O žirafom priateľstve

Kdesi v Afrike, v krajine menom Zimbabwe, na brehu rieky Sabi, žili žirafí samec Chewe a samička Lina. Bol to veľmi šťastný pár. Chewe nosil svojej družke najchutnejšie lístie, ktoré rástlo na stromoch celkom najvyššie, kam Lina nedosiahla. Ona mu za to často masírovala krk, ktorý pre ňu tak vysoko naťahoval. Prečkali spolu už dve zimy a na jar tretieho roka sa im narodilo žirafiatko. Meno mu vyberali poctivo, prelistovali celý žirafí kalendár, až sa rozhodli pre meno Tomy.

Malý Tomy prinášal rodičom veľa radosti. Čoskoro behal takmer ako gepard a často sa hrával s ostatnými mláďatami v stáde. Mal kopu kamarátov, avšak s jedným z mláďat si rozumel najlepšie. Bol ním o niečo starší žirafí samec Ben, ktorý behal ešte rýchlejšie ako Tomy. Trávili spolu celé dni, Ben naučil Tomyho kopu trikov, napríklad ako sa najlepšie zamaskovať pred šelmou alebo ako už z diaľky spoznať pascu, ktorú nastražili lovci. Veľa sa spolu nasmiali pri hre na naháňačku a pri doberaní malých nemotorných nosorožčiat.

Jedného dňa sa Tomy rozlúčil s rodičmi a vydal sa na miesto, kde sa s Benom vždy schádzali. Ben však dlho neprichádzal, preto išiel Tomy k nemu domov. Benova mamička ho privítala uplakaná. Keď Tomy Bena uvidel, nemohol uveriť vlastným očiam. Ben ležal vo svojom pelechu a bol celý svetlohnedý. Všetky tmavé škvrny, ktoré sú pre žirafy také typické, mu zmizli. Navyše bol jeho kamarát úplne vyčerpaný a malátny. Nikto v celom stáde nikdy nič podobné nevidel. Benov stav Tomyho veľmi vyľakal, a tak bežal domov a všetko hneď porozprával rodičom. Chewe a Lina dlho premýšľali, rozprávali sa spolu, ale na nič nemohli prísť. Nakoniec Chewe vraví: „Nedá sa nič robiť, vydám sa za ľudským šamanom.“ Lina však o niečom takom nechcela ani počuť: „Zbláznil si sa? Šaman býva až za hranicou rezervácie a čo viac, aj tak ti nebude rozumieť.“ Chewe musel Line sľúbiť, že sa nikam nevydá. Tomy však všetko počul a bol už rozhodnutý.

V noci, keď ešte Lina a Chewe spali, vydal sa Tomy rovno za šamanom. Bežal ako o život a ešte pred svitaním bol u šamana. Šaman býval sám, v hlinenej chalúpke s bambusovou strechou, ďaleko od ostatných ľudí. Často pomáhal zvieratám, ktoré sa poranili o nástrahy lovcov, a opusteným mláďatám. Tomymu síce nerozumel, ale keď ho stále ťahal za košeľu a nedal mu pokoj, vzal si svoj batoh a bežal s tým žirafiatkom rovno do rezervácie.

Keď šaman uvidel Bena, nebol z toho nijako múdry. Ben bol stále ešte svetlohnedý, bez škvŕn, a navyše tvrdo spal, a to žirafy vo zvyku nemajú. Dlho šaman sedel, ani nedutal, keď vtom si spomenul, ako za ním ľudia z dediny chodia a majú na sebe tmavé škvrny. Hovorí si: „Ľudia škvrny mať nemajú. Keď ich niekto má, príde za mnou, ja mu uvarím ostropestrec, vypije ho a škvrny sú preč. Žirafa má mať škvrny. Možno to u nich funguje presne opačne.“ Siahol do svojho batohu a vytiahol z neho vrecúško so semienkami tej zázračnej bylinky. Len čo sa Ben napil šamanovho čaju, hneď sa cítil o niečo silnejší. Za dva dni už žirafa mohla pomaly behať a začali sa jej na srsti objavovať tmavé škvrny v tvare siete.

Keď Lina uvidela, aký je Tomy šťastný, úplne zabudla naňho nakričať za to, že sa bez dovolenia vydal mimo rezervácie, a radovala sa s ním. O pár dní už spolu Ben s Tomym behali ako predtým a nasmiali sa ešte viac. Ich priateľstvo už len tak niečo nerozhádže. Odvtedy, kedykoľvek sa v rezervácii niečo prihodí, všetci vedia, za kým môžu ísť. A šaman zase vie, že sa môže pokojne prechádzať po rezervácii a ani od najhladnejších šeliem mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo.