Hlúpy sedliak

Bol jeden sedliak a bol veľmi chudobný a hlúpy. Keďže nikdy nie je dosť na jedinom nešťastí, k tomu všetkému si vzal strašne zlú ženu. Musel ju neustále obskakovať ako komorná, grajciar od nej nedostal, fajčiť mu zakázala a pivo kupovala o najväčších sviatkoch iba pre seba. Hlúpy rozumie hlúpostiam, chudobný sedliak často vyviedol niečo, zač sa jeho žena až do duše hanbila. Býval potom u nich boží dopust. Sedliačka namočila povraz a nemilosrdne mužovi naklepala. Tak to vyzeralo u chudobného a hlúpeho.
Raz nemali v chalupe naozaj ani halier a jesť sa chcelo, tak mu žena prikázala, aby vzal kvočku aj s košom a vajciami a to všetko predal v meste.
Hlupák poslúchol. Išiel na trh, postavil sa pod košatý strom a začal vyvolávať. Sotva však kvočka započula ten veľký hlas, preľakla sa a vyletela na strom. Tam si sadla tak vysoko, že na ňu nemohol dosiahnuť. Najprv ju pekne volal, potom jej hrozil, nakoniec sa obzeral po kameni alebo hrude, že po nej hodí. Ale námestie bolo dláždené. Vtedy uvidel vajcia. Bral jedno po druhom a hádzal po kvočke. Tá len kvokala a posedávala, ale nezletela. Keď mu zostal iba kôš, mrštil ním na strom, ale aj tentoraz sa minul. A čo viac, aj kôš mu uviazol na strome. Chcel, úbožiak, preň liezť, ale zatiaľ sa zišlo veľa divákov. I zahanbil sa za svoju hlúposť, zobral sa a bežal domov.
„Kdeže máš peniaze?“ vítala ho žena.
„Ach, peniaze!“ mykol sedliak rukou a rozmýšľal, ako by sa vyhovoril.
„No?“ zahriakla ho jeho žena a tak sa pozrela, že stratil odvahu zlhať.
I rozprával pokorne, čo sa mu prihodilo, prosil o odpustenie a sľuboval, že po druhý raz to už neurobí. Ale sedliačka na to nič nedala, vzala remeň a poriadne mužovi vyplatila.
„Za živý svet už nepôjdeš do mesta, hlupák,“ kričala, „a vôbec nikam Ťa nepošlem, lebo nie si na nič! Zmizni mi z očí! Kto má moju kuru a vajcia a kôš, ten nech Ti dá obed a večeru!“
Obed a večeru mu nedala, ale s tým mestom si to nejako rozmyslela. Po čase mali na predaj kravu a sedliačke sa nechcelo z domu. Preto vyslala opäť muža. Ale tentoraz ho poučila.
„Chráň Ťa boh prísť bez peňazí alebo bez kravy,“ hrozila mu, „dala by som Ťa zavrieť do blázinca! A nepredávaj tomu, kto toho veľa narozpráva, taký kupec nikdy nekúpi!“
Vliekol sa sedliak s kravou do mesta a mal smrteľný strach, že na starobu pôjde do blázinca. Svätosväte si umienil, že tentoraz bude múdrejší. Celú cestu si hovoril, že takú krásnu kravu nepredá hocijakému darebákovi. Ale aj to si pripomínal, že kto veľa rozpráva, ten nakoniec nekúpi.
Že tá krava bola naozaj pekná, privalilo sa k sedliakovi množstvo ľudí. „Jejda,“ hovorili, „to je pekná krava!“ Alebo:
„Poďte sa pozrieť, tu je pekná krava!“ A pýtali sa:
„Čo chcete za tú kravu?“ a tak jeden cez druhého, až išla hlava dookola.
„Och, ľudia!“ povedal sedliak. „Vy veľa rozprávate, Vy nie ste poriadni kupci, Vám ja ani neodpoviem.“ A ťahal kravu na povraze na iné miesto.
Celé námestie pretúlal, všade boli vážni záujemcovia o dobytok, ale sedliak im neveril a nepredal. Všetci veľa rozprávali a hlupák si dobre pamätal, čo mu doma povedala žena.
Nechcel predať, nepredal.
Bolo po trhu, ľudia sa rozišli a on si viedol kravu domov. Mrzelo ho to. Taká zdravá, pekne sfarbená a riadne živená krava! Keby tí hlupáci vedeli, koľko dá mlieka, boli by mlčali a kúpili. Čo teraz povie žena?
Ako tak ide, vidí na križovatke dve lipy a medzi nimi sochu svätého Jána s hviezdičkami okolo hlavy.
Pozrime, hovorí si hlúpy v duchu, azda tu na mňa nečaká?
Keď prišiel pred sochu, uklonil sa, pozdravil a vraví:
„Tak čo, chlapče, nekúpiš kravu?“
Socha nič.
„Kto mlčí, súhlasí,“ hovorí si sedliak. „Ale Ty si, kamarát, predsa len trochu pyšný. Nie, ja sa Ti nečudujem, keď máš toľko zlata okolo hlavy. Keby to tak mala žena, panebože, tá by až vyvádzala!“
Zatiaľ uviazal kravu k podstavcu. Socha nič.
„A peniaze?“ vraví sedliak a nastavuje dlane.
„Nono! Nemáš?“
Hneď ho však napadlo, že takí páni pri sebe peniaze nenosia. „Odpustite,“ povedal veľmi vážne a uklonil sa, „na moju dušu, ja som na to zabudol, akoby mi to z hlavy vymietlo. Prídem si zajtra.“
A socha ešte nič.
„Dobre, dohodnuté. Zajtra o tomto čase. S pánom bohom!“
A sedliak zložil klobúk a išiel domov.
Išlo sa mu dobre a ľahko, lebo dobre predal tú krásnu kravu. Smelo vkročil do izby a žiadal obed.
„A kde máš peniaze?“ pýtala sa ho žena.
„Až zajtra,“ odpovedal jej.
„A závdavok?“
„Aký závdavok?“
„Preboha, začo a komu si tú kravu predal?“ kričala žena a už sa obzerala, kde je povraz.
„Ach,“ povedal muž pokojne, „predal som takému pánovi, že nemusíš mať strach. Ten nebol ako kupci v meste. Ani sa ma nespýtal na cenu.“
„A čo ak Ti ujde?“
„Veľkí páni neutekajú,“ povedal sedliak, „nemajú kam, všade ich poznajú. Napokon ho vídavam vždy, keď idem do mesta. Poznám ho.“
To zlú ženu upokojilo. Dala mužovi obed a už viac nekričala. Ale to ešte mužovi povedala, že ak zajtra neprinesie peniaze, pôjde hneď medzi bláznov.
Úbohý sedliak celú noc od strachu ani oka nezažmúril. Keby nebol povedal tomu pánovi, že príde v tú istú dobu ako včera, bol by za ním bežal hneď za ranného úsvitu.
Prv než vyšiel z domu, vzal si so sebou poriadny kyj. Keby sa teraz boháč vzpieral zaplatiť, sedliak mu rozbije lebku. Už z diaľky sa namáhal rozoznať, či stojí jeho kupec na obvyklom mieste, ale ospalé oči nevidia ďaleko, dlho nič nezistil. Konečne si zavýskol. Áno, pán so zlatom okolo hlavy stojí na tom istom mieste ako včera. Kravu mu odviedli domov, čaká, aby zaplatil. Už to nejako bude.
Príde hlupák pred sochu, zloží klobúk, hlboko sa pokloní a mlčky čaká. Socha nič. Čaká sedliak trpezlivo, ale socha vôbec nič, akoby sa nechumelilo.
„To je mi pekná výchova,“ čuduje sa hlúpy a hovorí si, že začne sám.
„Krava doma, ale kde sú peniaze?“ vraví.
Socha nič.
„No, rozumeli ste? Prišiel som si po peniaze!“
Socha zase nič.
„Darebák!“ kričí sedliak. „Zlato okolo hlavy, ale žiť na dlh? Viete, čo ma doma čaká?“ A už sa nevie ovládnuť, už sa rozmáchava, už dopadá jeho kyj soche na hlavu a tá hlava sa váľa pod lipou.
Zľakol sa hlupák, zalomil rukami, ale potom mu prišlo čudné, že ten zavraždený nekrváca. Zohýba sa, vidí, že je hlava z kameňa. Avšak sedliak hľadí a neverí vlastným očiam. V dutine hlavy je plno dukátov. I zavýskne si muž, vyskočí na podstavec, rýchlo, kým sa tu niekto neobjaví!
Bolo tam hrôza peňazí, ani zďaleka sa nezmestili do vreciek. I nasadil sedliak soche hlavu, ako bývala predtým, a povedal si, že po ostatné peniaze príde neskôr.
Ako sa dostali zlaťáky do sochy? To bolo tak. V časoch moru a vojen prinášali nábožní ľudia svätému obete, aby ich ochránil pred každým trápením. Tí ľudia vymreli a na poklad sa zabudlo, až kým ho hlupák náhodou neobjavil.
Mal teda sedliak peniaze, a pekne peňazí, a zároveň s nimi dostal rozum. Keď ho prešla tá prvá, tá divoká radosť, uvažoval, ako by sa zbavil zlej ženy, ktorá sa mu neustále vyhrážala blázincom. Dostal dobrý nápad a dobre ho vykonal.
Sotva prišiel domov, hodil žene hrsť dukátov a ona sa na ne lačne vrhla. Potom si zašiel pod prístrešok po fúrik a do chlieva po povraz, ktorým bol toľkokrát bitý. Nakoniec si vzal starú putňu a opotrebovanú metlu. Najedol sa a nič žene nehovoril. Až keď odchádzal, prikázal jej, aby mu prišla oproti, že si ešte musí odskočiť do mesta. A že prikázal, žena sa na nič nevypytovala a skutočne prišla.
Stretli sa asi v polovici cesty. Sedliak už mal na fúriku celý poklad a v starej putni zapáchajúcu hnojovicu. Povraz uviazal vpredu a podal žene. „Tu máš, ťahaj,“ povedal jej. A ona poslúchla a ťahala a on nadvihoval fúrik popruhom, ktorý si položil na šiju. Tak prešli kus cesty.
Raz, keď žena plne ťahala a ani ju nenapadlo, že by sa mohla obzrieť, strčí muž do putne metlu, zamieša hnojovicou a potom kropí okolo sedliačky ako kňaz kropáčom.
„Stoj, chlapče,“ velí žena, vzpriamuje ukazovák a vťahuje nosom vzduch. „Cítiš, aký smradľavý dážď dnes padá?“
Ale muž ju pobádal:
„Len ťahaj, nech sme čoskoro doma a máme po starosti.“
A žena zabrala a ťahala. Za chvíľku sa všetko zopakovalo druhýkrát. Tentoraz však sedliak predstieral, že sa poriadne rozhneval, a zle nadával. „Máš Ty ale fajnový nos,“ povedal. „Je vidieť, že si do chlieva ani nevkročila. Zaber a ťahaj, nech už mám po starosti.“ Tým len podráždil ženinu zvedavosť, čo vlastne vezú, keď sa sedliak toľko bojí, aby nikto nenahliadol pod plachtu. Veď sedliačka bola veľmi a veľmi zvedavá a dosiaľ si netrúfala spýtať sa, veď jej muž toho dňa prikázal prvý raz v ich spoločnom živote.
A prišli pred hostinec. Bol v ňom veľký rámus. Sedliačka sa zabudla a opäť zastavila. „Počkaj, chlapče, musím sa pozrieť, čo sa to tu deje.“
„Nie Ty, ale ja sa pozriem,“ povedal jej, „žena nepatrí do hostinca.“ A nečakal, čo mu na to odpovie, a išiel sa pozrieť. Vypil pivo, zaplatil a za chvíľku bol opäť vonku. Sedliačka využila jeho neprítomnosť, zhrnula plachtu a zatlieskala rukami. Za živý svet nevidela toľko peňazí. A toto že dostal sedliak za jedinú kravu?
Muž prišiel a povedal jej:
„Och, babka, zle je na svete.“
„No, čo sa stalo?“ vypytovala sa ho.
„Len si predstav, náš pán farár ukradol richtárovi štyri husi. Teraz leží na lavici a dávajú mu päťadvadsať.“
Sedliačka vypúlila oči. „To už musí byť na svete veľmi zle, keď aj farári kradnú,“ povedala. „Ale poďme, nech sme doma a máme peniaze v bezpečí.“
Poznal sedliak, že sa pozerala, a v duchu sa zasmial. „Nech,“ hovoril si, „aspoň vie, ako má teraz so mnou zaobchádzať.“
Ale prepočítal sa. Žena mu prikazovala ako predtým a opäť ho tak týrala. Bývali u nich hádky, lebo on sa už nedal. I uvažovala žena, ako sa ho zbaviť. Uvažovala, vypytovala sa, kde vzal toľko peňazí, rozmýšľala a vymýšľala, až mu konečne povedala:
„Ty, chlap, Ty si niekde niekoho zabil. Hovor pravdu, Ty si niekoho zabil!“
„Čo Ti je?“ hovoril jej. „Prečo by som zabíjal? Veď dobre vieš, že som Ťa nikdy ani nenaklepal. Ale Ty si ma skrvavila povrazom!“
„Nikde na svete sa nenájde taký hlupák, ktorý by dal za kravu fúrik zlatých dukátov,“ mlela stále svoje.
„Vidíš,“ hovoril jej, „a predsa sa našiel. Dobre som sa staral o náš dobytok.“
„To si nedám nahovoriť,“ odbila ho žena zlostne. „Ty si zabil človeka a ja s vrahom nežijem. Pôjdem na súd a udám Ťa. Nech Ťa zavrú a obesia. Aspoň budem mať čisté svedomie.“
„Keď chceš na súd, tak choď na súd,“ pokrčil sedliak plecami. „Nie tomu je dobre, kto spor začína, ale kto ho vyhrá.“ A o viac sa nestaral.
Prišla sedliačka na súd a udala muža pre zabitie. Tak ho očernila, že si po neho prišla silná asistencia. Ale on nič, pokojne sa dal spútať a odviesť. Žena sa mu vysmievala a priala mu, aby si čoskoro zvykol na šibenicu.
I došlo k súdu a všetko sa malo vyšetriť. I sedliačku volali a vypočúvali ju pred krížom.
„Tak kedy to bolo,“ vypytuje sa jej sudca, keď zopakovala svoju žalobu.
Sedliačka vraví:
„No vtedy, keď padal ten smradľavý dážď!“
Všetci páni od súdu sa pozreli na sedliačku a rozosmiali sa. I sedliak sa smial, až mu slzy stekali.
„Ale vzácny pane,“ volá sedliačka, „čože sa nepamätajú, veď aj oni majú fajnový nos! Smradľavý dážď padal toho dňa, keď dávali pánovi farárovi päťadvadsať za to, že ukradol nášmu richtárovi štyri husi!“
Toto už bolo pre sudcu trochu veľa. „Bláznivá ženská, čopak sa už kedy stalo,
že by padal smradľavý dážď alebo farár kradol husi?“ povedal sudca prísne. „Ja už Vám rozumiem. Chopte sa jej,“ zavolal na stráž, „dajte jej zvieraciu kazajku a zavezte ju do blázinca!“
Sedliakovi potom povedal:
„Mali ste Vy trápenie s takou ženskou, čo? Ale zabudnite na to, choďte domov a spokojne si žite v bázni božej a v dobrej zhode so susedmi.“ Zaradoval sa sedliak, poďakoval a veselo bežal domov. I žil si on spokojne v bázni božej a v dobrej zhode so susedmi a bolo mu naozaj dobre. Pracoval a dopriaval si všetkého s mierou a v pravý čas a na zlú ženu ani nespomínal. Stratila sa tam, kde chcela mať svojho dobráka. A keď sa mu tak dobre vodilo na zemi, vieme si bez námahy predstaviť, že sa mu inam vôbec nechcelo. Ak nepomrel, žije dodnes.