Repa

Už je to pekných pár sto rokov, čo žili dvaja bratia, ktorí obaja slúžili vo vojsku; jeden bol bohatý, ten druhý chudobný. Aby si chudák z biedy pomohol, vyzliekol vojenský kabát a stal sa sedliakom. Zryl a okopal svoje políčko a potom zasial semená repy. Repa mu vzišla; a vyrástla, div sa človeku nezastavil dych, taká bola obrovská a tučná a nevyzeralo to, že by niekedy prestala rásť. Ľudia sa schádzali a prišla dokonca aj pani horárová, ktorá poznala každý druh repy, ale takú ešte nikdy nevidela. Nakoniec bola tá repa taká veľká, že keď ju naložili na voz, bol plný a ťahať ho museli dva voly. Chudák nevedel, čo si s ňou počať, či je to šťastie alebo smola. Nakoniec si pomyslel:
„Ak ju predáš, veľa za ňu nedostaneš, a keď ju budeš sám chcieť jesť, rovnakú službu ti urobia malé repy, najlepšie bude, keď ju zavezieš kráľovi ako dar!“
Tak sa s naloženým vozom vydal na kráľovský dvor a daroval repu kráľovi.
„Čo je to za podivnú vec?“ povedal kráľ. „Už som toho videl veľa, ale takúto obludu ešte nikdy. Čo to bolo za zvláštne semeno, z ktorého vyrástla? Alebo si ju vypestoval svojou usilovnosťou a si potom dieťa Šťasteny?“
„Ach nie!“ odvetil chudák. „Dieťa Šťasteny určite nie som. Som chudobný vojak, ktorý sa nedokázal uživiť zo žoldu, a tak zavesil vojenský kabát na klinec a začal obrábať pôdu. Mám ešte brata boháča, ktorého dobre poznáte, ale ja, pretože nič nemám, nie som pre svet nič.“ Vtedy kráľa premkol súcit a povedal:
„Svojej chudoby si sa práve zbavil, lebo ja ťa obdarím tak, že svojmu bohatému bratovi budeš odrazu rovný!“ A daroval sedliačikovi zlato, polia, pasienky a stáda a urobil ho takým bohatým, že sa s ním brat nemohol rovnať.
Keď boháč započul, čo si brat zaslúžil jedinou repou, závidel mu a rozmýšľal, ako by si mohol zadovážiť takéto šťastie aj on. Vtedy dostal nápad naozaj kráľovský! Vzal svoje zlato a kone a daroval to kráľovi, lebo si myslel, že mu to tisíckrát vráti. Kráľ jeho dary s radosťou prijal a povedal mu, že mu za to daruje to najpodivuhodnejšie, čo má. A nariadil mu naložiť na voz tú obrovskú repu. To boháča rozzúrilo a nemyslel na nič iné, len ako by sa pomstil. Nakoniec najal vrahov, aby nastrojili pascu a brata zabili.
Navonok bol k bratovi milý a povedal:
„Milý brat, viem o jednom tajnom poklade, ktorý by sme mohli spoločne získať a potom si ho rozdeliť.“ Tomu druhému sa ten nápad zapáčil a šiel s bratom. Ale keď vyšli von, vrhli sa naň vrahovia, zviazali ho a chceli ho obesiť na strome. Práve boli v najlepšom, keď sa z diaľky ozval hlasný spev a údery kopýt, tak sa vrahovia zľakli, zajatcovi prehodili vrece cez hlavu, nechali ho visieť na konári a utiekli. Sedliak sa hore vo vreci vrtel, kým v ňom neurobil dieru, ktorou by mohol prestrčiť hlavu. Po ceste tým lesom nešiel nik iný ako tulácky bakalár, ktorý si radostne vyspevoval. Keď ho ten na strome uvidel, zvolal:
„Pozdrav pánboh!“
Bakalár sa obzrel dookola, ale nikoho nevidel, a tak sa nakoniec opýtal:
„Kto na mňa volá?“ Vtedy sedliačik odvetil:
„Zdvihni hlavu, ja sedím tu hore vo vreci plnom múdrosti. Za pár dní som sa tu naučil toľko vecí, že oproti tomu sú všetky školy len vietor. To máličko, čo som sa naučil, sotva som do vreca plného múdrosti vstúpil, stačí na to, aby som bol múdrejší než všetci ľudia sveta. Rozumiem reči hviezd, čítam vo snehových závejoch aj v piesočných dunách, čítam v piesku na dne morí, rozumiem liečeniu chorôb, moci byliniek, znameniam vtákov a kameňov. Keď je človek raz tu vnútri, cíti, aká veľkolepá múdrosť z neho plynie.“ Bakalár sa začudoval a povedal:
„Požehnaná nech je hodina, keď som ťa stretol! Nemohol by som aj ja na malú chvíľu do vreca plného múdrosti?“ Ten hore odvetil, že mu to dovolí len veľmi nerád. „No, ale na malú chvíľu by som ťa azda dnu pustiť mohol za odmenu a dobré slovo, ale musíš ešte hodinu počkať, ešte mi chýba kúsok, čo sa musím naučiť.“
Bakalár nejakú chvíľu čakal, ale bolo mu to dlho, a tak prosil a žobronil, či by predsa len nemohol dnu, že jeho smäd po vedení je stále väčší a väčší. Tak sa sedliačik zmiloval a nakoniec súhlasil:
„Dobre, ja vyjdem, ale musíš vrece plné múdrosti na lane spustiť dolu, potom môžeš dnu.“ Tak ho bakalár zložil dolu, rozviazal vrece, oslobodil a zvolal:
„Teraz ho rýchlo natiahni na mňa!“ a chcel ísť vo vreci preč.
„Počkaj!“ povedal sedliak. „Takto by to nešlo!“ Schmatol bakalára za hlavu, strčil ho do vreca celého, zaviazal a vytiahol ho hore, kde ho zavesil a povedal: „Ako to ide, milý priateľ? Vidíš, teraz iste cítiš, ako do teba vstupuje múdrosť. Urobil si dobrú skúsenosť! Ale seď tam pekne ticho a pokojne, kým celkom nezmúdrieš!“
S týmito slovami nasadol na bakalárovho koňa a odišiel preč. Ale nebol to žiadny bezcitný človek, asi o hodinu niekoho poslal, aby toho pošetilého bakalára vyslobodil.