Slnečník, Mesačník a Veterník

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna a tri dcéry. Raz sa stalo, že odcestoval s kráľovnou na tri dni zo zámku; odovzdal teda zámok a dcéry synovi a prísne prikázal, aby nerobil žiadne nepríjemnosti, lebo vedel, že sa rád so sestrami doberá.
Sotva však kráľ vytiahol zo zámku päty, zajasal princ Silomil a ponáhľal sa k sestrám. Našiel ich v záhrade. „Milé dievčatá,“ kričal na ne už zďaleka, „teraz sa môžeme tri dni hrať, ako dlho budeme chcieť. Ja som kráľ a vy ma musíte poslúchať!“
„Veď kto by sa s tebou hral,“ ozvali sa na to jeho sestry, pekné dievčatá ako ružové púčiky. „Ty nám ubližuješ a hneváš nás, nechaj nás radšej samé; my ťa poslúchať nebudeme.“
„Keď ma nebudete poslúchať, nedostanete ani jesť, ani piť, a dám vás zatvoriť do vašich izieb, kde musíte zostať, kým sa rodičia nevrátia.“
„Počkaj, ty trýzniteľ!“ zvolali dievčatá, „veď my ťa potrestáme.“
Polámali konáre, natrhali kvety a hádzali ich na brata; ten utekal a zase ich naháňal, a tak sa doberali, chvíľami sa aj naozaj hnevali až do večera.
„Čo sa človek s tými dievčatami nahnevá!“ povedal mladý miestokráľ, keď si líhal na lôžko. Vtom sa potichu otvorí okienko a ktosi zašepká:
„Aby si sa zajtra nemusel s tromi hnevať, daj jednu mne.“
„To sa môže ľahko stať; kdože si?“ pýta sa princ, ktorý si myslel, že si z neho niekto robí žarty.
„Ja som kráľ slnka a chcem si tvoju sestru vziať za manželku.“
„Tak počkaj chvíľku, ja ti ju prinesiem. Bude to pre ňu veľká česť, keď sa stane takou mocnou kráľovnou.“ A bežal do spálne, kde spala najstaršia princezná, vzal ju do náručia, odniesol do svojej izby a oknom ju vyložil von. Princezná však nepadla na zem. Slnečník, jej snúbenec, vzal ju na svoje žiariace plecia a po zlatom moste ju odniesol do slnečného paláca.
Ráno, keď sestry vstali, rozprával im Silomil, čo sa stalo s ich sestrou. Vtedy nastal krik a vyhrážky, až princovi bolo pri tom úzko; celý deň s ním ani neprehovorili, len keď podvečer odchádzali do svojich izieb, pristúpila staršia sestra k bratovi a šepkala mu:
„Ak príde k tebe v noci zasa snúbenec, neodbi ho naprázdno.“
Hľa! pomyslel si Silomil, ani by som nebol povedal, že sestrám budú snúbenci tak po chuti; ráno robili, akoby so mnou do smrti nechceli prehovoriť, a teraz ešte aj samy prosia.
Keď vošiel do svojej izby, ľahol si, ale zaspať nemohol, lebo očakával nového snúbenca. K polnoci zaklopal zase niekto na okno a Silomil sa hneď ozval:
„Kto je?“
„Som kráľ mesiaca a žiadam tvoju sestru za manželku.“
„Počkaj, počkaj, hneď po ňu dôjdem.“ A odbehnúc po sestru, zniesol ju dolu a položil von za okno. Mesačník ju vzal do náručia a po strieborných oblakoch ju odniesol do svojho mesačného paláca.
Ráno, keď Silomil vstal, rozprával to opustenej sestre; tá plakala a hrozila mu otcovým hnevom. Ale keď prišiel večer, prosila aj ona, aby jej zaopatril snúbenca. Keď si teda princ opäť ľahol, zaklopal zase niekto silno na okno. „Idete aj vy po jednu sestru?“ pýtal sa hneď princ.
„Idem, ak mi ju dáš.“
„A kto si ty?“
„Ja som kráľ vetrov.“
No to budem mať poriadnych švagrov, pomyslel si Silomil a bežal po tú najmladšiu sestru. Keď ju položil von za okno, vzal ju Veterník do náručia a sadol si s ňou do modrooblakového voza, do ktorého boli zapriahnuté štyri bujné kone. Len čo kráľ s nevestou doň sadol, vzniesli sa s nimi do povetria.
Na druhý deň, keď sa kráľ s kráľovnou vrátil z cesty, bežal mu princ naproti; kráľ sa čudoval, prečo s ním nejdú princezné, a pýtal sa Silomila, kde sú.
„Milý otec,“ odpovedal ten, „ja som ich všetky tri vydal.“
„Čo to hovoríš!“ vykríkli rodičia.
„Pravdu; jedna je kráľovnou slnka, druhá kráľovnou mesiaca a tretia kráľovnou vetrov.“ Vtedy začal princ rozprávať, ako sa všetko vtedy stalo.
Keď rodičia počuli o veľkom šťastí svojich dcér, zmiernili hnev na syna a len to mu vyčítali, že nepočkal, kým prídu oni. Princovi sa však čoskoro za sestrami zaskrelo; umienil si, že pôjde do sveta a že si tiež nájde ženu. Dlho mu to otec nechcel dovoliť, ale keď sa aj kráľovná za neho prihovárala, nechal ho ísť. Silomil si nabral peňazí, sadol na koňa a vybral sa do sveta.
Raz, keď už niekoľko dní jazdil, prišiel na zelenú lúku, kde ležalo množstvo mŕtvych tiel. Rozmýšľal, čo sa tam asi stalo, či tam bola nejaká bitka alebo čo iné. Išiel ďalej a tu zbadal za malým vrchom nádherný zámok. To mu bola vítaná vec. S chuťou teda hneď zamieril k nemu. Pri otvorenej bráne sedel starček, ktorý, keď Silomil až k nemu prišiel, takto prehovoril:
„Panáčik, vy idete tak s chuťou do toho zámku; či neviete, že tam na vás čaká smrť?“
„Prečo? Kto býva v tom zámku?“
„Býva tam krásna princezná, ktorá je taká silná, že premôže celé vojsko; práve v týchto dňoch zápasila s jedným premocným kráľom, ktorý si ju chcel vziať za manželku buď po dobrom, alebo po zlom; ona ho však len pod tou podmienkou privolila prijať za manžela, ak ju premôže. Čo to bolo všetko platné, že sa kráľ aj s celým vojskom proti nej postavil? Ona ich predsa všetkých premohla. Ako by ste sa jej teda vy ubránili?“
„No nech je akokoľvek, skúsim to,“ odpovedal Silomil a pustil sa k hradu. Na dvore zosadol z koňa a bez prekážky vošiel do zámku. V jednej izbe, ktorá bola nadmieru nádherná, videl na stene meč, ako sám vyskakuje z pošvy. „Ty musíš strašne rád sekať,“ povedal Silomil, „a to sa k sebe hodíme, poď len ku mne.“ Keď to dopovedal, vytiahol nepokojný meč z pošvy a zastrčil svoj na jeho miesto.
Len čo to urobil, vyšla z vedľajšej izby prekrásna panna, a keď tam uvidela neznámeho, povedala mu hrdo:
„Ako sa môžeš opovážiť vkročiť do môjho zámku? Vieš, že ti hrozí smrť?“
Silomil sa zarazil nad jej krásou, bez toho, aby vedel, čo mu povedala, a až keď svoje slová zopakovala, odpovedal jej:
„A prečo by mi hrozila smrť? Či by si ty, krásna panna, mohla byť taká krutá, že by si ma chcela zabiť?“
„Zabiť ťa nechcem, ale ty musíš so mnou zápasiť; ak vyhráš, som tvojou väzenkyňou a tvoje bude všetko, čo tu vidíš; ak nie, musíš zomrieť.“
„Som spokojný,“ odpovedal princ, „vezmi teda meč.“
Princezná pribehla k stene a vytasiac meč z pošvy, v horlivosti si ani nevšimla, že nie je jej vlastný. Len čo sa však dotkla princovho meča, jej meč bol na dve časti a z ruky jej vypadol.
„Ó beda!“ vykríkla princezná, „teraz som tvojou väzenkyňou.“
„Nie,“ povedal Silomil, „ty si víťazka a ja tvoj otrok; rob so mnou, čo chceš, len ma odtiaľto nevyháňaj.“
„To neurobím; ty si tu teraz pánom a ja ťa budem poslúchať.“
„Keby som ti mohol rozkazovať, vedel by som, aké rozkazy ti dať.“
„A aké?“ pýtala sa princezná, hoci dobre vedela, akú dostane odpoveď.
„Aby si ma milovala a pojala za manžela.“
„Rada tvoj rozkaz splním,“ povedala princezná a podala mu ruku, „lebo sa mi páčiš; silného a udatného muža som si vždy priala, a ty si mi dal dôkaz udatnosti.“
Plný radosti vyskočil Silomil a princeznej ruky bozkával; tá však povedala:
„Skôr než bude svadba, musíš dovoliť, aby som na sedem dní odišla zo zámku.“
„A kam pôjdeš?“
„To nesmiem nikomu prezradiť. Tu máš kľúče od všetkých izieb a skladov, čo ich je v zámku; len jedinú komoru, ku ktorej patrí tento zlatý kľúčik, nesmieš otvoriť, ak ma chceš mať za ženu.“
Silomil vzal kľúče a sľúbil, že sa do komory nepozrie; nato sa s princeznou rozlúčil a ona odišla. Prvý deň chodil princ po zámku, prezeral záhrady, zhováral sa so sluhami a zabával sa, až mu prvý deň ubehol. Druhý deň sa mu už viac cnelo a z dlhej chvíle nemyslel na nič iné ako na milenkin zákaz. „Azda ma chcela len skúšať,“ hovoril sám k sebe a zlatý kľúčik stále v ruke otáčal. „Čo by tam aj mohlo byť, aby som to ako budúci manžel nesmel vidieť? A veď to ani nespozná, aj keby som sa tam pozrel.“ Tak si to zvedavý Silomil ospravedlňoval, až napokon kľúčik odviazal a išiel do komory. Keď otvoril, zazrel tam človeka pripútaného k stene rozžeraveným reťazom.
„Kto si a čo tu robíš?“ pýtal sa princ.
„Ach, prosím ťa, pomôž mi odtiaľto. Som kráľ ohňa; premožený v bitke s mocnou princeznou, do ktorej som sa zamiloval, musel som utiecť, keď všetci moji ľudia boli pobití; ona ma však dohonila a zajatého tu pripútala.“
Silomilovi sa nezdalo radno odviazať pripútaného kráľa, ale keď tak naliehavo prosil, aby mu aspoň na chvíľku uľavil, zľutoval sa nad ním a reťaz mečom prerazil. Kráľ, keď bol na slobode, hneď z izby zmizol. Až vtedy sa Silomil naľakal; bežal rýchlo na dvor a obzeral sa, či by ho niekde nezazrel, ale nadarmo.
S veľkým strachom teraz očakával nevestu, ale tá neprichádzala. Už uplynulo dvakrát sedem dní a ona tu ešte nebola! Vtedy videl, že je zle a že sa slová milenky splnia; nariekal a žialil bez prestania, ale nebolo to nič platné. Spomenul si na svojich švagrov, že azda oni budú vedieť, kde sa ocitla, a že mu k nej dopomôžu. Hneď teda rozkázal, aby mu osedlali najrýchlejšieho koňa, a vyšvihnúc sa naň, uháňal zo zámku. Najprv prišiel k Slnečníkovi, a keď ho sestra i švagor s radosťou privítali, pýtal sa predovšetkým, či vie o silnej princeznej.
„Milý braček, to neviem. Možno však, že o nej vie tvoj druhý švagor, Mesačník; ak chceš, doprevadím ťa k nemu.“ Ochotne prijal Silomil ten návrh a Slnečník ho na zlatých perutiach doniesol k švagrovi Mesačníkovi.
„Vitaj, švagrík; akože si sem zablúdil?“
„Ach, milý švagor, stratila sa mi nevesta a ja neviem, kde ju hľadať, prichádzam teda k tebe po radu. Slnečník mi nemohol dať správy, a tak myslím, že azda ty o nej vieš.“
„Milý chlapče,“ odpovedal švagor po krátkom rozmýšľaní, „ani ja o nej neviem, ale švagor Veterník iste pozná jej stopu, lebo ten zaduje do každého kúta. Ak chceš, donesiem ťa k nemu.“
„Ak budeš taký láskavý, budem rád.“
Zastavili sa aj u sestry, ktorá Silomila s radosťou objímala a na tisíce vecí sa ho vypytovať začala. On sa však ponáhľal, nemajúc pokoja, a švagra k odchodu poháňal. Zatiaľ sa Slnečník zase vrátil domov a Mesačník doniesol Silomila na strieborných oblakoch k Veterníkovi. Práve stálo štvoro bujných koní pri modrooblakovom voze zapriahnutých a čakalo na svojho pána, keď sa Silomil k Veterníkovmu palácu prihnal.
„Hľa, hľa, to je švagor; čože ťa k nám privádza?“ Tak sa s údivom spýtal Veterník a zavolal na ženu, ktorá brata s veľkou radosťou privítala.
„Milý švagor, ja by som ťa prosil, keby si mi povedal o mojej neveste, tej silnej princeznej; ona sa mi stratila a ty vraj iste budeš vedieť, kde je.“
„Samozrejme, že viem,“ odpovedal Veterník, „ale načo ti to je, keď ju odtiaľ nedostaneš?“
„A kde je?“
„Hlboko pod zemou v jednom ohnivom zámku pripútaná; muž ten, ktorého si z reťazí odviazal, bol kráľ, ktorého ona premohla; ten, keď bol na slobode, pustil sa za ňou a keď ju dohonil, vzal ju so sebou do svojho ohnivého zámku a z pomsty ju tam pripútal. Ver, že by sa už dávno bola upiekla, keby som ju neochladzoval.“
„Ó za to trápenie môže len moja neposlušnosť!“ nariekal úbohý princ. „Či nie sú žiadne prostriedky, ako by som ju odtiaľ vyslobodil?“
„Áno, len jediný; počúvaj, poviem ti o ňom. Ohnivý kráľ má bystrého koňa, ktorý by ťa, aj keby si bol sto míľ vpredu, predsa dohnal. Nebolo by teda nič platné, keby si aj na najčerstvejšieho koňa sadol a nevestu odtiaľ uniesť chcel. Kráľ vskočí na svojho bystráka, zdvihne sa do povetria a v okamihu ťa dostihne. Že by sa vám potom ešte horšie vodilo, o tom niet pochybnosti. ..... Musíš teda mať koňa, ktorý je rýchlejší ako kráľov kôň.“
„A kde takého dostanem?“
„Takého koňa má jedna čarodejnica. Je však veľmi zlá a mnoho ľudí, ktorí od nej niečo žiadali, už pripravila o život. Predsa sa však o to môžeš pokúsiť; ja ťa do jej hradu donesiem a prv sa ešte so Slnečníkom a Mesačníkom o tebe poradím. Zostaň zatiaľ u mojej ženy.“
„Poď, bratec, poď, trochu sa jedlom na cestu posilníš a pritom mi povieš, čo robí otec a matka,“ povedala sestra a viedla Silomila do paláca.
Veterník sadol do oblakového voza, kone zatriasli lesklou hrivou, hrdo sa vzopreli a letom odnášali svojho pána. Ešte Silomil svoj celý príbeh sestre nedopovedal, a už bol Veterník zase späť.
„S akou prichádzaš?“ pýtal sa princ dychtivo.
„S dobrou; tu máš prútik polovicou zlatý, polovicou strieborný, ten si od nás schovaj na pamiatku. Kedykoľvek by si potreboval našu pomoc, zastrč ho do polovice do zeme a my ti pomôžeme. Ver a smelo sa na nás spoľahni, my ťa nedáme zahynúť.“
Rýchlo sa zdvihol Silomil a rozlúčiac sa so sestrou vstúpil ku kráľovi do voza. Tri dni a tri noci išli bez prestania, kým prišli k údoliu, kde čarodejnica bývala. Tam sa spustili dolu a kráľ sa so švagrom rozlúčil. Bujné, doposiaľ nezmorené vraníky zafrkali a už boli princovi z očí.
Zmužilo kráčal princ k hradu, ktorý stál medzi čiernymi skalami. Namiesto záhrad boli okolo neho blata a suchopáry, kde ani bodliak nerástol; namiesto múrov bol tu čierny plot, na ktorom bolo dookola čosi napichnuté. Ako sa však zhrozil Silomil, keď prišiel bližšie a zbadal, že sú to samé ľudské lebky! ..... Vtom sa otvorí brána a oproti nemu vyjde čarodejnica; namiesto vlasov sa jej okolo spánkov točili samé hadiatka, v očiach jej sedeli baziliškovia, a keď otvorila vpadnuté bezzubé ústa, vykúkali z nich hadie žihadlá; nos mala ako orlí zobák, líca zvráskavené a bradu, ktorá ako hrb vyčnievala, obrastenú ryšavými vláskami. Na zhrbenom tele visel sivý rubáš, okolo ktorého sa namiesto pása obtáčal had. „Čo tu hľadáš?“ pýtala sa Silomila sipľavým hlasom.
„Chcem k tebe do služby,“ odpovedal a dušička sa v ňom triasla, čo mu asi tá ohyzda odpovie.
„Do služby, hm! Vieš ty vôbec, aká je u mňa služba?“
„To neviem, ale myslím, že u teba vydržím.“
„U mňa trvá služba len tri dni a tri noci; kto však moje rozkazy nesplní, tomu sa vodí ako tým, ktorých lebky tu vidíš.“ Pritom ukázala po strašnom plote kostnatým prstom, na ktorom mala necht na tri palce dlhý. „A akú mzdu žiadaš?“
„Nič iné ako toho koníka, ktorého máš schovaného.“
„Keď vykonáš, čo ti prikážem, budeš ho mať,“ povedala stará a baziliškovia jej v očiach radosťou poskakovali, že zase jeden vbehol do osídla.
Prvý deň ho zaviedla do stajne, kde stálo dvanásť železných žrebcov, a povedala mu:
„Tých žrebcov vyženieš do ohrady tu za zámkom a ak bude večer čo len jediný chýbať, prídeš o život.“ Nato švihla každého koňa bičíkom a oni sami odbehli do ohrady. Bola to však krutá práca pre nového sluhu, lebo sa mu žrebci rozbehli, len čo vyšli z brány, a on by sa ich iste nebol dovolal, keby mu švagrovia neboli pomohli. Na tých si v najväčšej úzkosti spomenul a prútik rýchlo zastrčil do zeme. V tom okamihu začalo slnko tak náramne všade okrem ohrady páliť, že žrebci ešte radi do chladnej ohrady pospiechali. Večer, keď po nich baba prišla, veľmi sa čudovala, že sú všetci pokope; Silomilovi však nepovedala ani slovo.
Na druhý deň ho zaviedla zasa do stajne, kde stálo dvadsaťštyri žrebcov.
„Tých žrebcov vyženieš opäť do tej ohrady a ak bude večer čo len jediný chýbať, prídeš o život.“ Tak povedala čarodejnica princovi; potom švihla každého bičíkom a oni utekali ako zbesilí do ohrady.
Ale tentoraz bol Silomil múdrejší. Aby sa mu nerozbehli, vrazil prútik hneď do zeme. Vtedy začala fúkať taká víchrica, že sa jej kone nemohli ubrániť a v ohrade zostať museli. Večer, keď ich baba všetkých našla, prikázala sluhovi, aby ich zahnal do stajne; ale v srdci ju to náramne hnevalo. Rozmýšľala, čo by mu uložila na tretí deň, aby to nebolo možné vykonať.
Večer neskoro vyšiel si princ z hradu von. Tu ho stretol Mesiac a povedal mu:
„Zajtra budeš mať kus ťažkej práce, musíš podojiť dvanásť divokých kráv a z toho mlieka pripraviť kúpeľ pre čarodejnicu. Ona ti prikáže, aby si sa najprv sám vykúpal; urob to bez strachu. Teraz choď za hrad a kde najviac moja žiara svieti, tam nájdeš zlatý bič, ten vykopaj a dobre ukry, a keď budeš mať kravy dojiť, každú ním švihni a uvidíš, že budú stáť ako baránky; keď potom odtiaľto na koníkovi pôjdeš, vykúpaj ho v najbližšom rybníku a potom choď po svoju nevestu.“
Silomil poďakoval láskavému švagrovi a išiel hneď po bič. Neďaleko za zámkom svietil mesiac najjasnejšie na jedno miesto, kde stála vysoká lipa, tam teda začal kopať a našiel naozaj zlatý bič. Dobre ho ukryl a išiel spať.
Zavčasu ráno ho zobudila čarodejnica a viedla na dvor do chlieva, kde bolo dvanásť kráv, ktoré ako divé po chlieve pobehovali a strašne revali.
„Tie kravy musíš podojiť a z toho mlieka pre mňa urobiť kúpeľ,“ povedala baba a odišla.
Silomil vzal bič a každú kravu ním švihol. Všetky hneď stáli ako baránky a nechali sa dojiť. Keď mlieko nalial do džbera, bolo také horúce, že sa div nevarilo. Potom išiel po čarodejnicu; tá sa od zlosti celá triasla a vybehla na dvor, aby sa presvedčila, či je to pravda, lebo nemyslela, že by bol Silomil schopný divé kravy zvládnuť. Tam však videla, že urobil, ako jej bol prikázal. Strčila teda prst do horúceho mlieka a potom povedala princovi:
„Teraz sa v tom musíš vykúpať,“ mysliac, že sa bude báť.
„Prečo by som sa nekúpal? Predtým však, než vleziem do kúpeľa, priveď mi sem toho koníka, aby som sa presvedčil, či ho naozaj máš.“
Baba šla a za chvíľku koňa priviedla; bol však taký zašpinený a vychudnutý, že princ ani veriť nechcel, že by ten kôň mohol byť najrýchlejší na svete. Vzal ho za uzdu, uviazal o stĺp a vliezol do kúpeľa. Vtedy zavial vetrík a mlieko schladil, takže sa Silomil mohol smelo kúpať. Keď sa vykúpal, bol sedemkrát krajší ako predtým, takže sa doň zamilovala aj tá zatvrdnutá duša. Pomyslela si: Počkaj, teraz ja do toho kúpeľa vlezem a budem tiež sedemkrát krajšia, a potom si toho chlapca tu nechám. Povedala teda Silomilovi:
„Keď si to všetko tak dobre dokázal, tak si toho koníčka vezmi, ale skôr odtiaľto neodchádzaj, kým sa ja nevykúpem.“ Keď vliezla do kúpeľa, začalo slnko tak náramne páliť, že sa mlieko v tej chvíli jedným klokotom varilo; baba kričala a chcela von, ale nemohla pre slnko, ktoré svoje lúče tak mocne na ňu upieralo, že sa zdalo, akoby prúdy plameňov zo všetkých strán pršali. Tak sa do polovice uvarila a do polovice upiekla. Silomil však nebol taký hlúpy, aby jej bol pomohol; len čo vliezla do kúpeľa, sadol na koňa a úprkom z hradu uháňal.
Keď prišiel k najbližšiemu rybníku, zosadol a koňa v ňom vykúpal. A hľa, aká zmena ..... ten špinavý vychudnutý kôň bol biely ako sneh a hladký ako zamat; hriva a chvost boli zo samých strieborných nití, ktoré sa len leskli, nohy mal ako struny a podkovičky z ryzieho zlata, ušami strihal a hlavou hrdo hádzal, až mu hriva ako strieborné strapce okolo krku poletovala. Až vtedy Silomil s radosťou naň vskočil a dolinou uháňal, až iskry za ním pršali.
Netrvalo to dlho a Silomil sa ocitol v hrade ohnivého kráľa, kde videl svoju nevestu pripútanú. Keď ho uzrela, prosila, aby rýchlo ušiel, inak že ho kráľ usmrtí; on však vytiahol meč, reťaz prerazil, milenku vzal do náručia a vsadnúc s ňou na koňa ujúždal preč. Kráľ sa práve díval z okna, keď sa mu strieborohrivec cez cestu mihol; spoznal na ňom princa s oslobodenou princeznou. Celý bez seba od hnevu letí na dvor, vsadne na svojho rýchleho koňa a chce ich dohoniť. Ale tentoraz sa pomýlil! Strieborohrivec bol už tak ďaleko pred ním, že ho bolo vidieť len ako bielu holubičku; márne kráľ svojho rýchlika bodal, ten sa nemohol pohnúť z miesta, lebo k tomu všetkému slnko tak pálilo, že z neho pot len lial. Kráľ mu však predsa oddych dopriať nechcel. Vtom sa zrazu strhne taký vietor, že kráľa aj s koňom vynesie do povetria, zatočí ním a naspäť k ohnivému zámku ho žene, kde ho zmoreného bez dychu zrazí. Kráľ sa zaprisahal, že až do svojej smrti silnej princeznej škodiť nechce.
Zatiaľ doniesol strieborohrivec pána a paniu až do ich zámku. S radosťou ich čeľaď privítala. Silomil tam však nezostal; na druhý deň sadol zase s milenkou na strieborohrivca a ten ich doniesol k jeho rodičom. Úbohí mysleli, že je ich syn dávno mŕtvy, lebo o ňom ani chýru nebolo. Aké bolo ich potešenie, keď svojho jedináčika oveľa krajšieho a s takou peknou nevestou zase uzreli, to si každý ľahko domyslí. Na svadbu, ktorú hlučne a skvostne oslavovali, prišli aj Veterník, Slnečník a Mesačník so svojimi ženami, ktorým Silomil za ich služby srdečne ďakoval. Po svadbe išli mladí manželia zase naspäť do svojho zámku, kde spokojne žili. Strieborohrivec sa mal dobre a ešte vnuci kráľa Silomila sa radi hrávali s jeho striebornou hrivou a jazdili na ňom.