Skrotený vodník

Bol raz jeden mlynár, ktorého chodil neustále do mlyna trápiť vodník. Mlynár sa potom bál aj bývať v mlyne a chodil spať inam. Raz prišiel do mlyna mlynársky pomocník a prosil o nocľah. Mlynár povedal:
„Milý brat, nemôžem ti dať nocľah. Ja tu sám tiež nenocujem, pretože tu vodný duch veľmi straší, trápi ma a sužuje.“ Mlynársky na to odpovedal:
„Ja sa ho nebojím a rád by som vedel, čo je zač.“ Mlynár na to nič nehovoril, a tak mládenec v mlyne na noc zostal. Mlynár mal na stene visieť husle. Mlynársky si kúpil sviečku, vzal husle a hral. Ani si nevšimol, že za ním stojí hastrman, až keď započul chrapľavý hlas. Vodník prišiel až k nemu a povedal:
„Nauč ty mňa na tých husliach hrať!“ Na to mlynársky práve čakal. Vraví:
„Ty sa do smrti na nich hrať nenaučíš!“ Potom mu však predsa len tie husle do ruky dal a povedal:
„Hraj, ale musíš pekne hmatať po strunách!“ Vodník skúsil hrať. Husle však namiesto spevu škrípali a kvičali. Dva prsty, na ktorých pri hre najviac záleží, mal vodník krivé. Prestal hrať a pýtal sa mlynárskeho:
„Čo by som ja s tými krivými prstami mal urobiť, aby boli rovné?“
Mlynársky odpovedal:
„Ak chceš, ja ti ich opravím.“
Vzal veľký neboziez a vyvŕtal v stĺpe pri dverách dve diery, otesal dva klinčeky a vraví vodníkovi:
„Strč tam tie prsty, budeme ich rovnať, a ako ťa to bude trochu bolieť, povedz mi. Oni sa ti tam pekne usadia.“
Vodník tak urobil. Mlynársky tlčie na kliny a pýta sa:
„Ešte necítiš bolesť?“
Vodník odpovedal, že ešte nie. Mlynársky silnejšie udrel na kliny a vtedy začal vodník kričať:
„Už bolí! í, í, í!“
Na to mlynársky čakal. Povedal:
„No počkaj, to sa musí dobre usadiť.“
Potom šiel, schmatol do ruky korbáč a vodného muža ako mláti, tak mláti a pritom mu vraví:
„Teraz mi odprisaháš, že už nikdy nebudeš chodiť sem do toho mlyna nikoho strašiť a sužovať.“
Vodník to rýchlo odprisahal, len aby sa to rovnanie už skončilo. Mlynársky vyrazil klinčeky a vodník ušiel von. Tam sa obrátil a volal:
„Ja som ti odprisahal, že do toho mlyna už nepôjdem. Ale tebe sa pomstím, za sedem rokov ťa dostanem!“
Ráno sa mlynár čudoval, že je mlynársky nažive. Keď chcel mládenec odísť, povedal mu mlynár:
„Vieš ty čo? Zostaň tu u mňa a buď u mňa až do smrti!“ Mlynár mal peknú a pracovitú dcéru, ktorá sa mládencovi tak zapáčila, že si ju za krátky čas vzal za ženu, a potom začal riadiť mletie on. Raz, bolo to po siedmich rokoch, išiel mladý mlynár púšťať vodu. Zrazu uvidel, že na stave sedí vodník. Mlynár sa však nezľakol. Otočil sa a rýchlo po neboziez. Prišiel a začal vŕtať do klady. Keď to vodník uvidel, začal kričať:
„Už zase vŕtaš tie dierky pre prsty. Ale ja ich tam už strkať nebudem!“
S týmito slovami sa vodník stratil a nikdy ho už pri tom mlyne nebolo vidno.