Ako sa slnko nudilo

Kedysi dávno, celkom dávno, bola doba, keď ešte nijaké farby neboli. Svet len vznikal a bol bezfarebný ako voda, ako číre sklíčko, ako vzduch a ako samo nič. Nad Záhradou plávalo smutné Slniečko a strašne sa nudilo. „To je pohľad!“ myslelo si. „No ďakujem pekne, ten svet má ale ranu! Kde nič, tam nič. Kto sa na to má pozerať? Je to otrava!“ A samozrejme, malo pravdu: bola to hrozná otrava. Na bezfarebnej jabloni viseli bezfarebné jablká a do bezfarebných jabĺk klovali bezfarební vtáci bezfarebnými zobákmi. „Toto má byť nejaká Záhrada?“ povedalo Slniečko nazlostene. „To je leda huspenina, a nie Záhrada!“

A znudene plávalo tam a späť, znudene tam a otrávene späť, bolo mu dlho, škľabilo sa a celý široký svet ho netešil. „Mohlo by som sa aspoň s niečím pohrať,“ rozhodlo sa potom. „Tak s čím? Aha! Spravím vietor, zahrám sa na naháňačku a možno bude trochu veselo.“ A spravilo vietor. Vietor lietal Záhradou ako šteňa, šuchotal listím, naháňal vodu … Lenže ani vietor nemal farbu a s ním to bola ešte väčšia otrava ako predtým. „Dosť!“ privrelo oči Slniečko. „To nebol dobrý nápad. Nie, to bol veľmi mizerný nápad. Spravím to inak. Pustím hmlu a budem sa hrať na schovávačku!“ Pustilo hmlu. Ale to bol nápad ešte mizernejší. Záhrada zmizla ako v kaši a svet teraz vyzeral tak stratene a na nič, že sa nad ním až Slniečko dalo do plaču. „De, ja tu debudem!“ huhlalo cez slzy. „Je tu duda! Je to dajduddejší svet zo všetkých duddých svetov a ja tu ani chvíľku debudem!“

Nad Záhradou sa vzápätí spustil lejak, poriadna prietrž mračien, až sa Slniečko konečne vyplakalo a utrelo si nos. „Ako to bovorím?“ okríklo sa prísne. „Totiž: ako to hovorím?“ vysmrkalo sa rýchlo. A keďže bolo na svete samo a ešte nemalo s kým rozprávať, muselo si samo dávať rozumy. „Fuj! Ty si ale fňukna!“ povedalo poučne a pohrozilo samo sebe prstom. „Slniečko! Hneď prestaň revať ako býk a radšej sa pozeraj niečo vymyslieť!“ Usmialo sa, zažmurkalo cez iskrivú slzu – a zrazu sa stalo čosi nevídané. Po oblohe sa rozklenula dúha, prvá dúha sveta, a bola jednoducho nádherná. Hrala siedmimi farbami, mihotala sa siedmimi svetlami a stála nad bezfarebným svetom ako zázrak. Slniečko sa na ňu pozeralo ako teliatko. Ale potom sa mu rozsvietilo a poriadne sa buchlo do čela.

„Jasné!“ vykríklo. „Jasné, to je ono! To som ale aj ja Slniečko truhlík, že mi to nenapadlo dávno, čo?“ Spletlo si z hrste lúčov vrkoč a zo zlatej štetinky vrkoča urobilo štetček. Skúšobne ho omočilo v červenej a na začiatok pomaľovalo pár mráčikov. „Skvelé!“ povedalo, keď si prezrelo svoj výtvor. „To vôbec nevyzerá zle. Budem im asi hovoriť červánky.“ A potom si omočilo v oranžovej, pretrelo marhule a broskyne, žltou prestriekalo púpavy, zelenou lístočky a trávu, bledomodrou pocáralo oblohu, tmavomodrou rybník, až nakoniec si namočilo len vlások a zvlášť jemňúčko a nežne vyfarbilo fialky. To sa vie, bola to driina. Slniečku boleli ruky. Prsty malo zamazané, bolo celé zadychčané, ale nedalo si pokoj, kým nedostal svoju farbu každý lístok. „Tak!“ povedalo potom hrdo a umylo si štetec. „Prekuklo to! Vida! Nie som hlúpe Slniečko. Je to paráda.“ Hrdo sa pozeralo po farebnom svete a celý svet sa mu videl báječný. Ale tak to býva. Každému sa svet zdá nesmierne krásny, keď si ho predtým krásnym spraví. „Konečne je na čo pozerať!“ vyhlásilo Slniečko, ale potom sa rozpamätalo na čas a zľaklo sa. „Páni!“ vyjachlo potichu. „To je hodín! Ako to, že mi čas tak ušiel?“ Ale hneď sa ťuklo do zlatého čela: „Aha! Veď ja som pracovalo. Kto by to bol do mňa povedal? Nikto, čo?“ A tak vznikli farby. A tak vznikla snaha urobiť svet krajším (a tá je veľmi dôležitá!). Slniečko naposledy obzrelo Záhradu, ktorá naozaj bola o veľa krajšia, a kotúľalo sa dolu k obzoru. „Ráno zase prídem,“ zívlo z polospánku. Stiahlo lúče, zatrblietali sa v nich všetky farby sveta, a potom Slniečko zhaslo oblohu, zhaslo seba a išlo spať.

Básnička o červenej

Červená

tá svieti

Červene sa rúti

rozsvietený vlak

Dozrievam! Chceš ma? kričia čerešne

Plameň kričí: Nezhasíš ma!

Letím! kričí vták

Horúci jún poľom kýva

Na poli si nahlas spieva

rudý vlčí mak