Janko rozosmial princeznú

Bol raz jeden starý obuvník a mal troch synov. Volali sa Jožko, Fraňo a Janko. Išlo im zle, starý záplatár len tak niečo pozašíval, nové dielo ani nevedel urobiť. Len tak-tak že žili, nič si nemohli odložiť.
Tak Jožko raz vraví, že pôjde do sveta.
„Čo by si ty chcel vo svete,“ vraví mu otec, „nič nevieš robiť.“
„Ale ja si vezmem kohúta a našu mačku a budem robiť komédiu. Pôjdem za tou princeznou, je taká smutná. Cudzí princ, ktorý za ňou chodí, sľúbil veľkú sumu tomu, kto by ju rozosmial.“
„Ale boli tam vraj iní komedianti skôr ako ty,“ vraví otec, „a nič nepochodili, lebo sa nerozosmeje. Ale preto choď, len sa váľaš po peci v roztrhaných nohaviciach, choď!“
Tak si vzal milého kohúta a mačku, pár kúskov suchého chleba a šiel. Veď to bolo len kúsok cesty do toho mesta. Musel ísť okolo skaliny a tam bol zelený mládenček. Chlapec zajedá kúsok chlebíka a ten naňho tak dychtivo pozerá, keby mu tiež dal. Ale ten vraví:
„Veď mám sám hlad!“ A nedal mu ani kúsok.
No dobre, prišiel na zámok k stráži a tá sa ho pýta, kam putuje s tým vrecom? Že chce robiť komédiu princeznej.
„No, choďte, choďte, to sme už pustili pár takých, a nerozosmiala sa.“ No, pustili ho a musel sa hlásiť na zámku. Tak mal dovolené robiť, čo vie. Teraz teda vysypal mačku s kohútom a tí sa bili. Princezná sa na to pozrela, ale hneď odišla, ani sa neusmiala. Jožko nedostal nič. Prišiel domov a otec sa ho pýta:
„No, ako si pochodil?“
„Ale ani so mnou nikto nehovoril.“
„Veru, vedel som, že si na nič.“ Teraz vraví Fraňo:
„Otec, zajtra pôjdem ja.“
„Ale čo by si tam robil, nič nevieš, nieto ešte princeznú rozosmiať.“
„Ale pôjdem!“
„No, len choď, čo ti budem vyhovárať.“ Šiel, zelenému mládenčekovi chleba nedal a hajde do milého zámku. Príde tam k stráži:
„Kam putuješ?“
„No, idem tú princeznú rozosmiať, aby sa predsa rozosmiala.“
„Ale si nejaké nemehlo, ani hovoriť nevieš! No choď, prepúšťame ťa, ale pani princezná ani von nevyjde!“ Nikto nevedel, čo bude robiť. Tak tá princezná čakala, čo to bude. Fraňo sa vyzliekol a robil kotrmelce. Princezná sa ani neusmiala. Tak prišiel zasa domov a otec sa ho pýta:
„No, ako ťa obdarovali peniazmi?“
„Ale sotva sa pozrela, už ťahala preč.“
„Veru, milí chlapci, márne míňate peniaze, tú nič nerozosmeje.“
Janko, najmladší syn, ležal na peci a vraví otcovi:
„Otecko, teraz pôjdem ja, a ja si so sebou nevezmem nič a žiadnu komédiu robiť nebudem.“
„A, veď máš nohavice v handrách a iné šaty nemáš, radšej ležaj na peci!“ Janko vraví:
„Otecko, ja pôjdem!“
„No tak choď, čo ťa budem zdržiavať.“ Tak si pozbieral pár suchých kôrok na cestu a ide. Prišiel k tej skaline pod lesom a už sa mu chcelo jesť. Vytiahol si kus chlebíka z vrecka. Teraz sa mu zjavil zelený mládenček a on sa pýta:
„Kadiaľ vedie cesta?“
„Tamto. A kam ideš, Janíčko, mládenčeku?“
„Ale na zámok, čo majú princeznú a nič ju nevie rozosmiať.“ Tak zajedal chlebíka a zelenému dal tiež. Jedli spolu. Keď zjedli, zelený sa ho pýta:
„Čo za to?“
„Šťastie!“ vraví Janko. Tak zelený mládenček mu dal kočiarik a tri kačky striebrozlaté a vraví:
„A teraz choď, a až pôjdeš späť, zastav sa, dáš mi zasa najesť.“
No dobre, Janko sa pobral a ide. Prišiel do hostinca a musel tam zostať na noc. Veď to neuškodí, myslel si a objednáva si bohatú večeru: misu rezancovej polievky, zemiaky, potom kus chleba a pálivého tvarohu. A keď sa najedol, pýta sa, čo za to?
„Toliar.“
„Jaj, nemám, zaplatím až zajtra.“ Ale hostinská sa rozkričala:
„Takých tulákov by prišlo veľmi veľa! Najesť sa a potom neplatiť.“ A poriadne mu nadávala.
Ale tá hostinská mala tri dcéry a tá jedna vraví:
„Ticho! Čo budete hlučať, keď nemá, nechajme si tu jeho kočiarik v záloge.“ Veď sa už každá chystala, že mu tie kačky oškube.
Tak milý Janko zostal v kôlni na seno cez noc. Zatiaľ tie dcéry šli, aby mu kačky oškubali. Ale ako sa ktorá kačky dotkla, bola prilepená a tak zostala, ako vstala z postele, v košeli. Teraz Janko ráno vstane a vidí, čo je. Tak hneď schmatol kočiarik a ide, a tie dcéry klapocú za ním. Najprv šli okolo pekára, ktorý práve sadzal chlieb do pece. Ten sa obzrel, kto to tak zavčasu po ulici ide, vybehol von a plesne lopatou jednu z tých dcér. Ale lopata sa mu prilepila a musel s nimi. Teraz Janko prišiel k obuvníkovi, ten sa obzrie, kto tak zavčasu ide po ulici, a videl, že jeden s vozíkom, s tromi kačkami, tri dievky a pekár s lopatou. Tak vybehol z domu so šidlom, ale len sa pekára dotkol, musel s nimi.
Teraz idú ďalej, na rynok, tam sluha z úradu vo svojej izbe fajčí, mal dlhú fajku, ako sa s ňou vykloní z okna, pozerá, kto to ide. Ako videl tú spoločnosť, natiahol dlhú fajku a podrbal obuvníka po chrbte. A hneď musel z okna a za nimi. Teraz prišli za mesto, tam vykladal garbiar kože. Obzrie sa, a videl obuvníka so šidlom a sluhu s fajkou a všetkých ostatných, i plesol sluhu kusom kože. A sotva ho plesol, musel za nimi. A tak prišli až k zámku, tam stál vojak pri bráne. No smial sa, Janko ani nemal prečo sa dožadovať ďalej. Príde na nádvorie, objde, a už to všetko pozerá z okien, i sama princezná. Smiala sa tak, až kráľ už musel prosiť Janka, aby odišiel. A ten princ bol práve pri nej a bol tak rád, že sa rozosmiala, a hneď dal Jankovi mešec dukátov, a tak zase išiel späť. Každý pri svojom dome od neho odpadol, až prišiel k tomu hostincu. Dcéry s nárekom utekajú, čo zažili. Bol by rád dal bohaté raňajky, ale ušiel, aby ho hostinská a jej dcéry nepotrestali. A tak prišiel až k tej skaline a zelený mládenček ho už čakal. Janko vraví:
„Mám mešec dukátov, čo si praješ?“
„To nechcem, ak máš aspoň niečo na jedenie.“ Tak Janko vzal nôž z vrecka, rozkrojil na polovicu, čo mu ešte zostalo chleba, a vraví:
„Tu, mládenčeku, jedz!“
„Že si bol štedrý,“ vraví zelený mládenček, „dal som ti to šťastie, tvoji lakomí bratia nedostali nič. To si zapamätaj, štedrému každý rád pomôže a povie.“
Tak Janko prišiel domov, bratom sa vysmial, že mu hovorili hlúpy Janko a že predsa všetko dostal. Chalupu predali, kúpili si väčšiu usadlosť a potom začali lepšiu prácu.