Ako sa sovy učili spievať

Za dávnych čias spievali všetky vtáky rovnako. Vznikol z toho veľký zmätok. Započul napríklad holub krásnu pesničku a myslel si, že to hrkúta jeho holubička. Vzlietol za hlasom a dostal sa rovno do pazúrov supovi. Alebo začal hýľ s červeným hrdlom zvolávať svoje mláďatá, a zleteli sa sivé vrabce z celého okolia. Takýto život vtáky nakoniec omrzel, a tak sa rozhodli, že poukladajú všetky spevy do truhlice a budú po rade ťahať. Kto si akú vytiahne, tú bude spievať celý jeho rod.
Vtáky sa dohodli hneď na druhý deň, dohodli si miesto i hodinu a zleteli sa zo všetkých kútov lesa na rozdeľovanie.
Len sovy sa oneskorili. Boli hrozne lenivé a náramne rady si pospali. Vtáky, ktoré leteli okolo k dohodnutému miestu, volali dve sovy driemajúce na konári, ale tie len pootvorili svoje okrúhle oči a povedali jedna druhej:
„Prečo sa ponáhľať? Najlepšie piesne sú vždy najdlhšie a najťažšie, tie piesne sa iste skotúľali až na dno a zostanú iste na nás.“
Sovy sa vybrali po svoj diel až k večeru. Nazreli do truhlice, ale tá už bola prázdna. Všetky piesne si rozobrali iné vtáky. A tak na sovy nezostalo nič.
Ale veď ako sa dá žiť bez pesničky? Nevieš ani akým hlasom sa kamarátovi ozvať. Sovy nariekali, smútili a nakoniec povedali:
„Vymyslíme si teda pre seba nejakú pesničku samy.“
Ale nebolo to nijako jednoduché. Raz začali takú, že ich z toho rozboleli vlastné uši, raz sa zasa dali do trilkovania a už sa tešili, ako im to pekne ide, keď vtom započuli, ako ten istý kúsok, ale oveľa ladnejšie, notuje nejaký oriešok.
Sovy sa načisto unavili. A vtáky vôkol štebotali od rána do večera im na zlosť.
Raz podvečer sa stretli dve sovy kmotričky v krovinách za dedinou. Tárali o všetkom možnom a rozrozprávali sa aj o svojom smutnom osude. A vtedy jedna z nich povedala:
„A čo keby sme sa priučili od ľudí?“
„To je nápad,“ odpovedala druhá, „práve teraz som počula, že sa dnes v dedine chystá svadba. A na svadbách sa vždy spievajú tie najkrajšie piesne, to je istá pravda.“
Čo povedali, urobili. Leteli do dediny, rovno na dvor, kde sa tá svadba slávila. Usadili sa na jabloni neďaleko chalupy a načúvali. Ale mali smolu: nikto z hostí nespieval a sovy už omrzelo sedieť na strome.
„Ako je vidieť, pomoci od ľudí sa nedočkáme!“ posťažovali si a už sa chystali, že poletia po svojom.
Vtom vrzli dvere, hlučne sa otvorili a nejaký rozjarený chlapík vykríkol z plných pľúc:
„Juchúúch ..... uú!“
„Počujete, dáma, to je moja pieseň,“ vykríkla prvá sova.
„Dobre, nech je,“ odpovedala druhá sova.
A obe veselo odleteli, aby boli čo najrýchlejšie v rodnom lese a mohli sa pochváliť ostatným vtákom svojimi prekrásnymi piesňami.
Kto sa niekedy v noci zatúlal do borovicového, brezového alebo jedľového lesa, iste počul, ako na seba volajú dva vtáky.
Jeden kričí:
„Húúúú! Húú!“
A druhý mu odpovedá:
„Rrr … Rrr… Chrr ..... rrý!“
To sú tie sovy, čo za starých čias leteli na svadbu, aby sa priučili od ľudí nejakú pesničku. Skrátka a dobre, je vždy lepšie chodiť včas.