Čiperná Markyta

Bola raz jedna kuchárka menom Markyta a nosila črievice s červenými podpätkami. Keď sa v nich vybrala na ulicu, veselo sa otáčala na všetky strany, div že sa nepustila do tanca, a hovorila si:
„Predsa si len pekné dievča!“ A keď prišla domov, zo samej radosti si odpila vína, a keďže po víne býva chuť do jedla, milá Markyta ochutnala vždy to najlepšie, čo uvarila, a ochutnávala tak dlho, kým mala chuť. Hovorila si:
„Kuchárka predsa musí vedieť, ako ktoré jedlo chutí.“
Raz jej pán povedal:
„Markyto, dnes budem mať hosťa na večeru, upeč mi dve kuriatka pekne dozlata.“
„Upečiem a dám si záležať,“ odpovedala Markyta. Zarezala dve kurčatá, obarila ich, oškubala, vypitvala, napichla ich na ražeň, a keď sa chýlilo k večeru, dala ich piecť nad oheň. Kurčatá začali pekne hnednúť a pomaly sa dopekali, ale hosťa nikde. To už Markyta zavolala na pána:
„Ak Váš hosť hneď nepríde, musím tie kurčatá už zložiť z ohňa. Ale bude to večná škoda, ak ich nezjete za čerstva, kým sú pekne šťavnaté.“
Pán hovorí:
„Tak ja tam radšej zájdem a hosťa privediem sám.“
Keď pán odišiel, odložila Markyta ražeň s kurčatami nabok a pomyslela si: Človek tu pri ohni stojí a stojí, až sa spotí a dostane smäd. Kto vie, kedy oni prídu! Skočím si zatiaľ do pivnice a loknem si vína. Bežala dolu, natočila do krčiažka, zaželala si:
„Nech slúži na zdravie, Markyto,“ a poriadne si odpila. „Víno chce k vínu,“ uvažovala, „nemá sa trhať od seba,“ a odpila si ešte raz.
Potom išla a postavila kurčatá zasa na oheň, potrela ich maslom a veselo otáčala ražňom. Ale keďže pečienka tak lákavo voňala, hovorila si Markyta:
„Či jej niečo nechýba? Musím ochutnať.“ Odštipla kúsok, oblizla si prsty a hovorí:
„No toto, to je dobrota, také kuriatko! Veď je to priam smrteľný hriech, že ho nikto hneď za čerstva nezje!“ Bežala k oknu, či pán s hosťom už nejdú, ale nevidela nikoho.
Znova si stala ku kurčatám a hovorí si:
„Jedno krídelko sa začína pripaľovať, najlepšie bude, keď ho zjem.“ A milé krídelko odrezala a zjedla. Chutilo jej, tak veľmi jej zachutilo, že keď ho obhrýzla, hovorí si:
„Nič sa nedá robiť, druhé musí tiež preč, aby si pán nevšimol, že niečo chýba.“ Keď zjedla obe krídelká, išla znova vyzerať pána a zasa nikoho nevidela.
„Kto vie,“ napadlo ju, „možno vôbec neprídu, možno zašli niekam do hostinca.“ A hovorí si:
„No tak, Markyto, len žiadnu starosť. Jedno kura už aj tak je načaté, teraz sa na to pekne napiješ a zješ ho celé; keď zmizne zo sveta, bude mať dušička pokoj. Prečo by mal taký znamenitý boží dar vyjsť nazmar?“ A tak si zabehla ešte raz do pivnice, pozrela sa hlboko do krčiažka a potom sa v najlepšej nálade pustila do kuriatka.
Keď mala jedno kura v sebe a pán stále ešte nešiel, zadívala sa Markyta na druhé a hovorí si:
„Kde je jedno, tam musí byť aj druhé, aby im nebolo smutno. Ten pár predsa patrí dokopy: čo jednému, to druhému. A keď si dám ešte dúšok, myslím, že mi to druhé tiež nijako neuškodí.“ A tak sa ešte raz poriadne napila a poslala druhé kura za prvým.
Práve keď bola v najlepšom, vrátil sa pán a volal:
„Poponáhľaj sa, Markyto, hosť príde hneď za mnou.“
„K službám, pane, už to len upravím na misu,“ odpovedala Markyta a rozmýšľala, čo teraz s tým, keď obe kuriatka zjedla.
Pán sa išiel ešte pozrieť, či je stôl riadne prestretý, vzal veľký nôž, ktorým chcel kurčatá na mise rozkrájať, a na chodbe ho začal brúsiť. Hosť medzitým prišiel, zdvorilo a slušne zaklopal na domové dvere. Markyta sa bežala pozrieť, kto to je, a keď uvidela hosťa, položila si prst na ústa a hovorí:
„Len ticho, milý pane, hľaďte, nech ste hneď zasa preč. Ak Vás môj pán chytí, budete nešťastný. On Vás síce pozval na večeru, ale nemá s Vami nič iné za lubom, len Vám odrezať obe uši. Len si započúvajte, ako si na to brúsi nôž!“
Hosť počul to brúsenie a ponáhľal sa, čo mu nohy stačili, zasa po schodoch dolu. Ale Markyta nelenila, s krikom bežala k pánovi a volala:
„To ste si pozvali pekného hosťa!“
„Ale choď, Markyto, prečo? Čo tým myslíš?“
„No,“ odpovedala, „práve keď som chcela niesť kurčatá na stôl, on mi ich obe pobral z misy a utiekol s nimi.“
„To je mu podobné,“ povedal pán a bolo mu ľúto tých pekných kuriatok. „Keby mi bol nechal aspoň jedno, aby som mal čo na večeru.“ A volal za ním:
„Počkajte! Stojte!“, ale milý hosť akoby nepočul. A tak sa pán rozbehol za ním, stále ešte s nožom v ruke, a kričal:
„Aspoň jedno, len jedno!“ myslel tým, aby mu hosť nechal aspoň jedno kura a neberal mu obe. Lenže hosť si to vyložil tak, že od neho chce jedno ucho, a utekal, akoby pod ním zem horela, len aby si doniesol domov obe uši zdravé.