Anežka v skale

Kedysi dávno bola rozľahlá planina a na tej planine stála osamelá skala. Stála tam už dlhé desaťročia, storočia, možno tisícročia. Len zriedka sa k nej ale zatúlal živý tvor. V skale bola jaskyňa.
Jedného dňa sa stalo, že do jaskyne vbehlo malé dievčatko. Vybralo sa s rodičmi na výlet a pri skale si chceli odpočinúť. Kým rodičia sedeli v tráve, dievčatko sa tešilo zo svojho objavu. V jaskyni našlo pramienok čerstvej chladivej vody a páčila sa mu aj ozvena jeho hlasu, keď radostne pokrikovalo na mamičku a ocka, aby sa šli tiež pozrieť.
Skala s úsmevom pozorovala dovádzanie dievčatka. „Ach, ako je to krásne, keď tu nie som sama. Ach, aké je pekné počuť detský smiech,“ hovorila si. Potom jej ale prišlo na myseľ, že dievčatko odíde a ona, skala, tu zostane zase sama. Rozhodla sa teda skala, že dieťa v sebe ukryje a nevydá. Ako si umyslela, tak aj urobila. Ozval sa ohlušujúci rachot a vchod do jaskyne zavalili obrovské balvany. Márne rodičia volali, márne matka plakala, márne otec búchal do kameňa. Skala sa už neotvorila a úbohé dievčatko v nej zostalo uväznené.
Dievča, Alžbeta sa volalo, od tej chvíle žilo v jaskyni. Z chladivého pramienka pilo vodu, štrbinou v strope skaly hľadelo na modrú oblohu. Skala s ním z času na čas rozprávala, ale aký je to rozhovor so skalou? Alžbete sa cnelo. Uplynulo niekoľko rokov a Alžbeta prosí skalu:
„Skalo, milá skalo. Už koľko rokov som nevidela slnko, už koľko rokov som nepocítila jeho lúče na svojej koži. Pusti ma von len na chviľočku. Sľubujem ti, že sa vrátim, len čo sa nadýcham čerstvého vzduchu.“
„Dobre,“ povedala skala, „môžeš vyjsť von. Ale ako zálohu mi tu musíš nechať svoje srdce. Inak viem, že by si sa nevrátila.“
Alžbeta s povzdychom odložila svoje srdiečko v jaskyni a potom ju skala pustila von.
To bola krása. Tráva voňala, v diaľke sa zelenal les. Slniečko vyslalo k Alžbete svoje lúče a zahrialo jej bledé líca. Tak krásne Alžbete už dávno nebolo. Najradšej by sa rozbehla po planine preč, preč od svojho väzenia. Ale nemohla, jej srdce ju volalo späť. Ešte sa prejdem okolo skaly po čerstvej tráve, pomyslela si Alžbeta, potom sa vrátim.
Tomáš bol mlynársky učeň. Každý deň musel z domu dlhou cestou do susednej dediny, kde na rieke stál mlyn. Vždy, keď prechádzal okolo osamelej skaly, spomenul si, že sa hovorí, že v sebe skala uväznila dievčatko. Myslel na to aj dnes, keď zbadal blízko zavaleného vchodu do jaskyne dievča. V jednej chvíli tam dievča bolo a v druhej už nie. Kam zmizlo? čudoval sa Tomáš. Nebolo iného vysvetlenia, než že vstúpilo do skaly. Ale kadiaľ? Tomáš skúmal skalu zo všetkých strán, ale nenašiel v nej ani štrbinku. Sklamane šiel domov, ale to, čo videl, mu nešlo z hlavy. Chodieval ku skale a celé hodiny sedával opodiaľ, opretý o mladý strom, akoby čakal, kým sa dievča znova objaví.
Dočkal sa. Alžbeta jedného večera opäť vyšla z jaskyne. Blažene privrela oči a vdychovala vôňu letných kvetov, rozosiatych po lúkach naokolo.
Tomášovi sa dievča páčilo. Bolo krehké a bledé, modré oči sa mu zdali ako dve jasné hviezdy. Zamiloval sa.
Alžbeta sa ho spočiatku zľakla, ale keď zistila, že jej neublíži, bola šťastná, že môže hovoriť s človekom, a aj ona pocítila k mládencovi lásku.
„Nevracaj sa do skaly,“ povedal jej Tomáš, „poď so mnou k mojim rodičom a ja si ťa vezmem za ženu.“
Alžbeta mu smutne vysvetlila, že jej srdce zostáva vždy vo vnútri skaly. „Nikdy sa mi nepodarí uniknúť,“ povedala a slzy jej stekali po lícach, keď sa vracala do svojho príbytku. Skala sa za ňou zavrela. Tomáš do nej búchal, až mal dlane krvavé, ale kameň sa nepohol. „Nie!“ zvolal Tomáš, „Alžbetu ti nenechám!“ Naposledy udrel do balvana a vybral sa na cestu za pustovníkom, ktorý žil v hlbokých lesoch. Ten jediný azda mohol vedieť, ako nad mocnou skalou zvíťaziť.
„Nebude to ľahké,“ povedal pustovník. „Vypotíš potoky krvavého potu, kým skalu premôžeš, ak vyčerpaním nepadneš skôr, než sa ti to podarí.“
„Nebojím sa ničoho,“ odpovedal Tomáš.
Pustovník pokračoval:
„Každá skala má hlboko pod zemou žilu, ktorá jej dodáva silu. Žila je ale ukrytá hlboko, prehlboko pod povrchom zeme. Keď sa ti ju podarí pretnúť, Alžbeta bude voľná.“
Tomáš si zaobstaral niekoľko motýk a krompáčov a vydal sa ku skale.
„Ho ho ho!“ smiala sa skala, keď začal kopať. „Myslíš, že sa prekopeš k svojej milej?“
Tomáš neodpovedal a kopal ďalej.
„Prestaň ma už štekliť tými svojimi motykami,“ chichotala sa skala, keď Tomáš kopal už druhý rok. „Pozri sa na seba, čoskoro sám padneš do jamy, ktorú si vykopal. Vzdaj to, kým je čas.“
Tomáš zaťal zuby a kopal ďalší rok a potom ešte ďalšie dva. Bol už veľmi slabý, schudol tak,
že bol kosť a koža, na rukách krvavé mozoly. A žilu dosiaľ nenašiel. Začal strácať nádej. Skala sa mu len smiala.
Zastavil sa v práci a narovnal chrbát. Oprel bradu o násadu motyky a pozeral sa okolo seba. Až teraz si uvedomil, koľkokrát prešla jar, leto, jeseň a zima, kým on len kopal a kopal, bez toho aby vnímal, či svieti slnko alebo prší. Už nemôžem ďalej, povedal si.
„Choď domov, úbožiaku,“ prehovorila skala, akoby vedela, na čo Tomáš myslí. „Vykúpaj sa, zaliez do nadýchaných perín pri kachliach.“ Áno, predstava to bola slastná. Ale to by som sa nesmel volať Tomáš! Nevzdám sa. Nie, rozhodne nie teraz, keď už môžem byť skoro pri cieli. Vzal motyku a niekoľkokrát sa rozpriahol, keď naozaj uvidel rudozlatú žilu.
V tej chvíli aj skala pochopila, že prehrala, a chcela sa dohadovať.
„Tomáši, nenič ma, vydám ti Alžbetu, mám ju rada ako vlastnú dcéru. Nikdy som si neželala nič iné, než aby bola šťastná…“ Ale Tomáš ju nevypočul. Rozmáchol sa sekerou a stačilo len raz seknúť, žila praskla. Skala v tú ránu zbutvela a pred Tomášovými zrakmi sa začala drobiť. Naposledy vykríkla a premenila sa na hromadu prachu.
Alžbeta s Tomášom sa chytili za ruky a išli do dediny k Tomášovým rodičom. A keď sa Tomáš vykúpal, poriadne najedol a poriadne vyspal, konala sa veľká svadba. Dopočuli sa o nej aj Alžbetini rodičia a prišli za svojou dávno stratenou dcérou.