AKO NAŠLI BÁBIKU, KTORÁ TENKO PLAKALA

AKO NAŠLI BÁBIKU, KTORÁ TENKO PLAKALA

Raz celý deň pršalo, všade bolo mokro a zima a psík s mačičkou nemohli von a nemali čo robiť. A tak sa rozprávali.

„Vieš, mačička,“ povedal psík, „my by sme tiež mali mať nejaké hračky, ako majú deti. Keď tak prší, mali by sme si aspoň s čím hrať.“

„Čo ja, ja tie hračky ani veľmi nepotrebujem,“ povedala mačička. „Mne stačí klbko nití, ba niekedy aj len kúsok papiera, keď sa chcem hrať. Ale poznám deti, ktoré majú hračiek, že ani nevedia, čo s nimi, a ani sa už potom s nimi nehrajú a nechávajú ich povaľovať po všetkých kútoch.“

„Ba,“ bručal psík, „a to nie je od tých detí pekné. Veď je to škoda. Ani potom nedávajú na tie hračky pozor, majú ich špinavé, rozbité a roztrhané, a hanba hovoriť.“

„To sú neporiadne deti,“ povedala mačička. „Čo ja som už videla pokazených hračiek! Takým deťom, ktoré si svoje hračky nevedia vážiť, by sa ani žiadne nemali dávať. Keby psíkovia a mačičky mali hračky, určite by s nimi zaobchádzali lepšie ako také neporiadne deti.“

„To iste,“ povedal psík. „A zle by so svojimi hračkami zaobchádzali len neporiadni psíkovia a neporiadne mačičky. Tiež sa niekedy nájdu neporiadni psíkovia a neporiadne mačičky, ale tých je málo a od detí je to horšie, pretože deti by mali mať lepší rozum ako malé mačičky a psíkovia.“

A tak sa psík s mačičkou rozprávali o neporiadnych deťoch, a z toho zaspali a spali až do rána.

Keď sa zobudili, svietilo už krásne slniečko a ani trochu už nepršalo.

„Je pekne,“ povedali psík s mačičkou, „tak pôjdeme von.“ A ako tak chodili vonku, počuli, ako niekde niečo tenko plače.

„Čo to plače, tak tenučko, nie je to nejaký vtáčik?“ povedal psík.

„To nebude vtáčik, vtáčikovia ani neplačú tak jemne,“ hovorila mačička, „to asi plače nejaký chrobáčik, že sa mu niečo stalo.“

„Alebo to azda plače nejaký motýľ,“ povedal psík.

„Alebo možno nejaká zlomená kvetinka,“ povedala mačička.

I hľadali a hľadali a pozerali sa dookola, odkiaľ to tak tenko plače. A tu videli, čo to plakalo tak jemne a tenučko. Celkom v kúte vo vysokej tráve - a tá tráva bola po daždi ešte mokrá - ležala pod žihľavami malá bábika. Nejaké dieťa tam tú malú bábiku stratilo alebo odhodilo a bábika tam ležala už niekoľko dní, napršalo na ňu, a mala šatôčky celé mokré, hlavičku mala trochu natlčenú a bola hladná a trochu kašľala a bála sa tam tak sama.

„Prečo tak plačeš, malá bábika?“ pýtali sa jej psík s mačičkou.

A bábika povedala: „Ja plačem, pretože mi je ľúto, že ma moje dievčatko tu tak odhodilo, stratilo a zabudlo a že som hladná a že sa mi tu cnie tak osamote.“

„Úbožiatko, nám je ťa tiež veľmi ľúto,“ povedal psík. „To dievčatko nebolo tvoja dobrá mamička, keď ťa tu tak mohlo odhodiť a nechať. To sa takým malým dieťatkám, takým bábikám, ako si ty, nemá robiť, pretože sú maličké a nemôžu si pomôcť.“ A mačička povedala: „Vieš čo, nám je ťa tak ľúto, my sa ťa ujmeme a vezmeme ťa k nám, keď ťa to tvoje dievčatko nechcelo.“

Psík a mačička vzali odhodenú bábiku a opatrne ju niesli so sebou domov. Bábika už neplakala a bola rada, že sa už nemusí báť tak sama v mokrej tráve a v žihľavách.

„Tak,“ radovali sa psík s mačičkou, „teraz máme našu bábiku, tú sme si našli, to bude teraz naše dieťatko!“

Mačička vyzliekla bábiku z mokrých šatôčok, vyprala ich, ako boli zamazané od hliny, a dala ich na slniečko usušiť, aby boli zasa čisté a suché. Psík uložil bábiku do postieľky, aby sa zohriala, a priniesol jej rožtek a hrnček mlieka. Bábika sa najedla a potom v postieľke pekne zaspala.

Psík s mačičkou chodili po špičkách okolo, aby bábiku nezobudili, a tešili sa z toho, že teraz majú svoje dieťatko. A mačička povedala psíkovi: „Niečo ti, psík, poviem: teraz, keď máme toto naše dieťatko, tak sa oň musíme starať.“

„To budeme,“ povedal psík, „a budeme sa oň o mnoho lepšie starať ako tá jej nehodná mamička, ako to neporiadne dievčatko, čo tú bábiku tak odhodilo! Tá bábika sa bude čudovať a bude sa jej to páčiť, ako sa bude u nás mať dobre. My, panečku, ju nikde takto neodhodíme!“

„A budeme ju držať pekne čistučkú,“ povedala mačička. „To vieš, my mačičky sa stále umývame a češeme, to si už ja vezmem na starosť. Ale ohó, psík, na niečo sme zabudli! Veď my pre ňu nemáme žiadne hračky a ona si predsa bude chcieť s niečím hrať. A kde my pre ňu nejaké hračky vezmeme, keď žiadne nemáme?“

„Hm, to nemáme,“ povedal psík, „s hračkami to bude u nás ťažká vec.“

„To bude,“ povedala mačička; „musíme o tom rozmýšľať.“

Tak o tom psík s mačičkou rozmýšľali, ako by prišli k nejakým hračkám pre tú bábiku. Žiadne nemali, urobiť hračky, to predsa nevedeli, to ani deti nedokážu, tak ako by to mali vedieť psíkovia a mačičky, a ukradnúť potajomky nejaké hračky deťom, keď sa deti hrajú, to nie, to by náš psík a mačička nikdy neurobili!

Psík rozmýšľal a rozmýšľal, a vymyslel to. „Už to mám!“ kričal radostne, „už som na to prišiel!“

„Nekrič tak,“ šepkala mačička, „veď nám zobudíš tú našu bábiku, to naše dieťatko.“

„Tak počúvaj, mačička, ja ti to poviem,“ šepkal psík mačičke. „Veď práve včera sme hovorili o tom, koľko hračiek deti mávajú, a nevedia si ich vážiť, a koľko ich poodhadzujú a postrácajú. A práve dnes sme našli tú odhodenú úbožiačku, malú bábiku. A tak ja budem hľadať, či ešte nenájdem niekde nejakú hračku, ktorú deti tiež stratili alebo odhodili, a tú dáme našej bábike!“

„Tak je to dobre,“ zaradovala sa mačička, „tak choď a pozeraj a hľadaj a snáď niekde nájdeš nejakú odhodenú hračku, ktorú by sme dali našej bábike.“

Psík išiel, pozeral, do všetkých kútov vliezol, všetko prehrabal, a to si, deti, ani nedokážete predstaviť, čo on tam všetko našiel! Vy, deti, ani neviete, akých hračiek ste už pokazili, postrácali a odhodili! Vy na to hneď zabudnete, ale psík ich všetky našiel. Tu v tráve našiel loptičku, inde našiel stratené formičky a bábovičky na piesok, a našiel korálky, farebné kocky a nejaký riadik, ktorý deti postrácali, našiel odhodené kamienky a stoličku do kuchynky, našiel plno obrázkov, a jednu píšťalku tiež našiel, a tiež lyžicu a lopatku na piesok, a našiel postrácané drevené domčeky a stromčeky, a nejaké drevené zvieratká tiež našiel, a našiel toho toľko, že to ani uniesť nemohol.

„Jemine,“ tak sa čudoval a radoval, „to bude mať tá naša bábika hračiek!“ Doniesol to všetko domov a mačička bola prekvapená, koľko toho je. „Bože, čo tie deti toho tak porozhadzujú a postrácajú!“ zaplieskala labkami a povedala: „To sa aj ja ešte pôjdem pozrieť. To vieš, psík, ja viem všetko prehľadať a prečuchať, kam ani ty nevlezieš. A určite toho tiež dosť nájdem.“

Mačička išla, hľadala, všetky kútiky prelezla a prečuchala. A jéj, deti, čo ona toho ešte našla! Čo vy tých hračiek poodhadzujete, zabudnete a postrácate! Niekde v plote našla vedierko a inde pokrčenú polievaciu kanvičku, v žihľavách našla odhodené kocky zo stavebnice, v tráviečku našla črievičky a pančušky stratené zo všelijakých bábik, a našla aj jednu knižku s rozprávkou a obrázkami a vreckovku, a farebné handričky našla a nite, a inde zas našla vyšívanie, a tiež našla ihlu okrúhlu, nepichavú, a našla jednu bábiku celkom maličkú pre bábiku na hranie a loptičku s pierkami a farebné papieriky a hádzací kruh a ešte k tomu nejaký riadik, no, našla vám toho odhodeného a postráceného, že to ani pobrať nemohla!

Doniesla to všetko domov a bolo toho toľko, že si z toho mohla so psíkom urobiť obchod na predávanie hračiek. A to všetko postavili okolo postieľky tej odhodenej bábiky. Bábika sa zobudila a mala veľkú radosť, keď okolo seba videla toľko hračiek, a veľmi sa jej to u psíka a mačičky páčilo. Hrala sa a hrala, hrala sa s mačičkou a psíkom so všetkými tými hračkami a bolo ich toľko, že sa ani dosť so všetkými vyhrať nemohla. Psík a mačička jej dali meno Járinka a mali ju veľmi radi a ona mala zasa veľmi rada ich; tak sa tam u nich dobre mala, že na svoju predošlú mamičku, na to neporiadne dievčatko, ktoré ju do žihľavy hodilo, ani už nikdy nespomenula. A na všetky tie hračky, ktoré jej psík s mačičkou našli, dávala pekne pozor, žiadnu z nich nepokazila, žiadnu nikde nezabudla, nestratila ani neodhodila.

A tak to teda bolo, že úbohá odhodená bábika mala zo všetkých detí a bábik na svete najviac hračiek.