Rytier z Myšieho hrádku

Ako sa z nepoctivosti dal na zbojnícke remeslo a ako si vystaval nový hrádok, kde chcel myšiam ujsť, no ony ho tam našli

Hrad Bezděz bol kedysi postavený na ochranu zemskej cesty, ktorá tadiaľ viedla hlbokými lesmi. Kráľ tu vymenoval kráľovského purkrabiu, ktorému podliehalo niekoľko manov so svojou čeľaďou, a tí držali služby okolo ciest. Jedným z nich bol aj Jan Pancíř z Kosořic, ktorý sedel na malej tvrdzi Kluček neďaleko Dokeského rybníka. Nebolo to veľké tvrdzisko, patrila k nemu len jedna chalupa a veľká stodola. Plankový plot chránil nevelký dvor. Rytier nebol dobrý hospodár, skôr vojak, ktorý sa potuloval po svete a domov sa vracal len načas, kým ho kráľ znova nepotreboval. Veď sa preto ani neoženil.
„Načo by mi bol hrad, keď sa doma zjavím raz za čas. Takto každý vidí, že nie som žiadny boháč, a veľa si zo mňa nevezme.“
Stará pestúnka, ktorá sa so svojím mužom starala o jeho hospodárstvo, sa mu posťažovala: „Tento rok sa nikde na poliach neurodilo. Ak príde tuhá zima, nebudeme mať ani čo jesť a chalupa je už pomaly na spadnutie.“
„Nenariekaj, stará! Keď bude zle, vždy niečo zo sveta priveziem a od hladu nepomrieme. Radšej zájdi do pivnice po ďalší krčah vína! Dnes ma drží taký smäd, aký som už dávno nemal.“
Stará žena vzala prázdny krčah a zišla do pivnice. Rytier sa pohodlne rozvalil na lavici za stolom. Aj jemu to chudobné hospodárstvo niekedy išlo krkom. Keď videl, ako majú jeho susedia stodoly plné až po krovy, posadla ho občas taká závisť, že by im tie stodoly najradšej zapálil. Ale nikdy nemal chuť usadiť sa tu navždy, a predsa to náhoda chcela inak.
Na bránu zatĺkol posol od kráľovského purkrabiu z Bezdězu, aby rytier prišiel zajtra zavčasu ráno na hrad. Stará žena priniesla krčah a vybavovala odkaz.
„Už som počul!“ húkol na ňu rytier Pancíř. „Vidíš, stará, aký som úbožiak. Ale služba je služba a ty si tu stále nariekaš. Na! Tu máš nejaké peniaze, aby si neplakala,“ povedal jej s posmechom a hodil na stôl pár strieborných grošov.
„Preboha, to je peňazí! To bude mať muž radosť. Chcela by som mu ušetriť na nový kožúšok. Ten starý má už celý roztrhaný.“
Rytier sa poriadne napil, pozrel sa na starú ženu a čosi sa v ňom pohlo.
„Prines mi ešte niečo pod zub a kožuch nekupuj! Dám tvojmu starému ten svoj, čo visí v komore. Ja si už nejaký zoženiem.“
Na Kluček pozerala bieda z okien, ale pán akoby na nič nedbal. Čeľaď sa mu pomaly rozbiehala, na dvore pobehovali dve sliepky a v chlievčeku mečala chudá koza. Ráno odišiel rytier s dvoma paholkami na Bezděz a niekoľko dní sa doma neukázal. Keď sa potom nečakane vrátil, priniesol vrece hrachu, kus mäsa a slaniny. „Dobre uvar, stará, nech sa všetci riadne najeme. Odo dneška tu bude iný poriadok. Tento Kluček je aj tak barabizňa a ostatným len na smiech. Rozhodol som sa, že si neďaleko odtiaľto postavím pekný hrádok na skale Dokeského rybníka.“ Keď to stará pestúnka počula, zalomila rukami a varovala ho.
„Boj sa boha, pane! Tam sa vždy schádzali len nečisté sily a strašidlá. Vyber si radšej iné miesto, ale na tú skalu nechoď! Neprinieslo by ti to šťastie.“ Rytier si odpásal meč a hodil ho na stôl. Vyzliekol zo seba kabátec a usadil sa na lavicu. „Čo ťa to zase napadlo?“ okríkol ju. „Tam nebude horšie, ako je tu. Všelijaká háveď sa teraz potĺka po lesoch. Keby k nám prišli, ani by sme sa im neubránili a ty umrieš od strachu.“
Paholci sa dali do smiechu a on ich vyhnal z izby. Stará pestúnka sa ale stále len križovala a nariekala.
„Nikdy v živote ma tam nedostaneš, pane! To radšej umriem od hladu tu na Klučku, než aby som žila medzi strašidlami.“
„Ak nechceš, nútiť ťa nebudem. Nechám tu stáť ešte stodolu, tak mi ju aspoň postrážiš,“ povedal jej rytier zmierlivo.
Do týždňa zohnal pár ľudí, a keď im sľúbil, že dobre zaplatí, začali mu stavať nový hrádok na pieskovcovej skale. V rybníku bolo toho leta málo vody, a tak sa ľahko dostali na skalu. Od brehu potom postavili drevený most, ktorý sa dal z hrádku zdvihnúť, aby nepriateľ nemohol dovnútra. Naokolo boli inak samé bahná. Žaby tu kvákali celé noci. Hrádok však rástol naozaj ako z vody a rytier si pochvaľoval:
„To bude iné bývanie. Jedna poriadna pivnica mi zatiaľ stačí a neskôr si dám urobiť druhú.“
Čoskoro sa tam sťahoval, ale veľa si so sebou nevzal. S pestúnkou sa dal do reči, keď stála celá uplakaná pri bráne, a zrazu sa mu jej zželelo.
„Nechaj si tu tie hrnce a misky, aby si mala v čom variť a z čoho jesť. Ja si na hrádok priveziem iný riad, stôl a lavice. Ak sa so mnou nechceš sťahovať, pošli mi vždy po svojom starom niečo uvarené. Ja ti zase pošlem potraviny na varenie.“
„No to vieš, milý pane, že ťa hladom nenecháme. Nič sa nestaraj, my ti tu všetko dobre postrážime. O nič neprídeš.“
Na novom hrádku bolo všetkého dosť, hoci rytier nemal žiadnu dedinu a jeho polia ležali už toľko rokov úhorom. Ľuďom to bolo divné, ale nikto sa neodvážil zmieniť sa o tom ani slovkom.
Čeľaď bola nová a mala dobré kone, ktoré nechávala väčšinou na Klučku. Stará pestúnka už chodievala len sem-tam, ale mala radosť, že sa jej pánovi konečne dobre darí. Každý deň vyrážal rytier s čeľaďou kamsi ďaleko a vracal sa domov až za tmy s plnými vozmi. Raz priviezli ulovenú zver, inokedy vrecia obilia alebo hrachu a všeličo iné. Vína bolo toľko, že museli v stráni nad rybníkom urobiť novú pivnicu.
„Nejako sa mi to nezdá,“ povedal raz jej muž. „Ten náš pán chodí kdeviekam a vždy sa vráti s niečím domov. Nič by som za to nedal, že sa z neho stal obyčajný zbojník.“
„Že sa nehanbíš, starý dedko, ohovárať nášho pána,“ hnevala sa pestúnka. „Chodí von za obchodom a dobre si vedie. Buď rád, že nás odtiaľto nevyhnal a že máme na staré kolená kde hlavu zložiť.“
Dlho sa tí dvaja spolu nevedeli zhodnúť, ale pred pánom o tom obaja mlčali. Aj tak by im asi nič nepovedal. Starkých nechal dožiť v pokoji, a keď jedného po druhom pochovali, prikázal tvrdzisko zapáliť, aby sa tam nikto cudzí neusadil. Čím bol rytier starší, tým bol hrabivejší a lakomejší. Stal sa z neho zlý človek. Kráľovský purkrabí na Bezdězi ho prepustil zo služby, pretože sa s ním nevedel dohodnúť a sváry nemali konca. Zostalo okolo neho len niekoľko verných paholkov, ktorí s ním chodili na lúpež. Na hrádku uprostred rybníka boli potom vždy v bezpečí. Raz sa v kraji objavilo plno myší. Žrali všetko, na čo prišli, a ľudia boli proti nim bezmocní. Keď sa to rytier dozvedel, smial sa:
„Nevídané, nepočuté. Na hrádku sa nám nemôže nič stať. K nám sa myši predsa nedostanú.“
Paholci ale dostali strach. V krčme susedia nahovorili o myšiach hrozné veci a tvrdili, že sa nebojú ani ľudí. Koho vraj napadnú, ten pred nimi neujde. „Nebuďte báby!“ rozkričal sa na nich rytier. „Už som pekný kus sveta objazdil, ale takéto myši som nikde nevidel. Pôjdeme domov!“
A hneď sa vydali na cestu. Paholci sa stále obzerali, či niekde nejakú tú myš neuvidia. Keď prišli k Doksám, zrazu z poľa proti nim vytiahlo celé stádo veľkých myší. Len čo ich rytier zazrel, mávol rukou na paholkov, aby sa poponáhľali. Nemusel ani kričať, uháňali na koňoch ako čerti. Ale myší bola taká spústa, že sa koňom pletli pod nohy a plašili ich.
Rytier dal zatrúbiť, aby na hrádku vedeli, že idú, a otvárali bránu. Stráže spustili padací most a rytier s paholkami po ňom prešli, ale niektoré myši sa pustili za nimi. Keď sa most zdvihol, popadali do vody, vedeli však dobre plávať a čoskoro dostihli hrádok. Paholci ich bili mečmi i palicami, nebolo to však nič platné. Za prvými priplávali aj ostatné. Sotva niekoľko pobili, liezli cez hradbu nové a nové. Rytier klial a nadával, nabádal paholkov k väčšiemu boju. Keď videl, aké sú myši neodbytné, zavrel sa do veže. Myši žrali všetko, čo im prišlo do cesty. Zožrali zásoby, a keď na hrádku nič nebolo, pustili sa do ľudí.
„Prekliate myši!“ preklínal ich rytier. „To je nejaké čertovo nadelenie. Takto sa už odtiaľto nikdy nedostanem. Tá stará pestúnka asi mala pravdu, je to prekliate miesto.“ Sadol si za stôl a opil sa do nemoty, aby na všetko zabudol.
Keď myši z kraja odtiahli, zmizli jedného dňa aj z Myšieho hrádku. Tam sa vraj držali najdlhšie. Na Bezdězi vedeli o tej pohrome, ale dlho sa na hrádok nikto nevypravil, pretože sa každý bál. Za čas sa drevený hrádok rozpadol a zostali po ňom len zvyšky a diery v skale. Voda v rybníku vystúpila vysoko, až sa vlny prevalili cez skalisko, a to bol koniec Myšieho hrádku. Dodnes sú vraj pod vodou zatopené pivnice s plnými súdkami vína, ktoré tu zostali po rytierovi Janovi Pancířovi.