Múdra horákyňa

Boli dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý gazda, nemal žiadne deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný chalupník, mal jedinú dcéru a bol príliš dobrý. Keď dievčaťu išiel dvanásty rok, dal ju k bratovi za husiarku. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a nastúpila za slúžku.
„Služ len, Manka, spravodlivo,“ povedal jej strýko, „keď budeš odchádzať, dám ti namiesto mzdy jalovicu. Práve mám štvortýždňové teliatko, to dochovám a tebe to bude iste milšie ako peniaze.“
„To viete,“ odpovedala Manka a odvtedy bola do práce ako oheň a strýkovi ani grajciar nepremárnila.

Manka slúžila tri roky spravodlivo a bez reptania, otec však chorľavel a starol a ona musela domov. Žiadala teda jalovicu, z ktorej už bola poriadna krava. Vtedy milý strýko zmenil nôtu, hovoril kadečo, že jej toľko nedá, že jej to neslúbil, a chcel úbohú Manku odbiť niekoľkými grošmi. Tá však nebola taká hlúpa, aby peniaze prijala, ale doma s plačom otcovi všetko porozprávala a nástojila, aby šiel k pánovi prokurátorovi žalovať. Otec, rozhnevaný na nesvedomitého brata, išiel bez meškania do mesta a žalobu predniesol. Pán prokurátor ho vypočul a poslal po gazdu.

Gazda však dobre tušil, že ak to pán prokurátor nejako neuhladí, bude musieť jalovicu dať, preto sa snažil, ako by ho získal na svoju stranu. Pán prokurátor bol v rozpakoch. Bohatého by nerád nahneval, a chudobný mal predsa právo na svojej strane. Rozsúdil teda múdrym spôsobom. Zavolal si každého zvlášť a dal im hádanky:
„Čo je najbystrejšie, čo je najsladšie a čo najbohatšie?“ s tým dodatkom, že kto to uhádne, dostane jalovicu.

Zamračení odišli bratia domov, celú cestu uvažovali, čo by to asi bolo, ale ani jeden, ani druhý nemohol prísť pravde na kĺb.

„No ako?“ pýtala sa žena bohatého gazdu, keď prišiel domov.
„Čert aby tie súdy vzal, teraz som v bryndzi,“ povedal gazda a hodil tabačenkou o stôl.
„No a prečo, čo sa ti stalo, prehral si?“
„Čo prehral! Neprehral som, ale čo nevidieť prehrám. Prokurátor mi dal hádanku: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? Ak to uhádnem, jalovicu si nechám.“
„To sú veci s hádankou. Ja ju uhádnem sama. Čo by mohlo byť bystrejšie ako náš čierny špic, čo sladšie ako náš sud medu, čo bohatšie ako naša truhla toliarov?“
„Dobre máš, žena, ty si to uhádla, jalovica je naša.“ Tak sa upokojil milý gazda a dal si chutiť, čo mu žena pripravila.

Chalupník prišiel domov celý smutný, zavesil klobúk na klinec a sadol si za stôl.
„No ako ste pochodili, oco?“ pýtala sa Manka.
„Ba pochodil. Sú to páni, tí by človeka div nezbláznili.“
„No a čo, povedzte už.“
Otec rozprával, čo mu pán prokurátor uložil.
„No a čo viac? To ja uhádnem sama, len nebuďte smutný, ráno vám to poviem.“
Chalupník však predsa celú noc oka nezažmúril. Ráno príde Manka do izby a vraví: „Keď sa vás bude prokurátor pýtať, povedzte, že najsladšie je spanie, najbystrejšie je oko a najbohatšia je zem, z ktorej všetko pochádza. Ale to vám vravím, nepovedzte, od koho ste sa to dozvedeli.“

Najprv zavolal prokurátor gazdu a pýtal sa ho na rozlúštenie hádaniek.
„Ja si myslím,“ odpovedal gazda, „že nemôže byť nič bystrejšie ako môj špic, ktorý všetko vyčuchá a vysliedi, nič sladšie ako môj sud medu, ktorý už štyri roky leží, nič bohatšie ako moja truhla toliarov.“
„Milý gazda,“ povedal pán prokurátor a pokrčil plecami, „to sa mi nezdá, ale vypočujem, s čím prišiel brat.“
„Milostivý pane, ja si myslím, že najbystrejšie je oko, ktoré v okamihu všetko prehliadne, najsladšie je spanie, lebo nech je človek akokoľvek zarmútený a vysilený, keď spí, nevie o ničom a niekedy sa aj vo sne poteší, a najbohatšia je zem, z ktorej všetko naše bohatstvo pochádza.“
„Ty si uhádol a dostaneš jalovicu. Ale povedz mi, kto ti to povedal, lebo viem, že sa to z tvojej hlavy nevyliahlo.“

Dlho nechcel chalupník povedať, ale keď naňho pán naliehal, vyšiel s farbou von.
„Dobre teda, keď je tvoja dcéra taká múdra, nech príde zajtra ku mne, ale nech to nie je ani vo dne, ani v noci, ani ustrojená, ani nahá, ani pešo, ani na voze.“
To bol chalupníkovi zase kameň na srdci.

„Milá Manka!“ povedal, keď prišiel domov, „pekne si to narobila, prokurátor nechcel veriť, že to mám zo svojej hlavy, musel som povedať, čo som vedel, a teraz máš k nemu prísť, ale nemá to byť ani vo dne, ani v noci, nemáš byť ani nahá, ani ustrojená a nemáš prísť ani pešo, ani na voze.“
„No, to je toho, len nechajte, však ja to vybavím.“
O dve hodiny po polnoci Manka vstala, vzala režné, veľmi riedke vrece, obliekla si ho, na jednu nohu si obula pančuchu, na druhú na boso črievic, a keď bolo k tretej hodine, medzi dňom a nocou, sadla na kozu a napoly pešo, napoly jazdecky sa dostala do mesta. Pán prokurátor sa pozeral z okna a múdru horákyňu už očakával. Keď videl, že svoju úlohu tak dobre splnila, vyšiel jej v ústrety a povedal:
„Teraz vidím, že si dôvtipné dievča, ak chceš, vezmem si ťa za ženu.“
„Prečo nie, chcem,“ odpovedala Manka a premeriavala si pána prokurátora od hlavy po päty. Ženích vzal peknú nevestu pod pazuchu a viedol ju do izby. Potom poslal po otca, po krajčíra a dal ušiť šaty pre budúcu pani prokurátorovú.

Deň pred svadbou prikázal ženích neveste, aby sa nikdy nevtierala do jeho vecí, do žiadneho súdu ani do čohokoľvek iného, inak že sa bude musieť v tej chvíli vrátiť k otcovi.
„Urobím podľa tvojej vôle,“ odpovedala nevesta.
Druhý deň bola svadba a z Manky sa stala veľká pani. Ale ona sa dobre do všetkého hodila, ku každému bola vľúdna a svojho manžela milovala, za to ju aj každý mal vo veľkej úcte.

Raz prišli k pánovi prokurátorovi dvaja gazdovia, jeden mal žrebca, druhý kobylu. Oba kone však mali spolu. Keď kobyla dostala žriebä, nastala otázka, komu patrí. Gazda, čo mal žrebca, tvrdil, že všetkým právom patrí žriebä jemu, gazda, ktorému patrila kobyla, dokazoval, že má na žriebä ešte väčšie právo. Tak sa hádali, až sa dostali k pánovi prokurátorovi. Gazda, ktorého bol žrebec, mal veľké bohatstvo, a tak dal pánovi prokurátorovi dobré slovo bokom, a žrebec dostal žriebä.

Zatiaľ však pani prokurátorová všetko v susednej izbe vypočula; a nepáčil sa jej nespravodlivý rozsudok pána manžela. Keď chudobnejší gazda vyšiel von, pokynula naňho a povedala mu bokom: „Vy hlúpy, prečo ste sa nechali tak oklamať? Kto to kedy počul, aby mal žrebec žriebä?“
„Ja si, pravda, myslím, že sa mi stala veľká krivda, ale keď to milostpán takto urobil, čo mám robiť?“
„Verím vám, ale počúvajte, čo vám poviem, pod podmienkou, že sa nikto nedozvie, kto vám túto radu dal. Zajtra okolo poludnia vezmite siete, vyliezte na strom a robte, ako keby ste chytali ryby. Môj muž pôjde s niekoľkými pánmi v tú dobu okolo. Keď vás zbadajú, budú sa vás pýtať, čo tam robíte, vy im odpovedzte: keď môžu mať žrebce žriebätá, môžu aj na strome ryby rásť.“
Gazda sa pani poďakoval a sľúbil, že sa podľa rady zachová.

Druhý deň vyšiel pán prokurátor s niekoľkými pánmi na poľovačku. Tu už zďaleka vidí na strome gazdu, ako rozťahuje siete. Všetci sa dali do smiechu, a keď došli až k stromu, pýtali sa gazdu, čo tam robí.
„Chytám ryby,“ odpovedal gazda.
„Ty bláhový!“ kričal pán prokurátor, „kto to kedy počul, aby na vrchu ryby rástli?“
„Keď môžu mať žrebce žriebätá, môžu aj na vrchu ryby rásť,“ odpovedal gazda.
Pán prokurátor zostal červený ako pivonka; hneď si však zavolal gazdu dole, vzal ho nabok a povedal:
„To žriebä je tvoje, ale predtým mi povieš, kto ti tú radu dal.“
Gazda zapieral, čo mohol, ale nakoniec predsa len pani prokurátorovú prezradil.

Podvečer príde pán prokurátor domov, ale pani si ani nevšíma, chodí po izbe, nehovorí ani slova a na žiadnu otázku neodpovedá. Pani si hneď pomyslela, aký chrobák mu v mozgu vŕta, no trpezlivo čakala, ako sa to skončí.
Po dlhšej chvíli zostal pán manžel so zamračenou tvárou pred ňou stáť a povedal:
„Vieš, čo som ti pred svadbou prikazoval?“
„Viem, viem.“
„Prečo si teda gazdovi radila?“
„Pretože nespravodlivosť zniesť nemôžem. Úbohý gazda bol oklamaný.“
„Nech bol oklamaný, alebo nie, tebe do toho nič nebolo. Teraz sa vráť, odkiaľ si prišla; aby si však nepovedala, že som aj s tebou naložil nespravodlivo, dovolím ti odtiaľto vziať si, čo je ti najmilšie.“
„Ďakujem, milý muž, za tvoju dobrotu, a keď to inak byť nemôže, poslúchnem. Dovoľ, aby som ešte naposledy s tebou povečerala, a to tak veselo, ako keby sa medzi nami nebolo nič stalo.“

Manka bežala hneď do kuchyne, dala pripraviť dobrú večeru a pripraviť to najlepšie víno.
Keď boli jedlá na stole, sadli si obaja za stôl, jedli, pili a rozprávali sa ako na hodoch. Pani pripíjala pánovi manželovi dosť a dosť, a keď videla, že je trochu opitý, prikázala sluhovi, aby jej podal ešte ten naliaty pohár vína.
„Milý muž! Tento pohár vína vypi na moje zdravie a na rozlúčku. Keď to urobíš, pôjdem domov.“
Pán manžel vzal víno a jedným dúškom ho vypil na manželkino zdravie; ale už sotva jazykom vládal. Po chvíľke mu hlava klesla a on tvrdo zaspal. Pani všetko zamkla, sluhovia pána uložili, potom ho vzali aj s posteľou na pleciach a išli za paňou.

Otec spínal ruky, keď videl neskoro v noci prichádzať k chalupe čudný sprievod. Až keď mu dcéra všetko vysvetlila, bol spokojný.
Slnko stálo pekne vysoko, keď sa pán prokurátor prebudil. Pozerá, mädlí si oči a nemôže sa spamätať, čo sa to s ním stalo. Tu vojde do dverí jeho pani v prostej, ale čistej roľníckej sukni, s čiernym čepcom na hlave.
„Ty si tu ešte?“ pýta sa jej.
„No, prečo by som nebola? Veď som doma.“
„A čo ja tu robím?“
„Veď si mi dovolil, aby som si vzala so sebou, čo mi je najmilšie, ty si mi najmilší, tak som si vzala teba.“
Pán prokurátor sa dal do smiechu a povedal:
„Nech ti je odpustené! Vidím však zjavne, že si múdrejšia ako ja, preto budeš odo dneška súdiť ty, a nie ja.“

Pani prokurátorová bola tomu rada a od toho dňa súdila ona, a bolo všade dobre.