Medveď a bocian 1

Raz mal medveď obrovský hlad. Chodil po lese a hľadal niečo na jedenie. Nemohol však nikde nič nájsť. Bol už nahnevaný a nahnevane si bručal:
„Brum, brum, breberám,
koho chytím, zjem ho sám.
Nenechám z neho ani kosť,
takú mám na svet zlosť!“
Konečne sa naň šťastie usmialo. Uvidel pod krom kus mäsa. Skok po ňom ..... chramst a ham a hryz a hryz ..... hryz hryz! Z hltavosti chcel medveď celý kus prehltnúť naraz. V tom ho však niečo ostro pichlo v krku. Au, to bola bolesť! Čo to môže byť? Kosť? Bola to kosť. Zapichla sa medveďovi hltúnovi do krku. To to bolelo!
Medveď si chcel kosť rýchlo vytiahnuť. Siaha labou do papule, siaha, dosiahnuť nemôže. Sám to nedokáže. Musí niekoho požiadať o pomoc.
Ide medveď s kosťou v krku po lese. Kosť pichá, nikto sa neukazuje. Až tu konečne beží proti nemu vlk.
„Brum, brum, pán vlčko,
mám ostrú kosť v krčku.
Nechcel by si mi pomáhať,
pichľavú chorobu zaháňať?“
zabručal medveď. Aby vlk kosť videl, otvoril medveď poriadne papuľu.
To boli zuby! Vlk sa zľakol, do lesa utiekol. Bál sa, že ho medveď chce zožrať. Medveď išiel ďalej. V tom uvidel na čistinke líšku. Rozbehol sa k nej:
„Brum, brum, pani zlatá,
pekne chundelatá,
chcela by si mi pomáhať,
pichľavú chorobu zaháňať?
Do krku mi siahni,
čo chytíš, vytiahni!“
A otvoril na líšku papuľu. Líška uvidela otvorenú papuľu ..... to boli zuby! Líška sa zľakla, do lesa utiekla. Bála sa, že ju medveď chce zožrať.
Išiel teda medveď ďalej. Pri starom dube zbadal zajaca. Rozbehol sa k nemu:
„Brum, brum, malý zajačiku,
priprav si svoju labôčku,
do krku mi siahni,
čo chytíš, vytiahni….“
Ani svoju prosbu nedopovedal. Zajac spí s otvorenými očami. Ako medveďa zazrel, hop a skok cez korene preč. Na medvedie zuby nečakal. Bál sa.
Zas musel ísť medveď ďalej. Ťape, šliape, kosť v krku ho pichá. Zamieril teda k jazierku, aby si bolesť schladil.
Pri vode uvidel bociana, ako chytá dlhým zobákom žaby. Tu dostal medveď nápad. Taký dlhý zobák klapák! Tým by sa dala kosť z krku vytiahnuť! Prikolísal sa k bocianovi:
„Brum, brum, milý bociane,
zobák Ti klape báječne,
nechcel by si mi pomáhať,
pichľavú chorobu zaháňať?
Do krku mi siahni,
čo chytíš, vytiahni!“
Bocian sa nezľakol. Videl, že sa medveď trápi. Prezrel si medvedí krk a hneď uvidel ostrú kosť. Pozor, medveď, nehýbať sa! Bocian strčil svoj zobák do medvedej papule. Pomaly, opatrne kosť chytil. Teraz, medveď, drž! Klap, šmyk a kosť bola von. To bolo naraz medveďovi dobre! To sa mu uľavilo!
Medveď párkrát otvoril papuľu. Už to naozaj nebolelo, už bola pichľavá choroba preč. To bol medveď rád! Pekne bocianovi poďakoval, že neutiekol ako ostatní a že mu pomohol:
„Brum, brum, milý bociane,
nech Ti zobák klape, pane!
Pomohol si mi viac než dosť,
vytiahol si mi z krku kosť.
Nech má za to veľa žiab,
to potom bude klapy klap!“
A viete, čo urobil ďalej? Zase išiel do lesa hľadať niečo na jedenie. Bolesť bola preč, hlad však zostal.
I bocian už zmizol v trstine. Asi tam videl nejakú tučnú žabu. Či ju chytí? To bude potom pochúťka, klapy klap!