Stromček, ktorý hral a spieval

Za deviatimi horami a za deviatou križovatkou žil raz jeden kráľ. Nemal synov, iba jedinú dcéru Gabrielu. Matka jej skoro zomrela a Gabriela mala byť raz sama kráľovnou.
Z ďalekých krajín chodili na kráľovský zámok kupci a vozili vzácne látky, drahé oleje, zlato a striebro. Keď ich niekto cestou stretol a spýtal sa ich, kam vezú toľko tovaru, hovorievali:
„Všetko, čo vezieme, objednal kráľ pre princeznú Gabrielu.“
Gabriela mala všetko, na čo si pomyslela. Najlepší mudrci ju od malička učili, aby vedela všetko, čo je potrebné na vládnutie. A princezná sa spyšnela. Myslela si: Som krásna, som múdra a učená, mám všetko, čo chcem ..... kto je na svete lepší ako ja?
Premýšľala a premýšľala, čo by si ešte mohla priať, a vymýšľala si najpodivnejšie priania.
„Oco,“ hovorila kráľovi, „pozri sa na slnko, kvety vädnú, keď na ne dlho svieti. Aj mne sa zdá, že uvädnem a stratím svoju krásu, keď na mňa bude slnko svietiť. Postav mi, oco, zámok, ale celý pod zemou, aby ma slnko nemohlo nájsť. Tam chcem bývať.“
Hneď ako kráľ želanie započul, zavolal remeselníkov a tí museli ihneď začať pod zemou vŕtať, hrabať, stavať a nesmeli prestať skôr, kým pod zemou nestál zámok ako namaľovaný. Aby v zámku nebola tma, horelo v každej izbe tisíc krištáľových lámp. Všade samé koberce, vankúše a kresielka, samá krása a pohodlie. V podzemnom zámku sa princezná usadila a vôbec nevychádzala von. O nápadníkov nestála, nech sa ich zišlo koľkokoľvek, princezná ich nechcela ani vidieť. Posmievala sa im a vyháňala ich. Myslela si: Na svete nie je nikto taký krásny, taký múdry a bohatý ako ja, a keď na celom svete nikto taký nie je, nemôže ma nikto požiadať o ruku.
Raz v noci sa princeznej Gabriele prisnil zvláštny sen. Snívalo sa jej, že sa prechádza lesom a z diaľky znie líbezná hudba. Rozbehla sa k miestu, odkiaľ sa nadpozemská hudba ozývala, ale žiadna kapela v lese nehrala a nikto nespieval. V tráve rástol malý stromček, kmeň mal strieborný, vetvičky zlaté a čo lístok, to drahokam. Ako zavial vetrík, hojdali sa vetvičky, lístky sa chvialo a stromček hral a spieval ako rajská kapela a najlepší speváci. Princezná sa pekne dlho započúvala, taký div v živote nevidela, a bolo jej pritom tak dobre, že sa to ani povedať nedá. Načiahla ruku k stromčeku, ale vtom stromček zmizol a zmizla aj hudba i les. Gabriela sa zobudila. Uprostred noci bežala ku kráľovi.
„Oco,“ volala, „prines mi stromček, ktorý hrá a spieva. Bez zázračného stromčeka sa utrápim.“
Kráľ sa z nového želania zľakol. Kto vie, kde taký stromček rastie, a možno že prejdeš celý svet, a nadarmo. Ale princezná prosila a prosila, vzdychala a zase prosila, až sa dal kráľ uprosiť a sľúbil, že pôjde stromček hľadať.
Ráno vyšiel zo zámku kráľ s sprievodom rytierov a zamieril k lesu. Princezná za nimi mávala vreckovkou. Týždne a týždne si rytieri prerážali cestu lesom, hľadali v údoliach, hľadali na horách. Keď kráľov sprievod odpočíval, obchádzal kráľ tábor, nedoprial si pokoja a pozeral do húštin, rozhŕňal konáre stromov a skúšal, či nebude mať väčšie šťastie ako jeho rytieri. Bez stromčeka sa nechcel na zámok vrátiť.
Raz zase tak obchádzal a dlho hľadal. Unavený sa posadil pod dub. Rozmýšľal, na ktorú stranu sa vydať. Zrazu započul nadpozemskú hudbu a líbezný spev. Kráľ vyskočil zo zeme a zaradoval sa. Takto môže hrať a spievať iba zázračný stromček.
Nemeškal, zvolal rytierov a pustil sa s nimi tam, odkiaľ hudba znela. Spev a hudba im sami ukazovali cestu. Čoskoro sa dostali na chodník lemovaný pestrými kvetmi a vydali sa po ňom. O polnoci uvideli na čistinke stromček. Striebro, zlato a drahokamy na stromčeku svietili, vetrík pofukoval a stromček hral a spieval. Kráľ vzal rýľ a vykopal stromček z trávy.
Akonáhle bol posledný koreň stromčeka z hliny von, otriasli sa všetky stromy v lese, zem zadunela a otvorila sa. Zo zemských hlbín vyskočil lev, oveľa väčší, než bývajú levy, papuľu dokorán a s ohnivými očami. Kráľovi vykĺzol stromček od strachu z rúk.
„Zlý kráľ,“ revalev, „prečo mi berieš môj jediný poklad?“
Kráľ sa triasol a sľúbil, že urobí všetko, čo lev bude chcieť. Lev sa upokojil a povedal:
„Vezmi si teda stromček, ale prvý človek, ktorého na moste do zámku stretneš, nech je to muž alebo žena, panna alebo mládenec ..... patrí mne. O tri dni Ťa navštívim a vezmem si ho.“
Kráľ prikyvoval hlavou, sľuboval. Prečo by nesľuboval, len keď mal stromček, ktorý hrá a spieva.
Princezná Gabriela čakala zatiaľ doma na kráľa a hnevala sa, že ešte nemá stromček. Jedného dňa pribehli do podzemného zámku slúžky a rozprávali, že sa k zámku blíži líbezná hudba, akú ešte nepočuli. Princezná sa zasmiala:
„To sa iste vracia môj otec a nesie mi stromček, ktorý hrá a spieva.“
Vybehla zo zámku a bežala otcovi naproti. Sotva kráľ vstúpil na zámocký most, stretol svoju dcéru. Na smrť sa preľakol. Gabriela si toho nevšímala, vzala mu stromček z rúk, postavila ho v podzemnom zámku na najkrajší stôl a počúvala, ako milo hral a spieval.
Kráľ chodil po zámku ako tieň a nakoniec šiel za princeznou Gabrielou a povedal jej, čo ju čaká. Gabriela sa ani trochu nezľakla.
„Práčka má dcéru,“ hovorila, „oblečte ju do kráľovských šiat a pošlite ju levovi namiesto mňa.“
A už sa o leva nestarala, iba počúvala, čo stromček hrá a spieva.
Tretieho dňa sa objavil pred zámkom obrovský lev a kráľ mu priviedol dcéru práčky.
„Je to Tvoja dcéra?“ spýtal sa lev.
„Je,“ odpovedal kráľ.
„Poď so mnou,“ prikázal lev dievčaťu a viedol ju k vysokej hore. Pred horou pokľakol a požiadal mierne ako baránok:
„Sadni si na mňa, vynesiem Ťa hore.“
Dievča sa triaslo od strachu, ale sadlo si na leva a dalo sa vyniesť hore. Hore povedal lev dievčaťu:
„Zostúp zo mňa, mám smäd, napijem sa.“
Dievča sa pozeralo, ako lev pije z potoka, a dalo sa do plaču.
„Prečo plačeš?“ spýtal sa lev.
„Ako nemám plakať?“ odpovedalo dievča, „potôčik mi pripomína moju starú mamičku. Kto jej teraz pomôže prať v potoku bielizeň?“
„A kto je Tvoja matka?“ rozkričal sa lev.
„Práčka,“ odpovedalo dievča.
Lev zareval, až sa z hory sypali kamene.
„Sadni si na mňa,“ vyzval dievča, „odnesiem Ťa späť na zámok.“
Rozbehol sa k zámku a rovno ku kráľovi.
„To nie je Tvoja dcéra,“ hovorí, „choď a priveď mi princeznú.“
Kráľ pospiechal k princeznej Gabriele.
„Pastier má dcéru,“ povedala Gabriela, „oblečte ju do kráľovských šiat a pošlite ju levovi namiesto mňa.“
A už sa o leva nestarala, iba počúvala, čo stromček hrá a spieva.
Za chvíľku viedol kráľ levovi pastierovu dcéru.
„Je to Tvoja dcéra?“ zavrčal lev.
Kráľ prikývol a lev odniesol dievča na vysokú horu. Na hore povedal dievčaťu:
„Zostúp zo mňa, mám smäd, napijem sa.“
Dievča sa pozeralo, ako lev pije z potoka, a dalo sa do plaču.
„Prečo plačeš?“ spýtal sa lev.
„Ako nemám plakať,“ odpovedalo dievča, „práve k takému potoku chodievali piť ovečky môjho otca. Kto mu teraz bude pomáhať pásť, čo si bezo mňa počne?“
„Kto si?“ rozkričal sa lev.
„Pastierova dcéra,“ odpovedalo dievča s plačom.
Lev zareval, až hora praskala.
„Sadni si na mňa,“ vyzval dievča, „odnesiem Ťa späť do zámku.“
Pred zámkom pastierovu dcéru striasol zo chrbta a rozbehol sa do podzemných komnát. Zastavil sa až pred princeznou Gabrielou. Princezná zbledla, zavrela oči a omdlela. Lev ju schmatol a odniesol ďaleko, preďaleko do svojej jaskyne. Tráva okolo jaskyne bola ako spálená, okolo tiekol čierny potok plný blata a za každým kameňom syčali hady a pobehovali jašterice.
Keď sa Gabriela v jaskyni zobudila, prikázal jej lev:
„Vstaň a poď so mnou.“
Gabriela šla za levom dlhými chodbami, hneď naľavo, hneď napravo, ale stále potme, až prišli do malej špinavej skalnej siene, kam padalo cez strop trochu denného svetla. V sieni sedelo jedenásť postáv zahalených od hlavy až po päty, iba ruky im bolo vidieť. Mali na nich samé vredy. Vedľa jedenástich postáv bolo ešte jedno miesto prázdne.
Lev ukázal na postavy a prikázal:
„Týchto chorých budeš ošetrovať tak dlho, kým sa nevyliečia. To bude Tvoja práca.“
Potom odišiel zo siene, ale princezná pospiechala za ním.
Radšej umriem, ako by som sa mala starať o tých škaredých chorých, myslela si. Posadila sa na kameň a celý deň sedela a nič nerobila. Večer sa lev vrátil do jaskyne.
„Ako sa darí chorým?“ spýtal sa.
„Neviem,“ odpovedala princezná, „nestarám sa o nich a nikdy sa o nich starať nebudem.“
Lev smutne pokýval hlavou:
„Jedenásť ich tam sedí a ty, Gabriela, budeš dvanásta.“
Na večeru dostala princezná lesné koreničky a trochu vody. Keby ju netrápil hlad, ani by sa koreničiek nedotkla. Ale nakoniec zjedla všetko, čo jej lev doniesol, ľahla si na tvrdú zem a zaspala.
V noci sa jej snívalo o stromčeku, ktorý hrá a spieva. Vo sne nehral ani nespieval, stál na stole v podzemnom paláci a zlaté vetvičky smutne skláňal k zemi.
„Zahraj a zaspievaj,“ prosila princezná Gabriela.
Namiesto hudby a spevu prehovoril stromček ľudským hlasom: „Jedenásť chorých trápi sa,
Gabriela dvanásta,
a trinásty budem ja.“

Vtom sa Gabriela zobudila. Vonku pred jaskyňou bol už biely deň. Lev stál vedľa Gabriely, a sotva otvorila oči, pýtal sa:
„Ako sa darí chorým?“
„Neviem,“ povedala Gabriela, a keď videla, ako lev smutne odchádza, ľutovala, že mu nepovedala niečo lepšie. Sen o stromčeku, ktorý nehrá a nespieva, jej nešiel z hlavy.
Kto asi sú tí chorí, premýšľala. Musí byť im smutno v opustenej sieni, pomyslela si. A keby vedela, ktorou chodbou sa dať, bola by ich navštívila.
Na obed opäť prišiel lev a spýtal sa:
„Ako sa darí chorým?“
„Nemohla som ich navštíviť, nepoznám cestu,“ odpovedala princezná.
„Poď za mnou,“ povedal lev a zaviedol princeznú do chodby, ktorá sa otvárala do krásnej záhrady ovocných stromov. Pod stromami bublal cez kamene číry potôčik a okolo potôčika kvitli voňavé kvety.
„Natrhaj ovocie a kvety,“ povedal lev, „a nabeř vodu do džbána, ktorý stojí pri potôčiku.“
Princezná urobila, čo jej lev prikázal, a lev ju zaviedol k chorým. Potom zmizol. Teraz už princeznej radiť ani prikazovať nemusel. Vedela si sama rady. Vymyla čistou vodou chorým rany a obdarovala ich kvetmi a ovocím. Žiadna postava neprehovorila, nepoďakovala.
Gabriela usilovne pracovala celý deň. Večer prišiel lev a hovoril:
„Som s Tebou spokojný, Gabriela.“
Princezná dostala večeru, akú jedia ľudia, a po večeri jej lev ukázal v inej jaskyni lôžko, čisté, mäkké a pohodlné.
Druhého dňa šla princezná do záhrady sama. Trhala liečivé bylinky. Bola to ťažká práca. Rástli v tŕnistých húštinách a princezná si poškriabala ruky do krvi. Obviazala chorým rany chladivými liečivými lístkami a neprestala pracovať, kým ju lev nezavolal. Lev bol veselý a viedol ju k stolu, na ktorom bolo vzácneho jedla a pitia ako na kráľovskej hostine. Celý večer princeznej rozprával a bavil ju, až sa princezná čudovala, aký je lev veselý spoločník. Keď si išla ľahnúť, našla namiesto chudobného lôžka posteľ s ružovým baldachýnom posiatu kvetmi. Sotva princezná ľahla, pevne zaspala.
Ráno ju zobudilo tiché stonanie. Vybehla von a vydesila sa. Pred jaskyňou ležal lev, v hrudi mal zabodnutý šíp. Nehýbal sa a vyzeral ako mŕtvy. Princezná opatrne šíp vytiahla, odtrhla pás zo svojich šiat a zastavila obväzom krv. Potom dobehla do hája po liečivé bylinky a po vodu. Priložila levovi na ranu bylinky a dala mu napiť sa čerstvej vody. Lev jej vďačne oblizoval ruku.
U chorých čakalo princeznú nové prekvapenie. Chorí zložili z tvárí závoje a priali princeznej dobré ráno. Usmievalo sa na ňu jedenásť krásnych dievčenských tvárí, ale všetky boli ešte bledé a utrápené chorobou. Princezná sa pustila do práce, obväzovala rany znovu a videla, že sa hoja. Zaradovala sa. Nanosila chorým čerstvé ovocie a vrátila sa zase k ranenému levovi. Ale milý lev zmizol. Ani večer sa neukázal a princezná dostala strach, že ho už nikdy neuvidí.
Neskoro išla princezná spať a dlho nemohla zaspať. A keď konečne k ránu driemla, zobudila ju líbezná hudba. Bála sa otvoriť oči, aby nezaplašila sen. Snívalo sa jej, že leží v kráľovskom zámku a že jej vyhráva a vyspevuje zlatý a strieborný stromček. Aj započula tichý rozhovor, akoby niekto vedľa nej šepkal. Pomaly otvorila oči a začudovala sa. Ležala na svojej posteli v kráľovskom zámku, na stolíku pri posteli hral a spieval stromček a vedľa postele stál jej starý otec a mladý neznámy princ. Mladý princ prehovoril a jeho hlas sa jej zdal povedomý. Áno, bol to hlas leva, ktorý ju uniesol. A tu sa otvorili dvere a vstúpilo jedenásť princezien, jedna krajšia ako druhá. Všetky princeznej Gabriele ďakovali, že ich vyslobodila z zakliatia.
Vyslobodený princ podal Gabriele ruku a slávila sa slávna svadba. Kto mal nohy, bežal na zámok, aby o nič neprišiel. Aj naša stará stolička chcela ísť, ale ako sme pospiechali, niekto stoličku prevrátil, odpadli jej nohy a musela zostať doma.