Chromý kôň

To bolo nejakého poplachu medzi měřínskymi deťmi, keď Vašík Pekaríkov priniesol na námestie porcelánové ucho na motúziku.

„Kdes ‚to‘ vzal? Čo je ‚to‘?“ pýtali sa deti jedno cez druhé, nevediac, ako by nazvali milé ucho nevídanej úpravy.

„Mačka nám rozbila biely krčah a mamička vyniesla črepy na smetisko,“ vysvetľoval Vašík. „Vybral som si z nich ucho a teraz z neho je kôň.“

„Toto že je kôň?“ čudovala sa mládež. „Takého belúša nikto za života nevidel, odkedy je Měřín Měřínom.“

„No, kôň,“ povedal na to Vašík. „Veď má podkovy, pozrite sa!“ A požičal neveriacim svojho šimľa.

Nastala prísna prehliadka, a keď ucho prešlo všetkými rukami, zistilo sa, že zvyšky črepu, pozorne oklepané na oboch koncoch ucha do kruhu, sú naozaj výbornými podkovami. Niektorí chlapci boli tým presvedčení, že Vašík priniesol skutočne koňa, ale Matýsek Ťukalov ešte nedôverčivo krútil hlavou.

„Počúvaj, Vašík,“ povedal napokon, „keď je to kôň, nech beží!“

Vašík postavil koňa na zem, opatrne potiahol za motúzik — a kôň, opierajúc sa podkovami o zem, bežal za ním kus cesty, a ani raz sa nepotkol. Ale Matýsek ešte nemal toho dôkazu dosť.

„Keby to bol kôň,“ povedal, „erdžal by ako živý.“

To bola, pravda, neľudská požiadavka na tú úbohú nemú tvár; ale Vašík aj tentoraz pomohol svojmu belúšovi z rozpakov. Potiahol totiž za motúzik, kôň sa pohol a Vašík miesto neho sám zvolal zvučné „ihahaha“!

Skúška skončila nad očakávanie skvele; ucho bolo všeobecne uznané za koňa. Aj neveriaci Matýsek sa v duchu zahanbil, že tak dlho pochyboval a že hneď všetkému nerozumel aj bez Vašíkovho výkladu. Niekoľko chlapcov ešte zostalo pri koni a jeho šťastnom majiteľovi; ale ostatní sa hneď rozbehli domov, akoby do vrabcov strelil. Každý si totiž spomenul, že doma kdesi videl podobného koníka. A skutočne sa v Měříne medzi kameňmi a sutinou povaľovalo toľko statných ťahúňov, že sa deti čudovali, prečo ich starí ľudia dosiaľ nepoužili na poľnú prácu. Bolo to, pravda, koňstvo ešte zanedbané, divoké, nezvyknuté na poriadok a kázeň, ale azda by časom skrotlo!

Chlapci hneď po všetkých kútoch zorganizovali naň hon a za chvíľu ich privádzali na námestie.

Malé mestečko Měřín si zaiste nepamätalo, že by kedy bolo hostilo toľko krásnych zvierat vo svojich múroch. Síce tu boli trhy štyrikrát do roka, ale vidiecki ľudia na ne privádzali len dobytok. Také množstvo koňstva ako dnes sa tu objavilo raz za uhorský mesiac, keď mestečkom šli vojaci, a to ešte len na chvíľku. Dnes sa tu však mohol každý dosýta pokochať pohľadom na bujaré koňstvo najrozmanitejších farieb a najušľachtilejších plemien. Jeník Heřmanov priviedol napríklad švarného višňáka, za ktorý sa kedysi nosil polievaný krčah. Karlík Matouškov okázalo vystavoval na obdiv dve bielučké žriebätká z kávových hrnčekov, Ladislav Svěcený preháňal po námestí obrovského hnedáka zo smotanníka a Jeník Urbanov pár plavých kobýl z rozbitého uška; Jaroslav z hostinca mal dokonca dva páry koní sklenených! Okrem toho tu bolo iných valachov, žriebät a kobýl, že človeku sa oči až zalievali, keď sa tak pozrel, ako sa to všetko mihá a preháňa.

Každý chlapec učil svojho koňa behať, aby predbehol druhého.

Keď boli koníky dokonale vycvičené a vyskúšané k úplnej spokojnosti svojich pánov a páni sa naučili erdžať, aby mohli svoje zvieratká v tomto výkone zastúpiť, zišli sa všetci majitelia koní na spoločnú poradu.

„Viete, čo urobíme, chlapci?“ hovoril Jaroslav z hostinca, „povedieme kone na pašu.“

„Ale kam?“ ozvalo sa niekoľko hlasov.

„Tamto! pri studni je trávnik, to bude naša lúka.“

„Tak poďme,“ pritakala družina.

Za chvíľku boli na lúke. Postavili kone do radov a milé zvieratá sa pásli ako pribité, ani hlavu nezdvihli. Veď ako by sa aj nepásli!

Kto vie, ako dlho už ležali hladné na smetiskách, kam im sotva kto priniesol krmivo. Pustili sa teda do jemnučkej trávičky s veškerou chuťou a trávička im šla na zub.

„Teraz budeme kúpať,“ navrhol niekto, keď boli kone nasýtené. Aj kúpeľ bol uznaný za všeobecnú potrebu. Po celý čas, čo sa koníky povaľovali v blate a sutine, nikto ich nehrabličkoval ani neumýval, takže na mnohom pre špinu a prach nebolo ani srsť vidieť. Chlapci ich teda zaviedli k studni, v ktorej okolí nebolo o kvapku vody zle, a pustili sa do čistenia zanedbaných zvierat. Za chvíľku sa koníky na slniečku len tak ligotali.

„A čo teraz?“ pýtali sa niektorí chlapci, keď kone vykúpali.

Mnohí chceli voziť seno, iní orať pole. Že však nikto v celom mestečku nevedel o vhodnom voze alebo pluhu, nedošlo k naplneniu chvályhodného úmyslu, z čoho sa, pravda, trápili neorané úhory a lada a poľnohospodárstvo v Měříne utrpelo nenahraditeľnú škodu.

„Urobme si teda popoludní trh,“ zvolal Vašík Pekaríkov.

„Trh, trh, to bude niečo,“ jasali deti.

„Ale kde zoženieme peniaze?“ pýtal sa Ladislav Svěcený.

„Urobme ich z papiera!“ radil Toník Antošov.

„Alebo z lístia!“ myslel si Jaroslav z hostinca, „lipový list bude desiatka a topoľový zlatka.“

Deťom sa tieto peniaze páčili viac ako papiere; preto si povedali, že kto si bude popoludní hrať na kupca, musí mať lipové a topoľové bankovky.

Za Měřínom je topoľová alej a lipový háj. O trochu žltého lístia tu na jeseň nie je núdza. Niektoré deti sa hneď rozbehli na tieto miesta, kde stromy s halúzkami striasajú zlatky a desiatky. Iné deti sa vracali z námestia domov, pretože sa blížilo poludnie, keď majú konať rozmanité posluhy.

* * *

Medzi deťmi, ktoré volala povinnosť domov, bol aj stolárov Frantík. Nosil obed staršiemu bratovi do továrne na druhý koniec mestečka. Hoci tam nebolo ďaleko, zdala sa mu dnes cesta nesmierne dlhá, a to preto, že mu už myšlienky behali medzi deťmi. Stále mu v hlave tkvela pekná hra, akú si pripravili, a tá mu narobila veľa starostí.

Frantíkovým trampotám porozumiete, keď vám poviem, že na trh nemal ani koňa, ani peňazí. Koňa dopoludnia nemohol nájsť a na peniaze do hája nemal kedy ísť. Avšak cestou z továrne si umienil, že znova prehľadá doma každý kútik, a tešil sa nádejou, že jeho úsilie nebude márne.

Len čo teda prišiel domov a mamke odovzdal riad, dal sa prezerať pri kôlni hromadu kameňov; hľadal aj v zákutí pri bráne a šiel popri múre okolo celej záhrady; ale kde nič, tu nič. Celý sklamaný sa vrátil do izby a smutným zrakom pozoroval nádoby, ktoré matka práve umývala. A hľa! Na lavici stál rozbitý hrnček od farby so zdravým uchom. Frantík by od radosti vyskakoval až do stropu.

„Mamička,“ zvolal plný blaženosti, „prosím vás, dajte mi ten hrnček, ak už nie je na potrebu!“

„Čo s ním urobíš?“ pýtala sa matka.

„Urobím si z ucha koňa a povediem ho na trh, ak dovolíte.“

„Vyškrab z neho farbu a vezmi si ho.“

Frantík zoškrabal zo dna zvyšok farby do iného hrnčeka a utekal s črepom na dvor, akoby mu hlavu zapálil. Tam najprv pri studni koníka umyl a potom sa dal do kovania. Zbytočné kusy črepu odklepal od ucha tak, že pri ňom zostali len podkovy. Ale aké podkovy! Každá mala plno hrán, kým koníky ostatných detí mali podkovy ako zo sústruhu. Frantík sa dal kovať znova a čoskoro sa mu podarilo prednú podkovu oklepať do žiaduceho kruhu. V tom mu však napadlo, či nepríde už na trh neskoro. Hľadaním a prípravou koňa uplynulo toľko času, že by nebolo divu, keby sa deti už hry nabažili. Dal sa teda chvatne do okrúhlenia zadnej podkovy, zabúdajúc, že práca ponáhľaná — nič nestojí. Klepal, klepal, zrazu buch! — Zadná noha aj s podkovou sa váľala na zemi.

Ako pohorený roľník nad zhoreniskom svojho statku stál tu Frantík nad troskami svojho potešenia.

V prvom okamihu bol celý zarmútený, bez myšlienky a bez útechy.

Ale po chvíli mu napadlo, že by azda mohol nohu aj s podkovou ku koňovi pripevniť, ako ocko niekedy spája dosky. Spomenul si, že v otcovej dielni stojí hrnček s lepidlom. I pozbieral oba kusy nešťastného koňa a vkradol sa do dielne, ktorá bola v tom čase prázdna. Zhustnutým lepidlom natrel nohu, pritlačil ju k telu a kôň bol zase celý. Rýchlo k nemu priviazal uzdu z motúzika a niesol koňa na námestie.

Cestou mu prišlo na um, že noha sa ľahko odlúpne a kôň bude zase chromý. Takého úbožiaka by asi sotva niekto kúpil. Preto si Frantík umienil, že koníka nebude predvádzať a že jeho chromotu zaprie. Veď oba kusy k sebe priliehali tak, že nikto opravu nepozná.

Keď prišiel na námestie, bol už trh v plnom prúde. Kupci sa prechádzali medzi koňstvom a pátravým okom si prezerali privedené kone. Tu a tam sa už dohadovali o cene. Predavač vychvaľoval svojho koňa, ako len vedel, a kupec mu vytýkal chyby, aby cenu znížil. Napokon sa dohodli, podali si ruky a kúpa bola uskutočnená. Kupec vyplatil dohodnutú sumu a mnohokrát ešte nejakú zlatku dal čeľadníkovi, ktorý s gazdom koňa priviedol. Veď o peniaze nebolo zle! Každému nimi vrecká až prekypovali. Takého bohatého a živého trhu dosiaľ nikto v Měříne nepamätal, a boli tu predsa hlavy, ktoré už niečo videli! Sotva sa Frantík na trhovisku s koňom postavil, už ho obstúpilo niekoľko bohatých obchodníkov. Pozreli si koňa zo všetkých strán a Vašík Pekaríkov prehovoril:

„Čo za toho ryšavca?“

„Sto zlatých,“ odpovedal Frantík. Začervenal sa pritom až po uši, lebo vedel, že by za koňa so zlepenou nohou mal žiadať len niekoľko zlatých.

„To je veľa,“ usúdil Vašík, „ale predveď ho, nech vieme, či vie klusať.“

Teraz sa Frantíkovi zabúchalo srdce! Už ho mrzelo, že chlapcom nepovedal, akým mrzákom je ten jeho ryšavec, ale zase si myslel, že by potom utŕžil zaň málo peňazí. Chvejúcou sa rukou vzal teda za motúzik a potiahol koníka v ustavičnom strachu, že mu noha odpadne. Ale ryšavec popošiel dobre. Frantíkovi sa uľavilo.

„Je zdravý alebo má nejakú vadu?“ pýtal sa ďalej Vašík, ako to počúval od kupcov na skutočnom trhu. Ale Frantíkovi sa zdalo, že Vašík aj chlapci vedia o zlomenej nohe. Už sa chcel priznať, ale zase mu napadlo, že je azda na to neskoro, a preto luhal:

„Je zdravý.“

„Čo teda za neho naozaj?“ Vašík sa dal ďalej vyjednávať.

„Sto zlatých.“

„Daj ho za osemdesiat.“

„Za deväťdesiat dám.“

„Teda za deväťdesiat je môj.“

Podali si ruky a Vašík vysypal Frantíkovi na pravicu deväť lipových listov, ktoré vtedy platili deväťdesiat zlatých…

* * *

Deväťdesiat zlatých za chromého koňa!

Mnohý čitateľ si azda pomyslí:

„To mal asi Frantík radosti z takého zárobku!“

Ale nebolo tomu tak; Frantík mal zo svojho predaja málo potešenia. Akýsi hlas v srdci mu stále pripomínal, že sa dopustil veľmi zlého skutku, keď predával chromého koňa za zdravého. Aj ho prenasledoval ustavičný strach, že Vašík čoskoro pozná, ako bol oklamaný, a že všetkým deťom povie, akým luhárom je ten stolárov chlapec. Tieto obavy mu tak skľučovali myseľ, že už nemal na trhu pokoja a radšej odišiel domov.

Sadol si do dielne, kde otec pracoval, a myslel si, že tu sa azda nemusí ničoho báť. Ale mýlil sa. Pripomienky na svoje zlé správanie nosil všade so sebou a výčitky sa mu v srdci ozývali ešte dôraznejšie. Zdalo sa mu, že nielen Vašíka oklamal, ale aj okradol o deväťdesiat zlatých, ktoré chromý koník nijako nestál.

I veľmi ľutoval svoje konanie. Čo zábavy mu mohla dnešná hra poskytnúť, keby sa nebol dopustil podvodu! Tešil sa na trh z celej duše a teraz sa na ňom nesmie ukázať! Veď by na neho všetky deti ukazovali prstom: To je podvodník, luhár a zlodej!

Také myšlienky sa preháňali Frantíkovou hlavou. Otec niekoľkokrát v hobľovaní prestal a vždy sa na svojho synka skúmavo zadíval. Nešlo mu do rozumu, že chlapec, inokedy taký veselý a hravý, je zrazu zasmušilý a zľaknutý. I opýtal sa ho:

„Kde si bol, Františku?“

„Hral som sa na námestí.“

„Prečo si odišiel domov?“

„Bál som sa Pekaríka.“

„Čím si mu ublížil?“

„Oklamal som ho.“

A Frantík úprimne povedal, ako predával koňa, ako Vašíka oklamal a ako ho potom zachvátil strach a nepokoj.

„Poviem ti, chlapče,“ povedal otec, „čo ťa trápilo. Každému človeku dal Pán Boh dobrého radcu, svedomie, ktoré nabáda len k činom dobrým. Kto však jeho hlas nedbá a počína si nepoctivo, tomu svedomie zlé skutky stále pripomína a zošklivuje. Nepoctivec potom nemá nikde pokoja, pretože ho svedomie všade výčitkami prenasleduje.“

„A nemohlo by sa, ocko, to svedomie nejako utíšiť?“

„Kým nepoctivý skutok nie je napravený, dovtedy svedomie neumĺkne.“

„Ako rád by som, ocko, svoju chybu napravil, ale bojím sa, že sa Vašík na mňa bude hnevať.“

„Aj to je ovocím neúprimného konania. Kto zneužije dôveru ľudí na podvod, stratí ich lásku a dočká sa len pohŕdania. Choď však a Vašíkovi sa vyznaj, že ľutuješ svoj skutok; vráť mu peniaze a azda si získaš zase jeho priateľstvo.“

Frantík pospiechal na námestie, tešiac sa nádejou, že všetko napraví. Len čo ho deti zazreli, zoskupili sa okolo neho a nepekne ho vítali:

„Choď si domov, choď; ja sa už s tebou nehrám,“ povedal Matýsek Ťukalov.

„Ja tiež nie,“ dodával Vašík Pekaríkov. „Povedal si, že tvoj ryšavec je bez vady, a keď som ho popohnal do klusu, odpadla mu noha.“

A na potvrdenie svojich slov ukazoval oba kusy nešťastného koňa.

„Nehrajme sa s ním nikto,“ navrhoval Jaroslav z hostinca, „ošudil by nás.“

„Vašík,“ začal Frantík smutne, „prosím ťa, odpusť mi, že som ti nepovedal pravdu. Nesiem ti peniaze, vráť mi koňa, ak chceš.“

„Chcem,“ povedal Vašík a prijal svojich deväť desiatok, načo vrátil Frantíkovi polámaného ryšavca.

„A smiem zostať medzi vami?“ Frantík sa vyprosoval o hru u chlapcov.

„Nebudeš zase podvádzať?“

„Nebudem,“ sľuboval skľúčený chlapec, a druhovia, vidiac jeho úprimnú vôľu, privolili:

„Hraj sa teda.“

Nebolo šťastnejšieho predavača nad stolárovho chlapca. Stál na trhu síce len s chromým koňom, ale zato bez strachu a bez rozpakov. Svedomie, ktoré ho za podvod predtým karhalo, ho teraz chválilo, že svoj krivý čin napravil, a to spôsobovalo Frantíkovi pocit nevýslovnej slasti. Priamo sa opäť pozeral druhom do očí a len si prial, aby niekto z nich prišiel kupovať jeho koňa. Ako rád by ukázal, že už vie predávať poctivo! A čo si zo srdca žiadal, splnilo sa. Prišiel k nemu Matýsek Ťukalov a pýtal sa:

„Čo za toho ryšavca?“

„Veď je chromý!“ upozornil Frantík, „azda by si nekúpil hocijakého ťahúňa?“

„Vieš, Frantík,“ povedal na to Matýsek, „ja sa teraz hrám na komedianta a komedianti nemajú toľko peňazí, aby si kúpili statného ťahúňa. Tvoj krívajúci koník mi vozík predsa utiahne, a viac od neho nežiadam.“

„Daj mi teda za neho päť zlatých, ak chceš,“ odvetil Frantík.

„Za päťku ešte stojí. Až k nám príde drotár, poprosím ocka, aby dal ryšavcovi nohu zadrotovať; však sa ona zahojí. Dáš ho teda naozaj za päť zlatých?“

„Dám.“

Potriasli si rukami, ako býva zvykom riadnych kupcov, Matýsek vyplatil Frantíkovi päť zlatých a milého ryšavca schoval do vrecka.

Len päť zlatých za koňa! Mnohý čitateľ si zase azda pomyslí: To asi potom Frantíka mrzelo, že tak málo utŕžil. Ale chyba lávky! Frantík sa zo skromného zárobku veľmi tešil, pretože si ho poctivo získal, a okrem toho sa ešte radoval, že úbohému komediantovi ľahko pomohol ku koňovi.

A keď sa vrátil domov a ockovi rozprával, ako druhý raz predával koňa, povedal mu otec:

„Najviac si, chlapče, získal tým, že si poznal pravdu: ‚S poctivosťou najďalej dôjdeš.‘ Správaj sa vždy podľa týchto slov a nikdy ti nebude život zakalený výčitkami svedomia a pohŕdaním ľudí.“