totiž treba.“

Jiřík, nevediac, kam sa po tú vodu obrátiť, išiel naslepo, kam ho nohy niesli, až prišiel do čierneho lesa.

„Och, keby tu boli moji krkavci, azda by mi pomohli!“

Tu sa mu nad hlavou čosi šuchlo, a kde sa vzali, tu sa vzali, dvaja krkavci: „Veď tu sme, aby sme ti pomohli. Čo chceš?“

„Mám priniesť mŕtvu a živú vodu, ale neviem, kde ju hľadať.“

„O tej my dobre vieme. Maličko len počkaj, my ti ju prinesieme.“

A za malú chvíľu priniesli Jiříkovi každý jednu banku plnú vody; v jednej banke bola živá voda, v druhej mŕtva. Jiřík bol rád, že sa mu tak dobre poštastilo, a ponáhľal sa k zámku. Na kraji lesa videl od jedle k jedli rozpätú pavučinu, uprostred pavučiny sedel veľký pavúk a cucal muchu. Jiřík vzal banku s mŕtvou vodou, postriekal pavúka, a pavúk sa zvalil na zem ako zrelá višňa. Bol mŕtvy. Potom postriekal muchu z druhej banky živou vodou, a mucha začala sebou hádzať, vyškriabala sa z pavučiny von a fuk do povetria.

„Tvoje šťastie, Jiříku, že si ma vzkriesil,“ bzučala mu okolo uší, „veď bezo mňa by si sotva uhádol, ktorá z dvanástich je Zlatovláska.“

Keď kráľ videl, že Jiřík aj tretiu vec dokázal, povedal, že mu svoju zlatovlasú dcéru dá. „Ale musíš si ju sám vybrať,“ povedal.

Potom ho viedol do jednej veľkej siene, tam uprostred bol okrúhly stôl a okolo stola sedelo dvanásť krásnych panien, jedna ako druhá; ale každá mala na hlave šatku dlhú až na zem, bielu ako sneh, takže nebolo vidieť, aké má ktorá vlasy.

„Toto sú moje dcéry,“ vraví kráľ. „Ak uhádneš, ktorá z nich je Zlatovláska, získal si ju a môžeš ju hneď so sebou odviesť; ak neuhádneš, nie je ti súdená, musíš odísť bez nej.“

Jiřík bol v najväčšej úzkosti, nevedel, čo si počať. Vtom mu čosi zašepkalo do ucha: „Bz-bz! Choď okolo stola, ja ti poviem, ktorá to je.“

Bola to mucha, čo ju vzkriesil živou vodou.

„Táto panna to nie je - tá tiež nie - tá tiež nie - táto je Zlatovláska!“

„Túto dcéru mi daj!“ vykríkol Jiřík, „túto som zaslúžil svojmu pánovi.“

„Uhádol si,“ povedal kráľ, a panna hneď tiež vstala od stola, odhrnula šatku, a zlaté vlasy jej plynuli hustými prameňmi z hlavy až na zem, a bolo od nich tak jasno, ako keď ráno slnko vyjde, až Jiříkovi oči prechádzali.

Potom dal kráľ na cestu svojej dcére, ako sa patrí, výbavu a Jiřík ju odviezol svojmu pánovi za nevestu.

Ešte nie je vyhraté

Starému kráľovi sa oči iskrili a poskakoval radosťou, keď Zlatovlásku videl, a hneď prikázal, aby sa robili prípravy na svadbu.

„Chcel som ťa síce dať obesiť za tvoju neposlušnosť, aby ťa krkavci zožrali,“ vraví Jiříkovi, „ale že si mi tak dobre poslúžil, dám ti len sekerou hlavu zraziť a potom ťa dám dôstojne pochovať.“

Keď Jiříka popravili, prosila Zlatovláska starého kráľa, aby jej toho mŕtveho sluhu daroval, a kráľ nemohol to svojej zlatovlasej neveste nijako odoprieť. Potom ona zrovnala hlavu Jiříkovi k telu, pokropila ho mŕtvou vodou, a telo zrástlo s hlavou, takže po rane ani pamiatky nezostalo; potom ho pokropila živou vodou, a Jiřík zase vstal, ako by sa bol znovu narodil, čerstvý ako jeleň a mladosť mu z tváre svietila.

„Och, ako som tvrdo spal!“ vraví Jiřík a trel si oči.

„Veru, tvrdo si spal,“ povedala Zlatovláska, „a keby nebolo mňa, naveky vekov by si sa bol neprebudil!“

Keď starý kráľ videl, že Jiřík zas ožil, a že je mladší a krajší než predtým, rád by bol tiež takto ešte raz omladol. Hneď prikázal, aby aj jeho sťali a potom tou vodou pokropili. Sťali ho a kropili živou vodou stále, až ju všetku vykropili, ale hlava mu nijako nechcela k telu prirásť; potom až začali mŕtvou vodou kropiť, a v okamihu prirástla; ale kráľ bol zase mŕtvy, pretože už nemali živú vodu, aby ho vzkriesili.

A pretože kráľovstvo bez kráľa nemohlo byť a nikoho tak rozumného nemali, aby všetkým živočíchom rozumel ako Jiřík, urobili Jiříka kráľom a Zlatovlásku kráľovnou.