Červená rozprávka

Kedysi dávno a dávno bola doba, keď nebol jún ani júl. Zato bol zelen a zelenec a všetko sa v nich zelenalo. Čerešne boli zelené ako štiav, jahody ako brčál a paradajky sa zelenali ako nezrelé paradajky. Jediné, čo sa vtedy červenalo, boli malé obláčiky. Plávali nebom ako cukrová vata a vyzerali ako niečo na zjedenie. Celá Záhrada mala na ne chuť. Lenže Slniečko to dobre vedelo. „Vy, vy!“ hrozilo zlatým prstom. „Ja vás vidím! Pozerám dolu! Nech si nik nemyslí, že ma oklame! Veď ja viem, za čím škúlite, všetci! Ale červánky nie sú na jedenie! Tie sú na ozdobu! Tak si pamätajte, že som vševidiace oko, a radšej nech vás chuť prejde!“ Ale je pravda, že Slniečko je vševidiace oko? Čoby! Najviac tak sem-tam pozrie dolu, žmurkne očkom, ale inak má vlastných starostí dosť. A presne tak rozmýšľala čerešňa. Hrozne rada by si aspoň oblízla. Ale keďže v tom nechcela byť sama, začala navádzať.

„Vy, paradajky!“ volala a tvárila sa ako neviniatko. „Nemáte chuť na červánok? Ja celkom áno!“ Paradajky sa zľakli. „Ále!“ pípli ustrašene. „To sa nesmie! Čo keby nás Slniečko videlo!“ Ale čerešňa navádzala stále. „A čo by videlo!“ mávla vetvou. „To vidí sotva na nos! Len robí, aké je múdre! Stavím sa, že nespozná, keď takýto malý kúsok ubudne!“ Vtom to pod listím začuli jahody. Jahody sú nevídane maškrtné. Vôbec by sa nebáli ukradnúť kus červánku, ale sú to drobci a nebo je im hrozne vysoko. „Odtrhni nám, čerešňo!“ lákali z trávy. Červánkov bol práve plný západ a natriasali sa tam ako zmrzlina. „Jój-jój,“ uškŕňala sa čerešňa. „A vy to na mňa potom poviete!“ „Nepovieme!“ kričali jahody aj celý záhon paradajok. „Tak sa mi zaprisahajte!“ prikázala čerešňa. „Opakujte po mne: Uj baj bej!“ Síce si to práve vymyslela sama, ale znelo to tak tajuplne, že všetci stŕpli a omámene povedali: „Uj baj bej!“ A lup!, čerešňa natiahla konár, odlúpla červánok ako päť cukrových vát dokopy a hodila ho dolu do trávy. Všetci sa naň vrhli. Červánok bol také sladké nič z ružovej vody, Záhrada si raz-dvakrát lokla a červánok bol preč.

Slniečko zatiaľ plávalo nad saharskou púšťou a žiarilo zo všetkých síl. Už sa tešilo, kedy doma padne do červánkov a rozvalí sa ako mača. Ale hlavne sa tešilo, ako si pár červánkov slupne. Pilo červánky hrozne rado, ale cucalo ich tajne, aby v Záhrade nevedeli. Veď by po tých rečiach malo hanbu! Ešte raz horúco dýchlo a išlo domov. Ale čo to vidí? Červánok ako päť cukrových vát chýba! Á, povedalo si Slniečko a hneď vedelo svoje. Tu si niekto myslí, že ma oklame! Vyvalilo sa nad Záhradu a pretiahlo sladko: „Tak čo, miláčikovia? Von s tým! Kto to bol?“ Všetci mlčali, akoby spali. Každý rýchlo prehltol, čo azda ešte žmolil, jedna jahoda sa zakuckala a paradajky sa ticho roztriasli. „Vy si myslíte,“ vykríklo Slniečko, „že som truba! Ale to je omyl! Tak kto mi vypil červánok?“ Stále bolo ticho. Jahody vliezli pod listie a robili, že tu nie sú, paradajky šuchotali od strachu, len čerešňa stále pozerala ako neviniatko. Čerešňa tak jednoducho vedela pozerať.

„Tak dosť!“ vzplanulo Slniečko. „Ja som vševidiace oko! Ja na všetko prídem raz-dva-tri!“ „Chichi! To sa hovorí kdovie či!“ zasmiala sa potichučky čerešňa. Ale v tom okamihu pleskol z neba zlatý pohlavok. „Fuj!“ povedalo jej Slniečko. „Aká si veľká, taká si hlúpa! Ja som aj všesluchajúce ucho, nech vieš!“ Potom sa pozrelo obzvlášť prísne. „No tak začnime. Napríklad jahody!“ Jahody sa strašne zľakli. „Čo my?“ kníkli spod jahodia. „My sme nič neurobili!“ „Pozerajte sa mi do očí!“ húklo Slniečko. „Poriadne a neuhýbať! A teraz povedzte nahlas: tiež ste oblizovali?“ „Neoblizovali.“ tikli jahody ticho ako hodinky. Ale hneď sa zahanbili a očervenali ako pristihnutý školák. „Totiž … oblizovali.“ „Aha!“ povedalo významne Slniečko. „A čo paradajky?“ Ale paradajky už dávno očervenali od hanby. Každá paradajka kývla. Slniečko sa spokojne usmialo.

„Tak vidíte, že nie som žiadny hlupák!“ povedalo. Ale potom si spomenulo na čerešňu, ktorá sa stále tvárila ako neviniatko a neviniatkovsky triasla zelenými čerešňami. „A čo ty, čerešnička?“ povedalo Slniečko náhle. „Ty v tom nemáš prsty? Čerešnička nič?“ „Ja? Chm chm, fm fm!“ robila čerešňa, že na ňu ide kašeľ. Slniečko sa na ňu uprene pozeralo. Čerešňa ten zlatý pohľad cítila skrz-naskrz. Vôbec sa jej nechcelo povedať pravdu. Chcelo sa jej všetko poprieť, zvaliť to na ostatných, ale zrazu nejako nemohla. „Ja tiež,“ kývla ticho. A vtom ju to zahrialo ako veľká radosť a ona dozrela až do poslednej čerešne. Čerešničky sladko očerveneli po kôstky. „No sláva!“ vydýchlo si Slniečko. „Hlavne že vám môžem veriť! To som samo rado! A už dobrú noc!“ Usmialo sa a už odplávalo. Lenže tá potmehúdska čerešňa, namiesto aby bola rada, že to dopadlo tak dobre, zase ako neviniatko zavolala na nebo: „A ty, Slniečko? Ty si neoblizovalo? Ani kvapku?“ „Ja?“ povedalo Slniečko zarazene. A náhle očervenelo ako paradajka, očervenelo ako čerešňa a ako zrelá jahoda. „Tiež.“ zamrmlalo rozpačito a hupklo celé rudé pod obzor. A tak dozreli prvé plody. A tak vznikla dôvera (a tá je veľmi dôležitá!). A zružovelé nebo pomaličky hasilo a vietor húpal malé červánky.