JEDEN A JEDNA SÚ TRI

RÁNO A potom že je technika dokonalá! Úplne ma to vyviedlo z miery. Veď je to vôbec možné, aby sa počítač len tak zničoho nič pokazil? A to o to skôr, ak ide o počítač, ktorý už päť rokov vychováva môjho syna Jána! No, aby som povedala pravdu, zatiaľ som si nemohla sťažovať. Ján vykazuje mimoriadne dobré výsledky. Sme naňho s manželom hrdí. A večer pri spoločnej večeri ho môžeme vždy pochváliť. Odpovedá na to úsmevom a detsky rozkošným „ďakujem“. Teraz však počítač nefunguje. Čo ja tu, preboha, počnem celý deň s dieťaťom bez programu? A opravár príde až zajtra. Čo je to len za dobu, že sa na všetko musí tak neskutočne dlho čakať? Ako ja tento deň prežijem… DOPOLUDNIE „Mamička, ty mi dnes nebudeš zadávať úlohy?“ „Ja to neviem. Nikdy som to nerobila. Budeš to musieť ten deň vydržať.“ „A čo si robila, mamička?“ Mal veľké spýtavé oči a jeho slová znneli trochu kuso, bez melodického prízvuku. To teraz takto hovoria asi všetky deti, napadlo mi, predsa len je na nich poznať, že ich rozprávať učili stroje. Začala som mu rozprávať o výskumoch, na ktorých pracujem. POPOLUDNIE „A mamička, aký ty si mala vyučovací počítač?“ „Na vysokej škole…“ „Nie, to nemyslím. Chcem vedieť, aký počítač si mala, keď si mala toľko rokov ako teraz ja.“ „My sme vtedy ešte tak často nepracovali s počítačom. Mali sme učiteľa.“ „Živého?“ „Áno, živého človeka, ktorý nám o všetkom rozprával.“ „Ale živý človek si nemôže všetko pamätať a raz predsa umrie. Čo potom?“ Zamrazilo ma. Veď môj syn nemá žiadne poriadne detstvo. Len samá technika, disciplína, špecializácia, testy, kolektívne cvičenia sebakontroly… Zrazu sa mi vynorila v mysli stará jednoduchá pesnička mojej mamy. Pri speve sa jeho oči ešte o kúsok rozšírili. „Nebolo to dokonalé, mamička, ale bolo to… bolo to…,“ nemohol nájsť správny výraz. Áno, citová výchova je len okrajový doplnkový predmet. „… krásne,“ napovedala som mu, „človeku je z toho teplo pri srdci, však?“ Pristúpil k anatomickej stoličke, kde som sedela, a položil mi ruky okolo krku. Mal teplé jemné líčko, že som neodolala a pritisla som ho k sebe. „Mamička, to je dnes ale zvláštny deň,“ zašepkal a jeho hlas už vôbec neznel počítačovo. „Vieš, ako kedysi mamičky hovorievali Jánom?“ „Nie.“ „Janko alebo Janíčko alebo Jano.“ „To je smiešne. A nemohla by si mi tak niekedy aj ty hovoriť?“ VEČER „Ocko, naozaj si sa ako malý mohol niekedy sám hrať vo voľnej prírode?“ „Na otázky máš vymedzený čas od ôsmej do deviatej, tak ho láskavo dodržuj. Teraz večeriame,“ napomenul Jána strohо otec. Potom ticho dodal smerom ku mne: „Ako, prosím ťa, na takú otázku vôbec prišiel?“ Pokrčila som plecami. Aj tak by nepochopil, aký zázračný bol pre mňa a pre Janka dnešný deň. O TÝŽDEŇ PO VEČERI „Som už niekoľko dní nespokojný s programom nášho syna. Prečo ho narúšaš?“ Podal mi vytlačenú podobu dôtky, ktorá dnes dorazila z detského výchovného centra. Bolo nám dôrazne odporúčané, aby sme v záujme harmonického rozvoja osobnosti prihlásili nášho syna do inovovaného programu „Šťastná budúcnosť“ s internátnym režimom. Predstava, že Janka neuvidím celý mesiac, sa mi vôbec nepáčila. „Je to ešte dieťa, nemôžeme byť naň takí tvrdí.“ „Čo si to zrazu vymýšľaš? Musí byť predsa ako všetky ostatné deti. Alebo azda chceš, aby ho od nás vzali do školy pre nezvládnuteľných? Už by si ho potom nikdy nevidela. Zmúdri.“ PO MESIACI Môj muž mal pravdu. Zmúdrela som. Celý mesiac bol Janko preč a ja som stále pred sebou videla jeho vyčítavé oči pred odchodom. Včera sa vrátil a ja som sa zase nezdržala, objala som ho a pobozkala do vlasov. Manžel sa nesúhlasne zamračil a Janko žiaril ako slniečko. „Už nikdy od teba nechcem byť tak dlho preč, mamička.“ „Neboj sa, už ťa nedám,“ šepkala som a srdce mi bilo zrýchleným tempom. „Tečú ti oči, mamička…“ Tajne som sa snažila zotrieť slzy a Jánov otec sa zachmúril ešte o niečo viac. „Od zajtra som naplánoval našu spoločnú medziplanetárnu dovolenku. Dúfam, že sa počas nej spamätáte. Teraz sa choďte pripraviť.“ POSLEDNÝ DEŇ DOVOLENKY Vôbec sme sa nespamätali. U mňa aj u Janka sa vzájomný cit skôr prehĺbil. Nádherne sme si spolu rozumeli. Proti tomu sa jednoducho nedá nič robiť. Dokonca sa mi zdá, že aj ocko sa na nás občas pozerá s porozumením. Ale teraz sa musíme vrátiť. Vôbec sa mi späť nechce. Uvedomila som si, že som dnes ešte nestretla svojho muža. Osobný raketoplán predsa nie je taký veľký. Kde vlastne je? Nazrela som k rádiostanici. Nebol tam, len na pulte ležala zmačkaná vytlačená správa. Nebola by som ani ženou, keby som si ju neprečítala. Takmer sa mi zastavilo srdce. Bolo to rozhodnutie, že Janko bude po návrate na základňu zaradený do školy pre nezvládnuteľných. Nie, to predsa nie je možné! To nemôžeme pripustiť! K čertu! Kde je vlastne ten môj chlap?! Prehľadala som celý raketoplán… nič! Zmizol. Bola to záhada. Zrazu zablikala kontrolka výstupnej komory. Našla som ho, ako deaktivuje skafander, a neušlo mi ani to, ako nenápadne odkopol tyč, pripomínajúcu vonkajšiu anténu, do škáry pri skrinke. Na môj spýtavý pohľad pokrčil plecami. „Máme poruchu. Spojenie so základňou bolo prerušené. Zdá sa, že sme emigrovali za hranicu kontrolovanej planetárnej zóny.“ Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila. Áno, my sa nevrátime. Letíme do neznáma. Napoly vyzlečeného som ho objala a vlepila mu pusu. „Príliš nejasaj,“ povedal mi s povzdychom, „bude to ťažšie, než si predstavuješ.“