Premeny

Pútnik sa vydal na cestu. Bol mladý a za čiapkou mal kvet. Cítil v sebe volanie diaľok a chcel nájsť strom, z ktorého každé ráno vychádza slnko. Plynuli dni aj roky. Pútnik už zostarol, ale stále hľadal ten strom. Jedného dňa ..... celý zaprášený a unavený ..... dorazil na breh rieky, z ktorej pila dúha. Stáli tam prevysoké jedle. Jedna z nich akoby horela plameňom. Každá jej ihlička sa trblietala ako červené zlato.
Aká zvláštna jedľa ..... pomyslel si pútnik a pristúpil k nej bližšie. Takto vyzerá strom, len keď kvitne alebo umiera. Začal si strom prezerať a ani netušil, že je to ten, ktorý hľadal. Za dlhé roky márneho hľadania už takmer zabudol, čo vlastne hľadá. Vtom sa rozhrnuli konáre a oproti nemu vyšla akási žena so žiarivým vencom na hlave a podávala mu diamantový prsteň.
„Tu máš odmenu za svoje hľadanie. Ten prsteň je čarovný. Kto ho má, môže sa premeniť na čokoľvek, čo bude chcieť.“ Žena zmizla, aj zázračné rudé svetlo stromu pohaslo, iba prsteň sa trblietal v pútnikovej ruke. Všetky jedle teraz vyzerali rovnako. Pútnik sa cítil trochu sklamaný, akoby niečo nadobudol a hneď to zasa stratil. Išiel teda ďalej.
Rovnako ako predtým očakával túžobne každé nové ráno, akoby veľké tajomstvo bolo stále ešte pred ním. Svojimi krokmi zmeral už pol sveta, ale nikde sa mu nechcelo zostať, lebo bol pútnikom. Jeho túžbou bolo ísť a ísť deň čo deň, tak ako prúdi krv v jeho žilách. Keď však došiel opäť ku kopcom rodného kraja, jeho kroky sa spomalili a ťažké nohy samy viazli v pôde. Chcelo sa mu vrásť do tejto zeme ako strom, hlboko do nej zapustiť svoje korene a čerpať z nej hlboko ukryté osviežujúce pramene lásky.
Bol opäť vo vlasti. Na mierne sa zvažujúcich stráňach uprostred záhrad a zoraných polí ležali nízke chalupy so sivými zodranými slamenými strechami. V dolinách ..... obklopené dookola tmavými jedľami ..... svietili čisté zrkadlá jazier ako oči olemované dlhými čiernymi mihalnicami. Bol už večer. Od domu k domu sa niesol štekot psov ako melodická ozvena. Z dvorov sem doliehali jasné ženské hlasy ..... gazdiné už dokončovali svoje večerné práce. Ako planúca lúka sa po celom večernom nebi rozhorel západ slnka. Purpurové, zelené a žlté prúdy kvetov žiarili a hasli ..... hneď sa vinuli ako široké horiace rieky, hneď sa zasa zvíjali ako pestré povrieslo, ako keby práve teraz po nebeskej lúke kráčal žnec a nehlučne kosil svojou kosou kvety.
V návale veľkej radosti pútnik zdvihol ruky k nebu a zaželal si, aby sa premenil na strom, ktorý by mohol objať nebesá. V tej chvíli pocítil, ako sa jeho ruky menia na konáre, ktoré sa vzpínajú k červánkom na oblohe a objímajú slnečný západ. A s blaženým pocitom naplnenia života nadvihol nad svojou hlavou, ktorá sa však medzitým zmenila na hustú korunu stromu, šikmé kolesá Hviezdneho voza.
Tak teda už som strom ..... pomyslel si pútnik ako vo sne a oprel svoju hlavu o okraj obláčika, ktorý ho zvlažil chladivou príjemnou rosou.
Ako mi je dobre! Môj jazyk sa stáva ohybným a hebkým ako list stromu. A vyslovuje iba dobré slová, lahodné ako med na lupienkoch kvetov. Milujem, mám rád ..... Som asi už starý a táravý. Moje nohy sú už stuhnuté, ale jazyk by ešte rád hovoril a hovoril ..... Zabudol som už všetky slová. Chcem len povedať, že milujem, že všetkých mám rád ..... šumel šťastne strom.
K ránu, keď utíchol vietor, zahalil sa strom do jemnej priezračnej hmly a upadol do ľahkého spánku.
Keď sa pútnik prebudil, pocítil, že sa k nemu pritisol niekto nesmierne nežný a dobrotivý a že s ním pomaly zrastá. To už mám asi dušu stromov ..... pomyslel si. Zdalo sa mu, že ju počul už predtým v husliach, keď v nedeľné večery hrali na dvore pod lipami. Teraz ju ukrýval vo svojich vlastných prsiach. Že bola dobrá, to hneď spoznal, len čo začal plniť povinnosti stromu. V dutine pri samom srdci ukrýval hniezdo maličkého vtáka. Starému oráčovi, ktorý si utieral pot z čela a ľahol si do trávy k jeho koreňom, doprial ľahký príjemný tieň. Svojím šťastným šelestom sa votrel do reči milencom, ktorí sedeli pod jeho konármi a objímali sa tam pri mesiačiku. A strom ukrýval všetko, čo malo zostať utajené a ušetrené ľudskej zvedavosti. Vtáčik sa skrýval v jeho hustom haluziví pred ostrým zrakom jastraba a veverička pred chlapcami, ktorí sa za ňou naháňali a hádzali po nej palice. Ranné hodiny však patrili piesňam a veseliu.
Veselé vtáčie spevácke zbory sedeli vo vetvách stromu a spievali známu pieseň Kampak, ptáčci, poletíme .....
„Kam poletíme?“
pýtal sa rozpačito strom, ktorému sa trochu točila hlava. Strom však stál na mieste. Zato piesne letely slnku v ústrety.
Potom prišla jeseň. Vietor strhol zo stromu listy, víril nimi dokola a hnal ich preč do polí. Strom stál smutný a holý.
Jedného dňa k nemu prišli dvaja muži so sekerami v rukách. So zaklonenými hlavami si ho prezerali od vrcholca až po zem.
Jeden z nich už priložil sekeru ku koreňom a stromu bolo ako v zlom sne. V nemej hrôze čakal, čo sa stane.
„Nie, nie!“ povedal ten druhý. Potiahol z fajky a ešte raz si prezrel strom. „Len nech tu zostane! Takýto strom je ozdobou nášho poľa!“
Potom vzali sekery, ešte raz sa obzreli a odišli.
Noci sa ochladili a zem zamrzla. Strom pomaly stuhol. Iba v jeho drene sa ako v srdci udržiaval ešte nejaký život. Napadol sneh. Raz v noci priletel čierny havran a v mesačnom svetle začal klovať do niečoho trblietavého na konci konára. To bol zázračný prsteň. Strom akoby precitol zo svojho spánku a spomenul si na zázračnú silu prsteňa.
„Kiež by som sa mohol opäť stať človekom!“ želal si. V tej istej chvíli sa od stromu oddelil pútnik v hnedom plášti, so zeleným klobúkom na hlave a vykročil do sveta.
Ak niekedy zaklope na Vaše dvere a poprosí o nocľah, pusťte ho dovnútra, pretože v sebe nosí láskavú a trpezlivú dušu stromu!