O dráčikovi Rošťáčkovi

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno celkom maličké kráľovstvo. To kráľovstvo bolo také maličké, že sa naň len-len zmestilo pár dedín s poliami a lúkami. A aby si pán kráľ s pani kráľovnou nepripadali tiež maličkí, postavili si uprostred svojho panstva krásny veľký zámok s vysokánskou vežou, z ktorej mohli vidieť do každého kúta svojho kráľovstva. Stále im to však bolo málo, a tak rozmýšľali, čo zvláštne a jedinečné by si ešte mohli zadovážiť.

Jedného dňa prišla za kráľovskou mamičkou a kráľovským oteckom ich malá dcérka Alenka a prosila ich, či by mohla mať nejaké domáce zvieratko. Ale že by to malo byť nejaké veľké, preeeveľké zvieratko. A že by malo mať veľké zuby a pazúry a mohlo by napríklad chrliť oheň alebo také niečo, lebo sa jej vraj jej kamarátky princezné zo susedných kráľovstiev smejú, z akého je maličkého kráľovstva. A s tým veľkým zvieratkom by si na ňu vraj netrúfli. Kráľovskí rodičia len krútili hlavami sem a tam. Vtom sa do toho vložil kráľovský radca a že by možno o nejakom takom domácom miláčikovi vedel. Že vraj, pokiaľ mu je známe, okolité kráľovstvá nič podobné nevlastnia, a že by to na tunajšie pomery mohla byť skutočná rarita, ktorú by im kdekto závidel. A keď kráľovská rodina chcela vedieť, o čo ide, prezradil im radca dôverne, že to zviera je také veľké, že pre neho budú musieť vybudovať park so vzletovou a pristávacou dráhou, s jazerom, v ktorom sa to zvieratko bude môcť kúpať, a hlavne s veľkou jaskyňou.

„Azda nemyslíte na draka!“ zhrozila sa kráľovná. Ale pán radca hneď začal kráľovnej vysvetľovať, že draci už dávno nie sú to, čo bývali. Princezné že už vôbec nežerú. Naopak, vyvinuli sa na celkom milý a civilizovaný druh. Chodia vraj do školy, kde sa učia nielen slušnému správaniu, ale aj čítať a písať. Len s počtami si nevedia rady, najmä viachlavým saniam sa pri pokuse spočítať, koľko vlastne majú hláv, zamotajú všetky hlavy dohromady a je potom veľmi ťažké ich rozmotať.

„Mimochodom,“ pridal ešte radca, „počul som, že cisár z ríše zapadajúceho slnka chová vo svojich záhradách sedemhlavú saň, pochopiteľne so vzácnym rodokmeňom, ktorá priviedla na svet sedem dráčikov, z ktorých jeden je ešte na predaj. A uvážte, za veľmi výhodnú cenu!“

„Ja chcem toho dráčika!“ zvolala princezná a bolo rozhodnuté.

Vyslali teda radcu do krajiny zapadajúceho slnka. Cesta tam trvá skoro celý rok, zato spiatočná cesta na drakovi nepotrvá ani pol dňa. V kráľovstve zatiaľ vybrali na stavbu parku lúky, ktorými pretekal potôčik. Pre istotu tu založili jazerá dve, jedno veľké na kúpanie a jedno malé na čľapkanie, lebo nevedeli, či drak radšej pláva alebo čľapká. Dokonca mu postavili aj menší vodopád ako šmykľavku. Veľké lúky, odkiaľ mohol drak kedykoľvek vzlietnuť či pristáť, lemovali novovysadené stromy a kríky. Len s tou jaskyňou mali veľké problémy. Skala tu síce bola, ale bolo treba do nej jaskyňu najprv vyhĺbiť.

Keď pán radca priletel na drakovi, bolo už všetko vrátane veľkolepej kráľovskej hostiny pripravené. Čierny tieň niekoľkokrát obletel zámocký park a potom sa prudko zniesol dolu. Princezná Alenka pred pozvanými hosťami z okolitých kráľovstiev hrdo vyhlásila, že toto bude teraz jej nový domáci miláčik. Ako hrozne sa však pomýlila. Radca zabudol alebo možno nechcel kráľovskej rodine povedať, že tento dráčik sa zo všetkých siedmich vajec vyliahol ako prvý, a práve takíto dráčikovia bývajú obdarení neutíchajúcou energiou, neposlušnosťou a až nebezpečnou vynaliezavosťou.

„Náš dráčik Rošťáček,“ ako mu jeho mamička sedemhlavá saň prezývala, nadovšetko miloval vylomeniny a lumpačinky.

A tak sa pri prílete do svojho nového domova dráčik Rošťáček rozhodol, že miestnych pozdraví po svojom. Veľkou rýchlosťou letel hostine v ústrety, tesne nad slávnostnou tabuľou hrozivo zamával krídlami a vychrlil oheň, takže z krásne pripravených stolov bola naraz veľká spúšť. Dámy začali jačať a páni si zbierali zo zeme odfúknuté klobúky. Hostia sa postupne začali vytrácať a pán kráľ sa prvý raz zamyslel nad tým, prečo bol práve tento drak taký lacný.

Nebola to však zďaleka posledná vylomenina, ktorú drak vyviedol. Namiesto pozdravu vyprskol svojim novým opatrovateľom do tváre, že ak si myslia, že bude bývať v niečom tak predpotopnom, ako je dračí brloh, fuj fujtajbl, tak na to nech láskavo zabudnú. On že je zvyknutý spať na nádvorí zámku a nech mu tam pekne rýchlo pripravia pelech z toho najjemnejšieho a najvoňavejšieho sena. Na jedenie že mu tam môžu priviezť vozík jahôd so zmrzlinou, že ho po chrlení ohňa vždy tak trochu páli v krku a že sa ide po dlhom lete osviežiť do toho rybníka, čo mu pripravili na kúpanie.

A tak začali mať v našom maličkom kráľovstve naozaj veľké starosti. A to ešte netušili, ako to má Rošťáček so zaspávaním. Kým už všetci obyvatelia zámku chceli dávno spať, drak sa na nádvorí zámku neustále prevaľoval, volal na sluhov, aby mu doniesli raz niečo na pitie, potom zase niečo na jedenie, a keď už nevedel čo, naháňal myši, čím vyvolával príšerné škrabanie. Predstavte si, aké to boli hrozitánske zvuky, keď škrabal svojimi nechtami o kamennú dlažbu!

„Ja som to vedel od začiatku, že s tým drakom nie je niečo v poriadku,“ rozčuľoval sa po pár dňoch pán kráľ, „čo vás to sem prinieslo, pán radca, veď niečo také nevychované, rozmaznané a zlobivé som ešte nevidel.“ A pán radca musel s pravdou von, že toto je prvý dráčik zo siedmich a ten vraj potrebuje špeciálny prístup. Keď sa však nájde niekto, kto dráčika skrotí, toho potom už bude poslúchať navždy. Tak s Rošťáčkom skúšali vyjednávať všelijakými možnými spôsobmi, ale ten nikoho neposlúchal a vystrájal čoraz väčšie neplechy. Brloh, ktorý mu nechali urobiť, museli odstreliť, pretože zakaždým, keď šiel dráčik okolo, chrlil strašlivo oheň, až sa báli, že podpáli celé kráľovstvo.

Princezná bola veľmi smutná z toho, že sa s dráčikom nedá hrať. Tak napríklad, keď sa s ním chcela ísť kúpať do jazierka pred zámkom, drak tak strašne striekal vodu, až v ňom žiadna nezostala, čo mu však neprekážalo a veselo sa čľapkal ďalej v blate, takže nakoniec ozdobil zámok a jeho okolie veľkými hnedými škvrnami. Celé kráľovstvo sa doslova desilo toho, čím zase Rošťáček príde. A tak dal pán kráľ vyhlásiť, že kto dráčika skrotí, ten dostane pol kráľovstva. To viete, kráľovstvo to síce nebolo nijako veľké, ale zato bolo také pekné a malebné, takže sa prihlásilo množstvo chudobných i bohatých, múdrych i hlúpych, miestnych i cudzincov z ďalekých krajín. Ale nikoho drak neposlúchal.

Raz skúsil šťastie aj Tonda z dediny pod zámkom. Priniesol si so sebou knižku plnú rozprávok, vrece zrna so zeleninou, ktorú jeho dobytok nezjedol, a samozrejme aj dobrú náladu. Ako prvé sa draka spýtal, kedy naposledy lietal. Drak sa zamyslel a potom vyhlásil, že si už ani nepamätá. „No jasné, veď ťa ani nenechajú poriadne vyletať, čo?“ zamrkal Tonda šibalsky na Rošťáčka, vyliezol mu na krk a už leteli. Celý deň po nich nebolo ani chýru ani slychu, až podvečer sa vrátili do parku. Drak na Tondu zakňučal, že to bol síce úúúžasný výlet, ale že mu akosi škvŕka v bruchu. A Tonda mu sľúbil večeru, aká ešte nebola, že sa však musí najprv ísť pekne slušne umyť. A drak, svet sa čuduj, šiel a ani pri jeho kúpaní nebolo treba žiadne protipovodňové opatrenia. Potom sa pricapkal k Tondovi, ten mu do kašne nasypal obsah vreca, drak ho spokojne schrumkal a Tonda ho odviedol do pelechu na nádvorí zámku. Tam mu prečítal jednu rozprávku, dráčika pohladkal, zaželal mu dobrú noc a išli spať. Ráno si zaželali dobrý deň a drak dostal vrece ovocia, ktoré pre neho v zámockej kuchyni pripravili. Ako odmenu pomohol drak kuchárom rozdúchať oheň a frrrrr do sveta. Tak to išlo deň za dňom, dráčik sa naučil za všetko, čo dostal, odmeniť protislužbou, takže sa stal v kráľovstve celkom užitočným. Navyše sa k Tondovi a drakovi pridala aj princezná a sprevádzala ich na každom ich kroku.

A keď pán kráľ s pani kráľovnou videli, ako si spolu Tonda s Alenkou pekne rozumejú a ako sa dráčik Rošťáček začal správať vzorne, dostal Tonda k polovici kráľovstva ešte navyše princeznú za ženu.