Soľ nad zlato

Býval raz jeden kráľ a mal tri dcéry. Keď mu začala hlava šedivieť a telo bolieť, často rozmýšľal, ktorá z dcér by mala byť po jeho smrti kráľovnou. Robilo mu to veľké starosti, lebo mal rád všetky tri. Nakoniec sa rozhodol: kráľovnou sa stane tá dcéra, ktorá ho miluje najviac. A hneď si zavolal dcéry k sebe a povedal: „Dcéry moje, som starý a neviem, ako dlho ešte budem s vami. Chcem teda rozhodnúť, ktorá bude po mojej smrti kráľovnou. Nuž, dcéra najstaršia, povedz ty najprv, ako miluješ svojho otca!“

„Otec môj, mám vás radšej ako zlato,“ odpovedala najstaršia dcéra a pobozkala otcovi ruku.

„No, dobre, a ty, dcéra prostredná, ako ty miluješ svojho otca?“ obrátil sa k prostrednej dcére.

„Môj drahý oco, ja vás mám rada ako svoj zelený vienok,“ uisťovala prostredná a pritúlila sa k otcovi.

„No, dobre, a ty, dcéra najmladšia, ako ty miluješ mňa?“ Pýtal sa kráľ najmladšej dcéry Marušky.

„Ja, oco, ja vás mám rada ako soľ,“ odpovedala Maruška a milo sa na ocka pozrela.

„Ach, ty ničomnica, ty miluješ otca len ako soľ?“ rozkričali sa staršie sestry.

„Ako soľ!“ potvrdila Maruška celkom úprimne a ešte milšie sa na ocka pozrela.

Kráľ sa na Marušku veľmi nahneval, že ho má rada len ako soľ, takú poriadne obyčajnú, jednoduchú vec, ktorú má každý a ktorej si nikto ani nevšíma. „Choď mi z očí,“ prikázal kráľ, „až nastanú také časy, keď bude ľuďom soľ vzácnejšia ako zlato a drahé kamenie, potom sa vráť a budeš kráľovnou!“

Kráľ si myslel, že sa to tak nikdy nestane. Maruška, zvyknutá ocka poslúchať, s plačom odišla zo zámku. Bolo jej ľúto, že ju otec vyhnal a že nepoznal, že ho má radšej ako jej dve sestry.

Nevedela, kade ísť. Šla cez hory a doly, až prišla do hlbokého lesa. Zrazu jej do cesty stane stará babka. Maruška ju pekne pozdravila, babka jej poďakovala a pýtala sa, prečo plače.

„Ach, babka, načo vám to budem rozprávať, keď mi pomôcť nemôžete?“ odpovedala Maruška.

„No, len mi to povedz, dievčatko, azda prídem na nejakú radu,“ povedala jej babka. Babka všetko vopred vedela, veď to bola čarovná babka.

Maruška teda babke všetko povedala a nakoniec s plačom dodala, že nechce byť kráľovnou, ale chce presvedčiť ocka, že ho má naozaj dosť rada. Babka Maruške uverila a ponúkla jej službu u nej v lesnej chalupe. Maruška hneď povedala, že pôjde. Maruška spočiatku nevedela pásť ovce, priasť ani tkať plátno. Bola však veľmi snaživá a všetko sa čoskoro u čarovnej babky naučila.

Kým Maruška slúžila u babky, jej staršie sestry žili v samých zábavách. Neustále ocka obletovali a túlili sa k nemu. Najstaršia sa celé dni len do drahých šiat obliekala, prostredná myslela len na tancovanie. Hostina striedala hostinu a dcéry mysleli len na zábavy. Otec čoskoro spozoroval, že najstaršej dcére je zlato najmilšie a že prostredná by sa najradšej vydávala. Čoraz častejšie myslel na Marušku. Spomínal, ako ho vždy milovala a starala sa oňho. Rád by pre ňu poslal, keby len vedel, kde je. Po Maruške nebolo ani chýru, ani slychu.

Jedného dňa mala byť veľká hostina. A pribehol kuchár ku kráľovi a začal nariekať: „Pane kráľ, veľké nešťastie sa nám stalo, všetka soľ rozmokla. Čím ja budem soliť?“

„A nemôžete poslať po inú?“ odpovedal na to kráľ.

„To už bude neskoro, pane kráľ, kým sa vozy so soľou vrátia. Čím budem dovtedy soliť?“

„Tak soľ niečím iným,“ povedal mrzuto kráľ.

„Pane kráľ, a čo soli tak ako soľ?“ pýtal sa opäť kuchár.

Kráľ sa veľmi nahneval a kuchára vyhnal. Rozkázal mu, že má variť bez soli. Kuchár si myslel: ako to pán chce, tak to pán chce, – a varil jedlá nesolené.

Za chvíľu sa na zámku začala čudná nesolená hostina. Hosťom vôbec nechutilo, hoci boli jedlá úhľadne a dobre pripravené. Kráľ bol veľmi mrzutý. Poslal poslov na všetky strany po soľ, ale všetci sa vrátili naprázdno. Všetky zásoby soli v celom kráľovstve sa rozpustili, nikto už nemal čím soliť. A tak kráľ prikázal kuchárovi, aby varil jedlá sladké, ale ani takéto hostiny hosťom nechutili. Vtedy kráľ poznal, aký vzácny boží dar je soľ, ktorú on za nič nepovažoval, a ako veľmi Maruške ublížil. Maruške sa medzitým v lesnej chalúpke darilo dobre. Nevedela o tom, ako sa darí sestrám a otcovi, ale čarovná babka o tom všetkom veľmi dobre vedela. Jedného dňa povedala Maruške: „Dievčatko moje, čas sa s časom stretol a pravda vyšla najavo. Nadišla tvoja chvíľa. Je čas, aby si odišla na zámok.“

„Ach, babka, ako mám ísť domov, keď ma otec vyhnal?“ povedala Maruška a rozplakala sa.

Vtedy jej babka rozprávala o všetkom, čo sa doma deje, a pretože sa soľ stala drahšou ako zlato a drahé kamenie, smie sa Maruška vrátiť domov. Nerada opúšťala Maruška starenku, ktorá ju mala rada a mnohému ju naučila, ale aj za otcom sa jej už cnelo.

„Čestne si mi slúžila, Maruška,“ povedala jej nakoniec babka, „chcem ťa dobre odmeniť. Povedz, čo si želáš.“

„Dobre ste mi radili a dobre ste sa o mňa starali, babka. Nechcem nič, len hrsť soli, aby som otcovi doniesla darček.“

„A nič iné odo mňa nežiadaš? Ja ti môžem všetko splniť!“

„Naozaj si želám len tú soľ,“ povedala Maruška.

„No, keď si tak ceníš soľ, tak nech ti nikdy nechýba. Tu máš prútik; keď začne vietor od juhu fúkať, choď po vetre. Choď cez tri doliny, cez tri vrchy a potom sa zastav a plesni prútikom o zem. Kde plesneš, tam sa zem otvorí, a ty choď dnu. Čo tam nájdeš, to bude tvoje veno.“

Maruška si vzala prútik, na cestu si do mošienky dala hrsť soli a vydala sa na zámok. Pri zámockej bráne ju nikto nepoznal. Mala na sebe jednoduché šaty a hlavu zamotanú plienkou. Ku kráľovi ju vôbec nechceli pustiť, lebo je chorý.

„Ale len ma pustite, nesiem pánovi kráľovi taký dar, ktorý ho iste uzdraví.“ Sluhovia to povedali pánovi kráľovi a ten rozkázal, nech ju pustia dnu. Keď k nemu prišla, žiadala, aby jej dali chlieb. Kráľ prikázal, aby priniesli chlieb, „ale soľ nemáme,“ dodal.

„Veď ja mám soľ!“ povedala Maruška. Odkrojila kráľovi kus chleba a posolila ho.

„Soľ!“ zaradoval sa kráľ, „ach, dievča, to je vzácny dar! Ako sa ti odmením? Žiadaj, čo len chceš, všetko dostaneš!“

„Nič nežiadam, ocko, len ma majte radi, ako tú soľ,“ odpovedala Maruška a odkryla si zahalenú tvár. Vtedy kráľ div nezamdlel od radosti a prosil Marušku o odpustenie.

Čoskoro sa po zámku rozniesla správa, že najmladšia kráľova dcéra prišla a priniesla soľ. Každého, kto prišiel, štedro soľou obdarovala. Soľ v mošienke vôbec neubúdala. Marušku kráľ ustanovil za kráľovnú. Čoskoro začal viať teplý južný vietor. Maruška si spomenula na čarovný prútik a na starenku. Všetko sa zverila otcovi a vydala sa na cestu. Šla po vetre, ako jej bolo prikázané, potom cez tri doliny a tri vrchy, zastavila sa a plesla prútikom o zem. Zem sa rozostúpila a Maruška vošla rovno do zeme. A prišla zrazu do veľkej siene, ktorá bola ako z ľadu, a všade ju vítali maličkí permoníčkovia: „Vitaj, naša kráľovná, vitaj!“ Všetko sa trblietalo, ako z drahých kameňov. V záhrade kvitli červené ľadové ruže a iné čudesné kvety. Vôbec však nevoňali. Všetka tá krása okolo Marušky bola zo soli. Maruška bola veľmi udivená a očarená zároveň. Za chvíľu jej permoníčkovia povedali: „Naber si toľko soli, koľko je treba. Môžeš ju nabierať stále, pretože ju nikdy nevyberieš!“

Maruška permoníčkom pekne poďakovala a potom vyšla zo zeme von. Zem však za ňou už zostala otvorená. Doma svojmu otcovi všetko porozprávala. Ani na čarovnú babku nezabudla. Hneď na druhý deň sa vydala k jej chalupe, ale nikde tam nijaká chalúpka nestála. Maruška sa vrátila späť na zámok a múdro kraľovala.