Kráľ lovec a zakliata lesná víla

Za dávnych čias stál v jednej krajine uprostred hlbokých lesov, jazier a hôr kráľovský hrad. Býval v ňom mladý kráľ, ktorého najmilšou zábavou bol lov a túlky lesom. Uchádzalo sa o neho mnoho princezien, ktoré mu prišli ponúknuť svoju krásu a bohatstvo, ale kráľ však stále dával prednosť lovu. Len máloktorej sa za čas márneho čakania podarilo aspoň zazrieť ho pod oknami, ako uháňa na svojom koni so svorkou psov preč od hradu. Márne čakali na jediné slovíčko či pohľad panovníka a po niekoľkých dňoch kráľovej nevšímavosti sa aj napriek dobrej starostlivosti služobníctva a dvorných kuchárov vracali domov.
Jedného dňa kráľ prenasledoval krásnu rýchlu laň. Tá mu unikala tak dlho, až ho zaviedla do najvzdialenejšieho kúta kráľovstva. Lesy tam boli temné ako noc a všade striehli zradné močiare a nebezpeční dravci. Podľa povesti tam sídlili aj sily zla a ich pán i sluha, zlý černokňažník.
Uštvaná laň našla v hlbokých močiaroch svoju smrť a rozhnevaný kráľ sa bez úlovku vracal domov. Vtom zazrel na nebi bielu holubičku, ako sa mihá nad hustými korunami starých stromov. Pokúsil sa ju zasiahnuť ranou z kuše, ale vo výhľade mu bránili konáre. Tie aj spomalili letiaci šíp a ten síce holubičku zasiahol, ale iba ju poranil. Kráľ si ani nevšimol, že holubičke odpadlo pierko, ktoré sa po dopade na zem premenilo na útržok brokátovej látky.
Holubička ešte niekoľkokrát zatrepotala krídlami a pomaly dopadla na okraj močiara. Kráľ zoskočil z koňa k svojej koristi. Keď započul jej žalostné čvirikanie a pozrel sa do jej vyľakaných očí, zľutoval sa nad ňou. Dal ju do svojej poľovníckej tašky a zamieril späť k hradu.
Náhle k nemu pribehol jeho najvernejší pes a v papuli niesol kúsok zlatom vyšívanej brokátovej látky, ľahkej ako vánok a hebkej ako pavučina. Kráľ si nevedel vysvetliť, ako sa v takej pustatine zjavil taký zvláštny útržok látky. K ránu dorazil na svoj hrad, kde naňho čakala ďalšia netrpezlivá princezná. Ani si jej nevšimol, zamieril do svojich komnát a začal ošetrovať holubičku. U dvorného zlatníka dal vyrobiť zlatý stojan so zlatým bidielkom a postavil ho vedľa trónu. Holubička sa za pár dní uzdravila a stala sa jeho vernou spoločníčkou aj pri túlkach lesom.
Ale zrazu akoby kráľa poľovnícke šťastie opustilo. Holubička mu buď vletela do istej rany, alebo spevom upozornila kráľovu obeť na nebezpečenstvo. Kráľ sa vždy nahneval, ale keď sa pozrel do jej očí, nemal silu ju potrestať.
V močiaroch naozaj býval starý zlý černokňažník. Pred časom sa uchádzal o ruku najkrajšej dcéry kráľovnej lesných víl. Ale tá ho odmietla pre jeho ukrutnosť. Černokňažník s pomocou temných síl lesnú princeznú zaklial do bielej holubice. Dúfal, že sa čoskoro stane korisťou krvilačných dravcov, šeliem alebo kráľa posadnutého lovom. Jedného dňa sa černokňažník pozrel do krištáľovej gule, aby zistil, či sa už jeho želanie splnilo. Uvidel však nemilú vec. Videl holubičku sedieť na zlatom bidielku po pravici kráľa, ktorý počúval jej spev. Černokňažníka schvátil hnev a vyvolal opäť z močiarov sily zla. Premenil sa na obrovského orla, čierneho ako smrť. Pazúry mal zo železa a zo zobáka chrlil oheň.
Obyvatelia lesa zdesene utekali pred strašným tieňom veľkého vtáka a hľadali pomoc u kráľovnej. Kráľovná sa preľakla, zvolala všetky svoje víly a išla hľadať svoju zakliatu dcéru. Vedela, aké jej hrozí nebezpečenstvo.
K večeru kráľ vyrazil na lov a holubička ho ako vždy sprevádzala. Psy zachytili stopu veľkého diviaka a kráľ nesledoval nič iné než svoju svorku. Diviak pred psami utekal do hustého krovia, kam holubička nemohla letieť, pretože by si polámala krídla a poranila sa o ostré tŕne. Letela preto vysoko nad lesom. Kráľovná na ňu márne volala, holubička ju nepočula, lebo bola príliš ďaleko.
Zrazu sa od čiernej skaly odlepil tmavý tieň a zamieril k holubičke. Kovové pazúry sa leskli v zapadajúcom slnku a oheň spaľoval špičky stromov. Kráľovná s pomocou svojich dcér zavolala naposledy hlasom, ktorý začuje iba príslušník ich rodu. Ale opäť márne.
Vtom si holubička všimla, že slnko zrazu zmizlo, a ucítila veľký žiar. Pozrela nahor a uvidela orla, ako sa na ňu rúti. Nešťastná kráľovná si spomenula na sen, ktorý mala tej noci. Počula vo sne tajomný hlas, ktorý jej vravel, že má moc raz za život dať zvieraťu dar ľudskej reči, a to iba na tri slová. Vyslovila svoje želanie a holubička z posledných síl zavolala:
„Pomoc, kráľu môj!“
Kráľ sebou mykol v sedle a pozrel k nebu. Zazrel orla a bez mierenia vystrelil šíp pripravený na diviaka. Zasiahol orla priamo do zlého srdca. Kvapky jeho krvi sa pri dopade na zem menili na odporné jedovaté pavúky a sám orol pri dopade nadobudol svoju pôvodnú podobu ohavného černokňažníka. Krvilační pavúky sa na neho vrhli a po zahryznutí do jeho tela sa rozpadli na prach, ktorý rovnako ako zvyšky jeho kostí rozvial vietor do celého sveta.
Holubička unavene dosadla do kráľovho sedla. Kráľ ju vzal do dlaní a premýšľal, či sa mu len nezdalo, že v pustom lese započul ľudský hlas. Ustarane holubičke uhladil strapaté pierka a povedal jej:
„Aj keď si iba zviera, si pre mňa najmilšia bytosť na svete,“ a pobozkal ju na hlavičku.
V tej chvíli sa kráľov koník mierne zhojdol a v jeho náručí sa ocitla krásna dievčina v nádherných zlatom vyšívaných brokátových šatách, ľahkých ako vánok a hebkých ako pavučinka. Prekvapený kráľ si všimol, že na pravom ramene chýba na šatách práve ten kúsok látky, ktorý našiel v lese jeho pes vtedy, keď holubičku postrelil.
Čoskoro bola na hrade slávna svadba. Kráľ si vzal za ženu dcéru kráľovnej lesných víl, ktorú si zamiloval skôr, než zazrel jej pravú podobu. Zmúdrený kráľ vydal mnoho nových zákonov a nariadení, aby lesná ríša nevyhynula. Zakázal loviť zver iba pre zábavu a ľuďom daroval dobytok, obilie a pôdu, aby netrpeli hladom. Odvtedy žili v kráľovstve spolu v mieri ľudia a zvieratá, kráľ i jeho ľud.
Škoda, že dnes nikto nevie, kde tá krajina leží. Ľudia by sa mohli od potomkov kráľa lovca a jeho nevesty veľa naučiť. Len tá smietka prachu zo zlého čarodeja občas zaletí niekomu z nás do oka a oživí v ňom dávne zlo.