Hlúpy a múdry

Kde bolo, tam bolo, žili dvaja bratia. Jeden múdry a druhý veľmi hlúpy. Ale obaja boli chudobní. Jedného dňa vraví múdry hlúpemu:
„Choď niečo vyžobrať, ja zatiaľ zakúrim v kachliach. Aby si nevyviedol nejakú hlúposť. Pekne nastav klobúk a popros o almužnu.“
Hlúpy to sľúbil a išiel žobrať. Zaklopal u švadleny, nastavil klobúk a, preboha živého, dajte mi nejaký darček. Švadlena bola sama chudobná a mala len niti a ihly. Hodila hlúpemu do klobúka ihlu. Hlúpy išiel s vyžobranou ihlou domov, pred domom sa potkol, ihla z klobúka vypadla a už ju nenašiel.
Doma rozprával múdremu bratovi, čo sa mu prihodilo. Brat odpovedal:
„Ako ťa mohlo napadnúť nosiť ihlu v klobúku! Keby si ju bol do klobúka zapichol a klobúk si dal na hlavu, nebolo by sa ti nič stalo.“
S takouto radou išiel hlúpy zase žobrať. Stretol ovčiaka so stádom oviec.
„Zmilujte sa, zmilujte sa,“ začal prosiť.
Ovčiak bol dobrý človek a dal hlúpemu jahniatko. Hlúpy poďakoval a uvažoval:
„Ako by to šlo, zapichnúť jahniatko do klobúka a klobúk si dať na hlavu? Ale azda sa klobúk zmestí na jahniatko.“
A posadil jahniatku klobúk na hlavu. Len čo jahniatku zakryl klobúkom oči, splašilo sa a ušlo. Smutne sa vrátil hlúpy domov a sťažoval sa bratovi, že je po jahniatku aj po klobúku. Brat povedal:
„S tebou je to ale trápenie! Mal si jahniatko priviazať na povrázok a priviesť.“
Hlúpy išiel znovu žobrať a umienil si, že to tentoraz urobí múdro. Vyprosil bochník chleba, priviazal si ho na povrázok a ťahal za sebou. Cestou sa mu chlieb z povrázka vykĺzol a psi sa na ňom pochutnali.
Domov prišiel zase s prázdnymi rukami. Brat sa hneval:
„Veď si nemohol chlieb zaviazať do šatky a odniesť?“
Hlúpy vybehol do dediny a dostal od jednej gazdinej mlieko. Vravel si:
„Čo mám s mliekom robiť? Už viem, mám ho zaviazať do šatky.“
Vylial mlieko do šatky, šatku zaviazal a niesol domov. Kým prišiel domov, mlieko zo šatky vytieklo.
Keď brat videl, čo sa stalo, povedal:
„Nedá sa nič robiť, musím ísť s tebou. Takto by sme pomreli od hladu.“
V tejto dedine hlúpy už obišiel všetky domy, a tak sa vydali do dediny za lesom.
Ako išli lesom, začuli lupičov. Múdry vyliezol na strom, ale hlúpy ostal pod stromom a lupiči ho chytili.
„Tohto môžeme potrebovať,“ povedal náčelník lupičov, „postavte ho na chodník a dajte mu držať železnú mrežu. Nech ju drží a nepúšťa, inak bude o hlavu kratší. Len keby sa blížili kráľovi vojaci, nech ju pustí.“
Lupiči postavili hlupáka na chodník a dali mu držať mrežu. Sami sa posadili pod strom a počítali, čo za deň nalúpili. Hlúpeho dlho nebavilo držať mrežu, ruky mu tŕpli. Vravel si:
„Na chvíľu si dám ruky v bok a odpočiniem si.“ Pustil mrežu, mreža spadla, až to buchlo. Lupiči začuli ranu, zľakli sa, nechali peniaze ležať a preč, len preč, akoby za nimi bežala šibenica. Múdry zliezol zo stromu a zavolal hlúpeho brata. Nahrnuli spolu do vreca kopu peňazí a mali starosti za sebou.
Kto vie, či múdremu peniaze pomohli. Hlúpy si za ne iste rozum nekúpil.