Pancier zo Smojna

Ako proti kráľovi búril a poslúchať nechcel, ako mu stará čarodejnica zlý koniec prorokovala a on sa jej vysmial, ale svojmu osudu potom neušiel

Keď odišiel kráľ Karol s kráľovnou Svidnickou do Ríma, v českej zemi bolo neveselo. Zbojnícka háveď sa všade znova rozmohla, ľudí zajímala a brala za nich výkupné. Prepadávala dvory, hrádky aj tvrdze a všetko brala dočista. Čo nevzala, to zapálila a zničila, aby z toho nikto nemal osoh. Mnohý z pánov zabudol na rytierske čnosti a zo svojho hradu urobil brloh pre zbojnícku čeľaď.
Neďaleko Ústí nad Orlicí stál na kopci v tvare homole pevný hrad Žampach a jeho pánom bol rytier Ján zo Smojna, ľudom zvaný Pancier, pretože celé dni chodil obrnený v pancieri. Ten sa tiež dal na zlé živobytie, hoci bol kedysi od samého kráľa Karola za svoju udatnosť a statočnosť pasovaný za rytiera.
Chcel rýchlo a pohodlne zbohatnúť, preto sa mu zapáčilo okrádať pokojných ľudí, pocestných a kupcov. Hromadil peniaze, tovar, zlato a dobytok, a pritom sa s čeľaďou ľahko uživil.
„Každý je pánom na svojom statku dovtedy, kým si ho vie dobre ohliadať,“ smial sa rytier Pancier žalobníkom, ktorí si naňho sťažovali až na zemskom súde. „Ja sedím na Žampachu, strážim si celý svoj majetok a niekedy dohliadnem aj na ostatných, či si ho ich páni strážia, alebo nestrážia.“
„Až sa vráti do krajiny kráľ, bude Ti to mať za zlé, pane zo Smojna! Mal by si byť opatrnejší a nedávať svojim nepriateľom najavo, že si v horách okolo rieky Orlice hospodáriš po svojom.“
Radili mu dobrí priatelia, ktorí nejedenkrát s pánom vyrazili na lúpež, a preto mali strach o vlastnú kožu. Ale Janovi zo Smojna nadarmo nehovorili Pancier. Na Žampachu mal dosť vojakov a sám bol silný a bujný ako kôň.
„Žiadne strachy, moji páni! Sám kráľ mi dal tento zlatý retiaz, ktorý nosím stále na krku, za zásluhy a on nie je z tých, čo by mi ich niekedy upreli. Ja som sa bil za české kráľovstvo a často som dával svoju hlavu v stávke, zatiaľ čo iní páni sedeli za pecou a teraz si hovejú v úradoch.“
„Nikto Ti Tvoje zásluhy, pane, neupiera. Kráľ Karol však nie je ako jeho otec Ján Luxemburský. Ten vie držať pevne vládu v rukách a kto sa mu vzoprie, hneď sa stane jeho nepriateľom,“ domlúvali mu najvernejší.
O sile pána zo Žampachu sa medzi ľuďmi veľa rozprávalo. Vojaci svojmu pánovi verili a dali by za neho dušu aj telo, ale mnohí v tom videli čary.
Pod Žampachom bývala stará čarodejnica Brůda, ktorá sa vyznala v bylinách a mnohým ľuďom pomohla k zdraviu. Rytier Pancier k nej občas zašiel do chalupy, ale nikomu nepovedal, čo od baby chcel. Ona sama pred ľuďmi o tom mlčala a nikomu sa nezmienila ani slovom.
Až raz si ju dal pán zavolať k sebe na hrad. Baba prišla celá schrbená, akoby šla na popravu. Keď ju zaviedli k pánovi, chcel s ňou byť sám. Len čo sa za čeľadníkmi zavreli dvere, spýtal sa:
„Tak čo, baba, už si si to rozmyslela? Čakám už dosť dlho a došla mi trpezlivosť, dlhšie čakať nebudem.“
Stará Brůda sa pána nezľakla, bola už skúsená a poznala sa s nejedným pánom. Kde mohla, tam pomohla radou aj skutkom. Kde pomôcť nemohla, tam mlčala. Ale rytier zo Smojna sa nedal odbiť.
„Už som Ti povedal, že chcem poznať svoj osud a Ty mi ho môžeš povedať,“ naliehal na ňu znova. „Ak nepovieš ani tentoraz, dám Ťa obesiť.“ Baba zdvihla hlavu a pozrela sa pánovi do očí.
„Nie ja, pane, ale Ty sám budeš visieť! Nebola by som Ti to povedala, ale zadarmo sa dať popraviť nenechám. Nikdy som Ti neublížila, nepovedala som o Tebe nikomu ani jedno krivé slovo. Dobre ma poznáš. Mám dosť rozumu, aby som s každým pánom vyšla po dobrom. Čo robíš, je Tvoja vec. Ty budeš za všetko raz súdený. Pamätaj na posledné veci človeka!“
Potom sa roztriasla na celom tele a zajakávala sa starcovským plačom. Keď rytier videl pred sebou tú kôpku nešťastia, rozosmial sa tak, až sa v oknách rozdrnčali okrúhle sklenené tabuľky.
„Toto sa ti, baba, ale podarilo! Ty mi teda prisudzuješ povraz, ako ja Tebe. Ale aby si videla, že sa tvojich čarov nebojím, darujem Ti život. Tu máš pár grošov za svoju veštbu. Ďaleko je ale deň, kým sa mi bude chcieť umrieť. Uvidíš, že moja sláva ešte porastie.“ Hodil jej k nohám váčok striebra a prepustil ju.
Baba rýchlo pozbierala peniaze zo zeme a s mnohými vďakami pospiechala ku dverám. Mala strach, aby si to pán ešte nerozmyslel.
V tých časoch sa však mnohé zmenilo. Kráľ naozaj nechcel a nemohol v krajine trpieť svojvôľu, pretože svojich pánov dobre poznal. Keď sa vrátil späť do Prahy, čoskoro sa dozvedel, čo sa v krajine deje. Zvolal kráľovské vojsko a sám s ním ťahal od hradu k hradu odbojných pánov, aby ich pokoril. Jedného dňa pritiahol kráľ aj k Žampachu a nebolo pochýb, že Pancier zo Smojna nemá v ňom už priateľa. Keď kráľovské vojsko ľahlo okolo hradu, pán na Žampachu videl, že je zle. Zvolal svojich ľudí a povedal: „Vojaci, Vám všetkým dobre zaplatím, ak mi hrad uhájite. Máme dobré zbrane, jedla a pitia nadostač. Je teda na vás, ako si povediete.“
Zbrojná chasa sľúbila pánovi vernosť a obsadila všetky strieľne aj vežu na malom hrádku Chudoba, kde dovtedy bývala. Pancier sám pred bojom neuhýbal. Pomáhal všade tam, kde bola sečba najväčšia. Ale kráľ tiež nelenil. Najprv dobyl hrádok Chudobu a utáboril sa tam. Týždeň za týždňom potom ležalo kráľovské vojsko okolo Žampachu a nezdalo sa, že by chcelo odtiahnuť.
Keď rytier zo Smojna videl, že kráľ sa rozhodol za každú cenu jeho hrad dobyť, privolával naňho hromy a blesky, a pritom si spomenul aj na starú Brůdu. „Prekliata baba! Tá iste privolala túto pohromu. Mal som ju dať včas obesiť, teraz môže kráľovským o mnohom povedať.“
Ale Brůda bola múdrejšia. Len čo dostala od pána milosť a počula o tom, že kráľ ťahá na Žampach, zmizla skôr, než sa vojsko objavilo. V lesoch si našla úkryt a čakala, že všetko nebezpečenstvo pominie.
Kráľ tiež nelenil. Ležal pod Žampachom plných deväť týždňov. Ľudia boli unavení, ale Pancier sa nevzdával a on tiež nie.
„Škoda takého statočného bojovníka,“ povedal kráľ svojim pánom. „Mal som ho rád, ale musím ho prísne potrestať. Robím to pre blaho českej zeme.“
„Kráľu, ale vojsko by už potrebovalo odpočinok. Ak v najbližších dňoch nedobudneme Žampach, musíme odtiahnuť naprázdno,“ povedal kráľovský hajtman, ale kráľ bol neoblomný.
„Daj teda podkopať vežu a nájsť tajnú chodbu! Nie je možné, aby na hrade mali ešte toľko zásob. Niekade si ich musia do hradu dovážať.“
Kráľovskí zvedovia blúdili už ktorýsi deň v okolitých lesoch, ale vchod do tajnej chodby nenašli. Zato stretli starenu, ktorá sa skrývala v krovinách. „Vylez von, stará, a povedz, kto si!“ zakričal na ňu vojak a pošteklil ju kopijou. Stará Brůda chtiac-nechtiac musela poslúchnuť. V košíku niesla trochu voňavých byliniek, inak nemala pri sebe nič cenné. Keď povedala, kto je a odkiaľ, začali sa jej vojaci vypytovať na tajnú chodbu. Stará dlho váhala, ale keď začali vyhrážať zabitím, povedala, čo vedela. Sama potom vojakov zaviedla k jednej diere, kadiaľ sa vchádzalo do tajnej chodby vedúcej až na Žampach. Vojaci zmizli v chodbe a Brůda v zhone utekala do lesa, aby im bola z očí.
„Raz už som vyviazla z povrazu a teraz by so mnou už nikto nemal zľutovanie. Azda si Pancier nejako pomôže,“ utešovala sa baba a odpísala chalupu aj skromný majetok. Viac sa pod Žampach nevrátila.
Keď dal kráľ podkopať bielu hradnú vežu, vojaci pána zo Smojna videli, že sa na hrade dlho neudržia. Tajnou chodbou sa kráľovským podarilo dostať sa im do chrbta a na útek nebolo ani pomyslenia. Tak padol kráľovi do rúk aj žampašský pán. Nikto z pánov nelitoval, pretože už dávno bol všetkým tŕňom v oku. Kedysi ho kráľ bohato obdaroval a ponúkal mu úrad, ale on nechcel. A teraz stál tu pred nimi v pancierovej košeli, neumytý a nečesaný ako obyčajný zbojník. Kráľ pozrel na Jána zo Smojna a zrak mu skĺzol na zlatý retiaz okolo jeho krku, ktorý mu kedysi daroval. „Vidím, že dosiaľ nosíš môj dar. Vždy však nie je čas na rozdávanie zlatých retiazok. Nikdy ich nedávam tým pánom, ktorí sa mi protivia. Tu vezmi svoju odplatu, Jáne zo Smojna!“ povedal kráľ a dal mu hodiť na krk konopný povraz. „Dobre vieš, že si ho zaslúžiš. Zo Žampachu si urobil zbojnícky brloh a ideš proti svojmu kráľovi. Za to Ťa musím potrestať. Ešte dnes budeš visieť v bráne vlastného hradu.“ Rytier pred kráľom neklakol, ani neprosil o milosť. Keď počul jeho prísny rozsudok, hrdo odpovedal:
„Kráľu, berieš mi život, vezmi si teda aj svoj dar. Máš okolo seba dosť urodzených pánov, ktorí by z tvojich rúk radi prijali môj zlatý retiaz.“
„Nikdy svoje dary neberiem späť,“ rázne ho odbil kráľ. „Preto Ti aj zostane zlatý retiaz s konopným povrazom na tvojom krku iným lúpežným pánom na výstrahu, aby sa nikdy neodvážili drancovať české kráľovstvo.“
Potom dal Jána zo Smojna odviesť k bráne a tam ho kat obesil. Kráľovskí rozvrátili pevný hrad Žampach. Žiadny pán sa tu už neusadil. Veštba sa naplnila a statočný Pancier zo Smojna dokončil svoj život v konopnom povraze.
Na Žampachu sú vraj dosiaľ ukryté nalúpené poklady, ale mnoho ľudí ich márne hľadalo. Keď sa dostali až k zasypaným železným dverám, o polnoci za nimi počuli rinčanie mečov a ľudské hlasy. Niekomu sa ich podarilo vypáčiť, ale nič tam iné nebolo než staré rumovisko zo spadnutých múrov. Starý hrad nevydal doposiaľ všetky svoje tajomstvá.