Králik Toník

Na dvore je ráno živo. Babka sype sliepkam zrno, zbiera vajíčka, zakladá králikom krmivo a všetkým dáva do misiek a do válovov čerstvú vodu na pitie. Zo svojej klietky ju pozoruje sivý králik Toník. Babka naňho sprisahanecky žmurkne, keď zatvára jeho klietku a kontroluje, či to urobila poriadne. Obaja vedia prečo!

Toník ležal tesne pri dvierkach, chrumkal seno a snívalo sa mu, aké by to bolo, keby sa mohol pozrieť tam, odkiaľ babka prináša vodu a dobroty na zjedenie. Do králikárne priletovali muchy a králik sa ich vypytoval, aké to je vonku. Muchy sa len chichotali a mlčali. Poznali len cestu k hnojisku a okolo králikárne.

Raz sa stalo niečo nečakané. Toník sa pozeral za babkou, ako odchádzala s prázdnym košom z dvora. Natiahol sa na svoje obľúbené miesto, ale čo to, dvierka sa pootvorili, len čo sa o ne oprel chrbtom! Babka ich zabudla poriadne zatvoriť! Ešte do nich trochu strčil papuľkou, otvoril ich dokorán, odhodlal sa a skočil. Bol voľný! Aj jeho známe muchy sa zľakli, zabzučali a zavírili vzduchom. Taká opovážlivosť! Kto to kedy videl?

Králik sa chvíľu obzeral a rozmýšľal, čo ďalej. Niekoľkými skokmi sa dostal k latkovému plotu, ale tu bol s rozumom v koncoch. Ďalej sa aj tak nedostane a široký svet neuvidí! Hopkal pozdĺž plota a pozrime sa! Jedna latka bola zlomená a dolu jej kúsok chýbal. Škára bola práve taká veľká, aby sa cez ňu pretiahol von.

Toník sa ocitol v králičom raji. Aspoň sa mu tak zdalo. Hneď za plotom rástli veľké hlávky kapusty, vedľa sladká mrkvička a ešte kúsok ďalej fialové kaleráby. Samé dobroty! Toník nevedel, do čoho sa pustiť skôr. Tu sa mu bude páčiť, tu už zostane, rozhodol sa. Svet je predsa len krásne a milé miesto na život! Okusoval šťavnaté listy kapusty, niekoľkokrát zahryzol do červeného vrchu mrkvy a potom zaspal s plným bruškom v záhonku medzi paradajkami.

Snívalo sa mu o sliepkach z rodného dvora a o babke, ako mu nalieva vodu do misky. Ale prečo ju lieva aj naňho? Zrazu sa prebudil. To nebol sen, naozaj naňho padali kvapky vody. Pršalo! Toník rýchlo hľadal úkryt a našiel ho pod listami rebarbory. A nebol tam sám. Ležalo tam niečo guľaté a zaberalo mu to miesto. Skúsil to odstrčiť labkou, ale bolestivo sa popichal. Zrazu sa to klbko pohlo. Toník odskočil a vyľakane sa díval do očí nejakého divného zvieraťa. Od strachu sa ani nedokázal pohnúť.

„Prečo sa tak pozeráš? Ty si ešte nevidel ježka?“ spýtalo sa to zvieratko a králik musel priznať, že nie. Jež neveriacky pokrútil hlavou:

„Čo je to za nevzdelanca,“ brumlal si popod nos a odcupital hlbšie pod rebarboru.

Zmoknutý králik sedel pod veľkým listom a spomínal, ako mu bolo dobre v suchej a teplej králikárni. Nehrozilo mu tam žiadne nebezpečenstvo od neznámych tvorov. Začalo sa mu cnieť dokonca aj za muchami a rád by sa vrátil.

Lenže aj keby nepršalo, našiel by cestu späť? Dážď ustal až popoludní a zase vyšlo slniečko. Toník si vysušil premočenú kožušinku, ale vo svete sa mu už vôbec nepáčilo. Ležal na cestičke medzi záhonmi a bol veľmi nešťastný.

„Tak tu si! Až sem si sa dostal, ty tulák!“ Toníkovi sa rozjasnil svet. To bol hlas babky! Našla ho! Vráti sa domov! Babka odložila motyčku, ktorou sa chystala okopávať zeleninu, a zodvihla Toníka do náručia.

„Tak poď, ty ušatý nezbedník, odnesiem ťa späť do králikárne,“ hladkala ho babka po chrbte a o chvíľu už ležal na svojom mieste, vo svojej klietke a bolo mu krásne.

Často a rád rozprával králik muchám o svojej dobrodružnej výprave do veľkého sveta. Ale že sa mu cnelo a že sa dokonca aj bál, to si nechal pre seba.