Dobrá nálada

Po otcovi sa mi dostalo najlepšie dedičstvo, po ňom mám dobrú náladu. A kto bol môj otec? No, to sa predsa dobrej nálady netýka! Mal živú povahu, bol čulý, tučný a guľatučký, jeho zovňajšok i vnútro boli úplným protikladom jeho zamestnania. A aké bolo jeho zamestnanie, aké mal postavenie v spoločnosti? Veru, keby sa to napísalo a vytlačilo hoci hneď na začiatku knihy, tu je celkom dobre možné, že mnoho ľudí by si to prečítalo, knihu odložilo a povedalo, že to naozaj je niečo strašné, do toho že sa púšťať nebudú. A predsa nebol môj otec ani pohodný, ani kat, naopak. Jeho povolanie ho privádzalo na čelo najpočestnejších mužov v meste, tam aj patril celkom právom. Vždy musel byť prvý, pred biskupom, pred urodzenými princmi a aj pred nimi vždy bol. Lebo môj otec bol pohrebný kočiš!
Teraz som to už vyslovil! A môžem ešte vyhlásiť, že keď môj otec sedel vždy takto vysoko na omnibuse smrti, oblečený do svojho dlhého čierneho plášťa a s trojrohým klobúkom ozdobeným striebornými strapcami, tu ako ho tak niekto zazrel, a k tomu jeho guľatú a usmiatu tvár, ktorá sa dokonale podobala slnku, boli tam preč myšlienky na smútok alebo hrob. Táto tvár hovorila:
„To všetko nijako nevadí, všetko dopadne omnoho lepšie, než si myslíme!“
Po ňom som teda zdedil dobrú náladu a aj zvyk, že pravidelne chodievam na cintorín. A je to veľmi zábavná prechádzka, ak sa tam človek vyberie s dobrou náladou, a okrem toho odoberám pravidelne „Novinový adresár“, celkom ako ho odoberal on.
Nie som celkom mladý, nemám ženu, deti ani knižnicu, ale ako som už povedal, pravidelne odoberám „Novinový adresár“ a ten mi stačí! To sú pre mňa najlepšie noviny a tak to bolo aj u otca. Sú to noviny, ktoré vykonávajú užitočnú úlohu, a je v nich všetko, čo človek potrebuje vedieť: kto káže v kostole a kto káže v nových knihách, kde si možno zaobstarať dom, služobníctvo, odev a živobytie, kto predáva a kto odchádza z tohto sveta. A potom je tam vidieť toľko dobročinnosti a toľko nevinných veršíkov, ktoré nikomu nijako neprekážajú, a môžeme si tam prečítať o manželstve, ktoré si kto praje uzavrieť, a o schôdzkach, na ktoré ideme alebo nejdeme, a to všetko je celkom jednoduché a prirodzené! Na moju vieru, celkom pokojne by sa dalo žiť i umrieť, keď takto človek odoberá „Novinový adresár“, a potom by mal človek doma takú kopu papiera, že by sa mu na ňom ležalo celkom mäkko, keby si azda nechcel ľahnúť na hobliny.
„Novinový adresár“ a cintorín, to sú a vždy boli také dve prechádzky, ktoré najviac povzbudzovali môjho ducha k životu, dva najpožehnanejšie kúpele pre moju dobrú náladu.
Noviny si môže každý prečítať sám, ale na cintorín poďme spolu, pozrime sa tam, keď svieti slnko a zelenajú sa stromy! Prejdime sa tam medzi hrobmi! Každý je akoby zavretou knihou, chrbtom obrátenou k nám, takže si môžeme prečítať názov, ktorý hovorí o obsahu knihy, a predsa nehovorí nič. Ja sa tam však vyznám, viem to už od otca aj z vlastnej skúsenosti. Mám to vo svojej „Cintorínskej knihe“, a to je kniha, ktorú som si sám robil na úžitok i na zábavu. Všetci nebohí v nej sú, a ešte niekoľko navyše!
Teraz sme na cintoríne.
Tu za bielo natretým latkovým plôtikom, kde kedysi stál ružový ker, ten je teraz preč, ale zo susedného hrobu sem zasahuje zelenými prstami niečo zo zimozelene, aby predsa len tvorilo trochu slávnostnej výzdoby ..... tu odpočíva veľmi nešťastný človek. A predsa, kým žil, nebol na tom zle, ako sa hovorí, mal slušný príjem a ešte trochu viac, ale bral si príliš k srdcu svet, totiž umenie. Keď sedel večer v divadle, aby sa oddával z celej duše umeleckému pôžitku, tu ho celkom vyviedlo z miery, keď napríklad len osvetľovač príliš silno osvetlil tvár mesiaca alebo keď závesy viseli pred kulisami tam, kde mali visieť za nimi, alebo keď sa na Amageri objavila palma, v Tirolsku kaktus alebo ďaleko na nórskom severe buk! Veď to predsa nie je jedno? Kto o niečom takom premýšľa? Hrá sa komédia a ľudia sa majú baviť.
Hneď tlieskalo publikum priveľa, hneď primálo.
„To je dnes slabá vec, ktorá nikoho nechytí,“ hovoril napríklad a potom sa obzrel, aby sa pozrel, čo je to dnes v divadle za ľudí. A tu videl, že sa bláznivo smejú tomu, čomu by sa smiať nemali, a to ho hnevalo, tým onen muž trpel a stal sa z neho nešťastný človek. A ten je už teda v hrobe.
Tu zasa odpočíva veľmi šťastný muž, to znamená veľmi vznešený človek vysokého pôvodu. Ten pôvod bol aj jeho šťastím, pretože inak by z neho nikdy nič nebolo. V prírode je však všetko už tak múdro zariadené, že pomyslenie na to je pravým pôžitkom. Chodil po svete vyšívaný vpredu aj vzadu, žil v parádnej izbe a podobal sa takej drahocennej, perlami vyšívanej šnúre na zvonček, za ktorou je vždy ešte poriadna hrubá šnúra, ktorá slúži svojmu účelu. Aj on mal za sebou ešte takú šnúru, náhradníka, ktorý vykonával službu a vykonáva ju dodnes za leckterú takúto novú, vyšívanú šnúrku na zvonček. Všetko je už tak múdro zariadené, že človek môže mať celkom dobre dobrú náladu.
A tu odpočíva, no, to je vlastne veľmi smutná príhoda!, tu odpočíva muž, ktorý šesťdesiat sedem rokov rozmýšľal nad tým, ako by predniesol nejaký dobrý nápad. Len preto žil, aby na tento dobrý nápad prišiel, a nakoniec predsa jeden taký dobrý nápad dostal, ako bol presvedčený. A z toho mal takú radosť, že umrel; zomrel skrátka od radosti nad tým svojím jediným dobrým nápadom. A tak tento dobrý nápad nikomu neosožil a nikto ho nepočul. Ja si teraz myslím, že určite nemá pre ten dobrý nápad pokoj ani v hrobe. Pretože, predstavte si, čo ak je to náhodou nápad, ktorý bolo treba povedať napoludnie, aby zapôsobil, a teraz môže mŕtvy podľa všeobecného presvedčenia vyjsť z hrobu len o polnoci. Tak sa nápad nehodí k dobe, nikto sa nezasmeje a mŕtvy sa zasa môže so svojím dobrým nápadom vrátiť do hrobu. To je smutný hrob.
Tu odpočíva veľmi lakomá pani. Kým žila, vstávala v noci a mraučala, aby si susedia mysleli, že má mačku. Tak bola lakomá!
Tu zasa odpočíva slečna z dobrej rodiny! V spoločnosti vždy rada dávala k lepšiemu svoj hlas, a keď sa dala uprosiť, tak spievala:
„Mi manca la voce!“ A to bola aj jediná pravda v jej živote!
Tu odpočíva dievča iného druhu! Keď srdce ako kanárik začne kričať, rozum si zapcháva uši. Krásavicu obklopovala svätožiara manželstva! To je predsa všedná príhoda, ale znie to pekne. Nechajme mŕtvych na pokoji!
Tu odpočíva vdova, ktorá mala v ústach labutí spev a v srdci soviu žlč. Vyberala sa do rodín na korisť za nedostatkami svojich blížnych, celkom ako za starých čias „Priateľ polície“ sa snažil nájsť dosku na chodníku práve tam, kde nebola.
Tu je rodinný hrob! Všetci z rodiny si tak veľmi verili, že keby celý svet a noviny hlásali: Je to takto! a synáčik prišiel zo školy a povedal: Ja som to počul takto!, považovali by jeho názor všetci za správny preto, že patril do rodiny. A isté je, že keby bol rodinný kohút zakikiríkal o polnoci, že by pre celú rodinu bolo ráno, aj keby nočný strážnik a všetky hodiny v celom meste hlásali, že je polnoc.
Veľký Goethe končí svojho „Fausta“ slovami, že hra „môže pokračovať“. Aj naša púť po cintoríne by mohla pokračovať. Často sem chodievam! Keď už mám dosť niektorého zo svojich priateľov alebo nie práve priateľov, zájdem si sem, nájdem si tu trávnaté miestečko a zasvätím ho tomu či onej, koho by som najradšej pochoval. A hneď ich tam pochovám, že tam ležia ako nehybné mŕtvoly, kým sa nevrátia zase ako noví a lepší ľudia. Ich život a jeho beh si zapíšem, ako ho vidím ja, do „Cintorínskej knihy“, takto by to mali robiť všetci ľudia. Nemali by sa hnevať, keď im niekto ublíži, ale hneď ho pochovať, udržiavať si svoju dobrú náladu a ďalej odoberať „Novinový adresár“, tieto noviny písané samotným ľudom, ktorému často samozrejme niekto vedie ruku.
Až nadíde čas, že aj mňa s príbehom môjho života uložia do hrobu, nech tam je nápis ..... „Dobrá nálada!“
To je môj príbeh.