Janko a červená baba

V jednej dedine býval sedliak, ten mal syna Jána a volali ho Janko. A ten Ján bol veľmi veľký huncút, nebolo huncútstva, aby ho nevyviedol, a milí susedia sa naňho veľmi sťažovali. Ale jemu nemohol nikto nič urobiť.
Za dedinou mal jeden gróf zámok, pri tom zámku bol rybník, a z dediny tam hnali kone na brodenie. Raz pred žatvou bolo veľké teplo a Ján hnal kone do panského rybníka. A keď sa chvíľu brodil, uvidel na lodičke chlapca, a ten zrazu kričí:
„Vodník, vodník!“ A vtom žblnk do vody. Keď to Ján videl, zoskočil z koňa a plával k milému chlapcovi. Vytiahol ho ešte živého, priplával k svojmu koňovi, vysadil chlapca na koňa a rýchlo s ním ku brehu. Chlapec sa trasie a on to bol grófov syn. Ján ho obrátil, voda vytiekla, a za chvíľu bolo dobre. Chlapec mu ďakoval:
„To si, Jáne, dobrý, že si ma vyslobodil, ja som si chcel nachytať rybičiek na obed.“
Ján hneď pobádal koňa a opatrne ide po ceste k zámku. Príde k bráne a tam hneď naňho:
„Čo tu chceš, sedliaku?“
„Však som tu chlapčeka vytiahol z vody!“ Sluhovia videli sedliacky pár koní a zrazu na nich sedí mladý pán. Gróf prišiel a syn mu hovorí: „Otec, ten mi pomohol, keď ma vodník ťahal do vody, nehreš, to je dobrý človek.“ Gróf videl, že je synček celý premočený, tak sa hneď pýta Jána, čo je povinný za takú službu, čo mu má dať? I vraj, čo mi dá pán gróf, budem spokojný. Gróf hovorí:
„U vás v dedine je statok opustený cez tridsať rokov. Nikto tam nechce, že v ňom straší. O tebe som počul, že si nezbedník, ty sa tam báť nebudeš, tak ak chceš, ten statok ti dám.“
„Čo sa týka statku,“ hovorí Ján, „ale bola by to bieda, môj otec je chudobný, mám ešte sestry, a preto mi ničím nemôže pomôcť.“
„I to ja ťa zaopatrím,“ hovorí gróf, „len sa nestaraj, dám ti, čo bude treba.“
No dobre, urobili zmluvu, že za tri roky Ján za ten statok dá tri tisíce šajnov. Ján ani nevedel, koľko to je, ale tak to dohodli. A robotu že mu gróf tiež tento rok zľaví.
Ján vesele pobodol podsedného valacha a rovno domov. Otec mu už ide k rybníku oproti, a kde sa vraj túla!? No, povedal mu všetko, čo sa stalo. „To je všetko pekná vec,“ hovorí otec, „je to najväčší statok, ale čo s tým, keď nemáme nič na to. No ale keď ti ho dáva, nejako to skúsime.“ A tak mu dal na statok dve dcéry, aby pomohli.
Ten statok bol opovrhovaný, po tridsať rokov tam zostávala červená baba. Ale teraz zmizla. Tak sa Ján dal do práce, gazdoval rok, ale nejako sa mu tam zacnelo. Vzal si k sebe panímamu, tej zasa tam bolo večer zima, bola s tým statkom ťažkosť.
Raz prišla do dediny pekná dievčina a hlási sa u richtára o službu. To tam bolo zvykom, kto kde potreboval, že richtár mu poslal. Tak richtár dievčine hovorí:
„Milé dievča, ak chceš, tuto v tom veľkom statku je slobodný gazda, u toho by si mohla byť za slúžku.“ Pri richtárovi ju zatiaľ nechali, dali jej nocľah a ráno ju zaviedli k Jánovi. Ten vidí dievča slušné, postavou pekné, tak sa hneď rozhodol. „No, som chudobný,“ hovorí, „ale slúžku by som potreboval.“ Prisľúbil jej ročnú službu a dohodli sa.
Nová slúžka sa vo všetkom vyznala, či to bolo pečenie chleba alebo čo iné. Ján si myslel, však je zo sveta, niečo vie. Pekne pracovala, gazdovala s jeho majetkom, spoliehal sa na ňu. Zapáčila sa mu a dohodli sa, že sa vezmú. Ján nič nemeškal, vystrojil svadbu, rodičia mu priali. Tri roky ubehli, a tak mal vyplatiť tri tisíce zámockému pánovi, ale tie, čo svetom vládnu, neboli. Žena hovorí, aby si požičal, ale Ján sa bál veľkého úroku. Rozmýšľal, a nakoniec hovorí:
„No, inej pomoci asi nebude.“ Na červenú babu zatiaľ nik z nich nespomenul. Odkedy tu tie dva roky a už tretie leto sú, nik ju nevidel.
Mladá gazdiná raz sedí sama pri ohnisku, keď gróf poslal listinu, aby zohnali peniaze. Božíčku, Jánova žena sa dala do plaču, až príde Ján, čo si počnú, toto je pekná pesnička. A ešte si ani oči neutrela, červená baba tu! „Nepožičiavaj, doma máš dosť,“ hovorí, a zas bola preč. Mladá gazdiná myslela, že sa jej to len snívalo. Muž prišiel, ukázala mu grófovu listinu a tiež mu povedala o tej babe, čo jej povedala. Ale Ján takýmto táraniam neveril, a len ju utíšil, však že gróf to s ním nejako v poriadku uvedie. Ak bude najhoršie, že mu zase statok vráti, však vraj tak či tak je tu také zimomravé, mama tu ani nechce s nami pobudnúť.
Na druhý deň robil zase na poli a jeho žena smutne pozerá do ohniska v kuchynke. Tak sa do toho ohníčka zahľadela, až sa jej robili mušky pred očami. A zrazu, kľučka ani nezaklapla, červená baba je zasa tu. „Nepožičiavaj, doma máš dosť,“ hovorí, a keď sa Jánova žena obzrela, baba bola v prachu. No, myslí si mladá, ani to Jánovi nepoviem, zbytočne by sa mi vysmial. Ale keď sa to tretí deň zase tak stalo, hovorí:
„Počúvaj, mužu, to nie je len tak, tá červená baba niečo chce! Máme núdzu a musíme si s ňou nejako poradiť.“
Ján sa nad tým zamyslel ..... máš, vraj, doma dosť! Hovorí si, no, to nie je len tak, tá červená baba vraj sedávala vždy v kuchyni na špalíku. Išiel, špalík odhodil, odtrhol dosku na podlahe, a pánabeka, veľká medenica toliarov a dukátov tam bola. Teraz to začnú so ženou počítať, koľko toho je. Päť tisíc zlatých toho spravodlivo bolo. No, toto je pomoc, to si dám páčiť, hovorí si Ján. Ale žena ho hneď upozornila, aby sa o tom u grófa nezmieňovali. No dobre, vzali štyri a idú na zámok.
Starý gróf privítal Jána, a čo mu vraj nesú. „Však sme dostali listinu, ideme urobiť poriadok.“
„No, tak rýchlo to nemuselo byť, ja som vás len skúšal,“ hovorí gróf. „A hľa, akú peknú paniu vezieš, a ako jej to pekne pristane!“ Jána to potešilo, že ho gróf tak privítal, a hneď sa mal k tomu, že zaplatí. Žena vzala uzlík, Ján vysype peniaze na stôl, ešte tisíc zostávalo. Gróf bol zmätený: čo vraj, odkiaľ toľko peňazí? Hovorili sem a tam a Ján hovorí:
„No, nejaký zárobok je, ale človek musí byť do práce ako kat.“ A čo by to stálo, pýta sa grófa, že by chcel slobodnícky statok bez roboty. „Dva tisíce,“ hovorí gróf. „Dám tisíc, pán gróf,“ hovorí Ján. „No tak daj, však si mi syna zachránil,“ povedal gróf.
A tak Ján všetko vyplatil na večné časy, postavil pri dvore bránu a dal si tam nápis: Slobodnícky statok bez všetkých poplatkov a robôt. A žijú tam blažene dodnes. Červenú babu už nikto nikdy nespozoroval. Pomohla Jánovi a tým sa vyslobodila. Pred rokmi sama gazdovala na tom statku, ale bola zlá a lakomá, čeľadi neprajná, žobrákovi kúska chleba nepodala, len chamtila a schovávala peniaze do medenice. Za to sa musela tak dlho trápiť, kým tie peniaze dobrým ľuďom neposlúžili.